Svätý Ján Bosco životopis

Jedného dňa v roku 1841 vstúpili do väzenia na Ulici svátého Dominika v Turíne dvaja kňazi: don Cafasso, zvaný kňaz šibenice, pretože sprevádzal a potešoval odsúdených na smrť až na popravisko, a don Bosco, mladý kňaz, ktorý len nedávno prišiel do Turína.
Tmavé chodby, čierne a vlhké múry, smutný a biedny výzor väzňov, to všetko hlboko zapôsobilo na mladého kňaza. Ale najviac ho bolela strašná
skutočnost' - chlapci za mrežami. Napísal o tom: „Vidieť mnohých chlapcov od dvanásť do osemnásť rokov zdravých, silných, inteligentných, no nečinných, doštípaných hmyzom, ako im chýba duchovný i hmotný chlieb, to mnou otriaslo."
Vázenie navštívil viackrát. S chlapcami sa usiloval rozprávať nielen vtedy, keď ich vyučoval katechizmus (stráže pritom dávali pozor), ale aj s každým osobitne. Spočiatku boli ich vzťahy ostré a napaté, neraz musel prehltnúť hrubé urážky. Časom však niektorí prejavili dôveru a donovi Boscovi sa podarilo rozprávať sa s nimi ako priatel' s priateľom. Spoznal ich úbohú minulost', sklamania, hnev, ktorý ich niekedy veděl rozzúrit'. Najčastejším previnením týchto chlapcov boli krádeže. Chceli mať totiž viac, než dostávali na skromnú výživu, a závideli boháčom, ktorí využívali ich prácu a nechávali ich v biede.
Spoločnost' nevedela pre nich urobit' nič, len ich posielala za mreže. Všetkých zatvárali spolu do veľkých miestností, kde sa ti najskazenejší stávali vodcami ostatných. Ich stravou bol čierny chlieb a voda.
Don Bosco napísal: „Najviac ma trápil fakt, že mnohí, keď odtial' vychádzali, boli rozhodnutí polepšit' sa, ale po krátkom čase tam boli znovu." Snažil sa to pochopit' a dospel k takémuto záveru: ,Je to preto, že sú odkázaní sami na seba." Nemali rodinu, prípadne ich príbuzní odmietali, pretože mali na sebe biľag väzenia. „Hovoril som si: ,Títo chlapci by si vonku mali nájsť nejakého priateľa, ktorý by sa ich ujal, pomohol im, poskytol vzdelanie, vo sviatočné dni zaviedol do kostola. Potom by sa už znovu nevrátili do vázenia.'"
Každý deň sa mu podarilo získat' si spomedzi nich niekoľkých priateľov. Jeho hodiny katechizmu za mrežami prijímali títo chlapci čoraz bedlivejšie. „Čím častejšie som im dával pociťovat' ich ľudskú dôstojnosť, tým viac sa im to začínalo páčiť a dávali si predsavzatia, že sa stanú lepšími."
Ale často sa stávalo, že keď k nim opäť prišiel, našiel ich v takom stave ako predtým - chlapci boli tvrdí a sarkasticky hrešili.

Nie vždy sa mu podarilo pemôct' znechutenie, ale práve v takýchto chvíľach v ňom dozrelo neodvolatel'né rozhodnutie: „Pane Bože, pomáhaj mi zachránit' týchto mladíkov."


Život poznačený snom
Don Bosco sa narodil v auguste 1815 v Castelnuove ďAsti v rodine chudobných rol'níkov. Otec mu zomrel, keď mal dva roky. Jeho mama Margita ho vychovávala láskavo, no energicky. Naučila ho obrábať zem a vidieť Boha v kráse oblohy, v bohatej žatve, ale aj v búrke, ktorá zničí vinicu. („Pán Boh dal, Pán Boh vzal. Zapamátajme si, že z Pána Boha sa nedá vysmievať.") Tajomný sen, ktorý sa mu sníval, keď mál deväť rokov, poznačil jeho život. Videl vel'ké množstvo chudobných chlapcov, ktorí sa hrali a hrešili. Akýsi vznešený muž mu povedal:„Dobrotou a láskou si budeš musieť získat' týchto svojich priateľov." A nejaká žena, tiež vel'mi vznešená, dodala: „Buď pokorný, silný a pevný. Časom všetko pochopíš." Matka aj syn videli v tomto sne istú cestu. Margita znášala neuveriteľné námahy a poníženia, len aby svojmu synovi umožnila stať sa kňazom.
V roku 1841 prišiel don Bosco do Turína ako 26-ročný novokňaz so silným predsavzatím zaujímat' sa o chudobných chlapcov. Poznal však len chudobu vidieka, nevedel, čo je to bieda mestských periférií. Don Cafasso, ktorý bol tri roky jeho spovedníkom v kňazskom konvikte a vodieval ho do väzenia, mu povedal: „Choďte do mesta a pozorujte."
„Už od prvých nediel'," svedčil neskôr Michal Rua, jeden z jeho prvých chlapcov a neskorší nástupca dona Bosca, „chodil po meste, aby si urobil obraz o mravnej situácii mladíkov. Bol šokovaný. Na predmestiach to vrelo, akoby sa tam chystala nejaká vzbura. Mesto prepadlo zúfalstvu. Nezamestnaní mladíci sa potulovali po uliciach, boli bezradní a schopní urobit' aj to najhoršie. Vídával ich na rohoch ulíc hrať o peniaze. Mali kamennú tvár a boli rozhodnutí urobit' čokolvek, len aby mali úspech.
Při vel'kom mestskom jarmočnisku to vyzeralo ako na trhu s mladickými rukami. „V okolí Porta Palazzo sa hemžili predávači zápaliek, čističi topánok, kominári, sedliacki paholčekovia, předávači lístkov, posluhovači obchodníkov na jarmoku, všetko úbohí chlapci, ktorí živorili a prežívali zo dňa na ďen."
Tito chlapci turínskych ulic boli výsledkem nemravností novej spoločenskej situácie, ktorá rozvracala svet. Bola to priemyselná revolúcia. Zrodila sa v Anglicku, rychle prekročila kanál La Manche a postupovala na juh. Malá priniesť blahobyt, o akom sa v predešlých storočiach nikomu ani nesnívalo, ale zároveň málo ľudstvo na ňu úžasne doplácať. Vynorila sa tzv.

robotnícka otázka, na perifériách miest sa nahromadilo obrovské množstvo ubiedených rodín, zanikol starý spôsob života a postupne sa zosvetštil život chudobnějších más.

Hl'adanie nových ciest
Pochopit' tieto nové časy a pripravit' primerané plány bolo vel'mi ťažké. V Turíne v tom čase existovalo 16 farností. Duchovní správcovia videli chlapcov túlať sa po uliciach, ale čakali ich v kostoloch na tradičné vyučovanie katechizmu. Oplakávali staré dobré časy, keď mladí prisťahovalci prichádzali so sprievodným listom od svojho farára. Nezbadali, že v tomto spoločenskom vlnobití a pri raste obyvateľstva sa predchádzajúce spôsoby vytratili. Bolo treba aspoň pokúsit' sa nájsť nové cesty a rozbehnút' nejaký apoštolát v dielňach, fabrikách a medzi obchodníkmi. Niektorí mladí kňazi sa o to usilovali. Po tom, čo don Bosco videl vo väzniciach a na predmestiach, pohotové vypracoval svoj plán. Tito chlapci potrebovali školu a prácu, to by im otvorilo istejšiu budúcnosť. Potrebovali byť chlapcami, t. j. vybiť sa v skákaní a behaní na ucelených priestranstvách a nie ponevierať sa po meste. Potrebovali stretnut' sa s Bohom, a tak objaviť a realizovat' svoju ludskú dôstojnosť. Jeho apoštolát sa uberal týmto smerom. 8. decembra 1841 sa skontaktoval s jedným z takýchto prisťahovaných
chlapcov. Na prvý rozhovor s murárikom z Asti vždy spomínal, ako keby to mal nahraté. Tri dni nato ich už bolo deväť, po troch mesiacoch dvadsaťpäť a v lete 1842 osemdesiat. „Bolí to dlaždiči, kamenári, murári, štukatéri, ktorí prichádzali z ďalekých dedín."
Zrodilo sa oratórium, ale don Bosco ešte vždy nemal stále miesto. So svojimi chlapcami musel putovat' po severnej periférii Turína, kým sa natrvalo neusadil v jednej šopě v oblasti Valdocco. Nachádzala sa medzi blázincom, opusteným cintorínom a otvoreným poľom.
Činnost' oratoria sa neobmedzovala len na nedeľu. Don Bosco navyše hľadal prácu nezamestnaným chlapcom a pre tých, ktorí už prácu mali, sa usiloval dosiahnuť lepšie pracovné podmienky. Tým nadanejším, keď prišli z práce, sa venoval ako učitel'. Toto bolo jeho pravidelné zamestnanie.
„Navštevoval som ich v práci vo fabrikách, na pracoviskách. Moji drahí chlapci mali z toho veľkú radost'. Videli totiž, že som ich priateľom a že sa o nich zaujímám. To sa páčilo aj ich zamestnavateľom, ktorí radi prijímali do práce takých chlapcov, o ktorých sa cez týždeň i v nedelu niekto staral."
V desiatich riadkoch svojich Pamätí don Bosco predstavil denný režim oratoria na Valdoccu. Dnes by bolo asi málo tých, ktorí by sa odvážili ponuknut' chlapcom v nejakom oratoriu takýto náročný program. „Skoro ráno sa otváral kostol a začalo sa spovedať.

Trvalo to až do začiatku svätej omše, ktorá bola stanovená na ôsmu hodinu, ale aby boli spokojní všetci, čo sa chceli vyspovedať, často sa odložila až na deviatu hodinu. Nasledovala škola, ktorá trvala do poludnia." O jednej popoludní sa začínala rekreácia, o pól tretej katechizmus. Potom boli vešpery, krátká kázeň a požehnanie s Oltárnou sviatosťou. Počas rekreácie, pri ktorej chlapci behali a skákali, kol'ko sa im len chcelo, sa don Bosco pristavil pri každom z nich.

„Nikomu nerobte zle"
Na konci svojho života bol don Bosco zhrbený jednak od svojich chorôb, jednak od celoživotných námah. Keď ho niekto videl, ako kráča sám, a chcel ho podoprieť, prípadne sa ho opýtal, kam ide, on sa na neho zahl'adel a so svojím typickým laskavým úsmevom odpovedal: „Ideme do neba."
Don Bosco zomrel na svitaní 31. januára 1888. Saleziánom, ktorí bdeli pri jeho posteli, slabnúcim hlasom povedal: „Milujte sa ako bratia. Robte dobré všetkým, zle nikomu.. Povedzte mojim chlapcom, že ich všetkých čakám v nebi."
Tri roky predtým s ním robil rozhovor reportér novín Journal de Rome. Okrem iného sa ho opýtal: „Čo si myslíte o súčasnej situácii Cirkvi v Európe, v Taliansku a o jej budúcnosti?" Don Bosco odvetil: „Nikto nepozná budúcnosť okrem Pána Boha. Predsa však, ľudsky povedané, treba myslieť na to, že budúcnosť bude vážná. Moje predvídanie je vel'mi smutné, ale nebojím sa ničoho. Boh vždy ochráni svoju Cirkev a Madona, ktorá viditelne chráni súčasný svet, bude vedieť vzbudit' záchrancov.".

Zdroje:

Bosco, Teresio: Svätci Saleziánskej rodiny -