V židovských dejinách je veľa príbehov, keď Boh silno zasiahol v prospech svojho ľudu, ale azda najviditeľnejšie sa to prejavilo pri exode – východe z egyptského zajatia. A znamenie, ktoré Izraelitov zrejme najviac fascinovalo bol prechod cez Červené more. Udalosť, keď Boh nechal prejsť svoj národ suchou nohou cez stred mora a to sa neskôr znova prevalilo na prenasledujúcich egyptských jazdcov, bola pre nich veľkým prejavom Božej priazne.
Aj pri počúvaní tohto príbehu sa poniektorí skeptici usmejú a zaradia ho medzi mýty. Avšak tento „morský div“ už od dávna zamestnával ľudské mysle. Aj pre historikov je táto udalosť ťažším sústom. Sporným nebol samotný fakt úteku, ale dejisko, o ktorom doteraz nie je celkom možné získať plnú jasnosť. Ťažkosť je totiž v preklade. Hebrejské slovo „Yam suf“ sa totiž raz preložilo ako more Červené a raz ako Trstinové. V Starom zákone sa viac vyskytuje Trstinové (Jozue, Jeremiáš) a v Novom Červené (Skutky, Hebrejom). Ďalším veľkým problémom je aj to, že tvárnosť krajiny sa výstavbou Suezského prieplavu veľmi zmenila. Trstinové more sa totiž kedysi vyskytovalo severnejšie od Červeného a bolo vlastne vodnou cestou k horským jazerám. Známe bolo aj tým, že sa neustále zanášalo bahnom a malo viacero brodov, a teda k jazerám sa dalo v istých obdobiach dostať aj suchou nohou.
Lenže prechod bol za istých okolností možný aj cez more Červené. Ešte aj dnes sa v okolí Suezu stáva, že silné severozápadné vetry ženú vody mora tak silno späť, že ho možno peši prebrodiť. Ťažkosť je len v tom, že Biblia ten vietor opisuje ako „východný“. Dá sa to ale pochopiť tým, že práve takýto vietor sa vyskytuje v Palestíne a aj správa o tejto udalosti bola napísaná určite až tam.
Tak či onak, táto udalosť je pre celý židovský národ asi najväčším znamením, ktorým ho Boh vykúpil z egyptského otroctva, kde On bojoval za neho. Pre nás kresťanov je pripomienkou nášho krstu, kde nás Boh oslobodzuje z otroctva hriechu a žije a bojuje v nás.