Chudobní študenti bývali v kolégiu zadarmo, bohatší prispievali poplatkom. Prvé takéto kolégium založil v Paríži roku 1253 Róbert de Sorbonne, kaplán a spovedník Ľudovíta IX., po ktorom bola pomenovaná slávna Sorbonská univerzita.

Učiteľ = priateľ
Od polovice 12. stor. sa na parížskej univerzite začali udeľovať tituly bakalára, licenciátu a doktora. Promócia na doktora na niektorých univerzitách sa rovnala udeleniu šľachtictva. Predstavy o tom, aký by mal byť dobrý učiteľ, majú niekoľkotisícročnú a zaujímavú históriu, no od staroveku platilo pravidlo, že právo učiť ľudí a byť učiteľom má len človek mravne a rozumovo dokonalý, pretože poznanie je cnosť a cesta k dokonalosti. Prvé stredoveké univerzity kvôli mravnej čistote požadovali od svojich učiteľov dodržiavanie celibátu. Jeden profesor mal na starosti len niekoľkých študentov, ale tých ubytovával vo svojom súkromnom byte. Tu sa spoločne stravovali a tu sa konali aj prednášky, ak bolo študentov viac, prednášalo sa v kostoloch alebo kláštoroch. Ak profesor dostal pozvanie od niektorého panovníka alebo mesta, bolo samozrejmé, že so sebou zobral aj svojich študentov. Výsledkom takéhoto 8 až 12-ročného štúdia bolo neraz veľmi silné a celoživotné puto medzi profesormi a ich študentmi.

Výchova – dar od Boha
Cirkev všemožne napomáhala vzniku aj udržiavaniu univerzít. Do roku 1303 bolo v Európe založených 30 univerzít a všetky boli založené z podnetu Cirkvi. Od začiatku sa však spochybňovalo vyučovanie ako zárobková činnosť. Cirkev neustále zdôrazňovala starý ideál výchovy „grátis“ zásadou: „vedenie je dar od Boha a ako také nemôže byť predávané, lebo by to znamenalo hriech svätokupectva.“ Profesori aj napriek tomu mali dva zdroje obživy: honorár od študentov a rentu čiže benefícium t.j. príjem z nejakého cirkevného úradu.