Jedného dňa v roku 1841 vstúpili do väzenia na Ulici svátého Dominika v Turíne dvaja kňazi: don Cafasso, zvaný kňaz šibenice, pretože sprevádzal a potešoval odsúdených na smrť až na popravisko, a don Bosco, mladý kňaz, ktorý len nedávno prišiel do Turína.
Tmavé chodby, čierne a vlhké múry, smutný a biedny výzor väzňov, to všetko hlboko zapôsobilo na mladého kňaza. Ale najviac ho bolela strašná
skutočnost' - chlapci za mrežami. Napísal o tom: „Vidieť mnohých chlapcov od dvanásť do osemnásť rokov zdravých, silných, inteligentných, no nečinných, doštípaných hmyzom, ako im chýba duchovný i hmotný chlieb, to mnou otriaslo."
Vázenie navštívil viackrát. S chlapcami sa usiloval rozprávať nielen vtedy, keď ich vyučoval katechizmus (stráže pritom dávali pozor), ale aj s každým osobitne. Spočiatku boli ich vzťahy ostré a napaté, neraz musel prehltnúť hrubé urážky. Časom však niektorí prejavili dôveru a donovi Boscovi sa podarilo rozprávať sa s nimi ako priatel' s priateľom. Spoznal ich úbohú minulost', sklamania, hnev, ktorý ich niekedy veděl rozzúrit'. Najčastejším previnením týchto chlapcov boli krádeže. Chceli mať totiž viac, než dostávali na skromnú výživu, a závideli boháčom, ktorí využívali ich prácu a nechávali ich v biede.
Spoločnost' nevedela pre nich urobit' nič, len ich posielala za mreže. Všetkých zatvárali spolu do veľkých miestností, kde sa ti najskazenejší stávali vodcami ostatných. Ich stravou bol čierny chlieb a voda.
Don Bosco napísal: „Najviac ma trápil fakt, že mnohí, keď odtial' vychádzali, boli rozhodnutí polepšit' sa, ale po krátkom čase tam boli znovu." Snažil sa to pochopit' a dospel k takémuto záveru: ,Je to preto, že sú odkázaní sami na seba." Nemali rodinu, prípadne ich príbuzní odmietali, pretože mali na sebe biľag väzenia. „Hovoril som si: ,Títo chlapci by si vonku mali nájsť nejakého priateľa, ktorý by sa ich ujal, pomohol im, poskytol vzdelanie, vo sviatočné dni zaviedol do kostola. Potom by sa už znovu nevrátili do vázenia.'"
Každý deň sa mu podarilo získat' si spomedzi nich niekoľkých priateľov. Jeho hodiny katechizmu za mrežami prijímali títo chlapci čoraz bedlivejšie. „Čím častejšie som im dával pociťovat' ich ľudskú dôstojnosť, tým viac sa im to začínalo páčiť a dávali si predsavzatia, že sa stanú lepšími."
Ale často sa stávalo, že keď k nim opäť prišiel, našiel ich v takom stave ako predtým - chlapci boli tvrdí a sarkasticky hrešili.