Jedna obeť, raz obetovaná
Kristova obeť označovala naplnenie a koniec kňazských ustanovení Starej zmluvy: „niet už viac obetí za hriechy.“ Cez svoju kňazskú obeť na kríži Kristus „spôsobil očistenie od hriechov“ a „posadil sa na pravici Velebnosti na výsostiach.“ Jasné učenie Ducha Svätého je, že Kristova obeť bola jedna, na rozdiel od mnohých obetí v Starej zmluve. „On však priniesol iba jednu obeť za hriechy, posadil sa navždy na pravici Božej.“ „Lebo jedinou obeťou navždy zdokonalil tých, čo sa dajú posvätiť.“

Jedinečnosť Kristovej obete spočíva v tej skutočnosti, že bola jedna obeť jeden raz daná. Pojem „raz“ sa považuje za taký dôležitý, že ho v Novej zmluve Duch Svätý vyhlasuje sedemkrát. Dokonalosť Kristovej obete je postavená do kontrastu s každodenne opakovanými obeťami Starej zmluvy. Pravda o dokonalosti Kristovej obete je podčiarknutá slovom „raz“.

Napríklad apoštol Pavol učí: „Lebo čo umrelo, umrelo hriechu raz navždy; čo však žije, žije Bohu.“ Apoštol Peter podobne prehlasuje: „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Telesne bol usmrtený, ale obživený Duchom.“ Rovnakú pravdu vyučuje kniha Židom päťkrát so záverom: „práve tak aj Kristus, raz už obetovaný, aby niesol hriechy mnohých, druhý raz zjaví sa bez hriechu tým, čo Ho očakávajú na spasenie.“

Jeden obetujúci kňaz
Nad slnko jasnejší je tiež rozdiel, na ktorý poukazuje Duch Svätý tým, že stavia do protikladu Kristovo kňažstvo a starozmluvné kňažstvo. Levítski kňazi boli smrteľní a preto potrebovali nástupcov. Kristus je večný kňaz a Jeho kňažstvo je neprenosné, nepotrebuje žiadneho nástupcu. „A tamtí stávali sa kňazmi mnohí, lebo smrť im prekazila zostať: On však, pretože zostáva naveky, zastáva kňazský úrad, ktorý neprechádza na iného.“ , Najdôležitejší je fakt, že Ježiš Kristus, ktorý nemal nič vzácnejšie ako seba samého, obetoval seba samého. Ako povedal: „Otec ma miluje preto, lebo kladiem svoj život, aby som ho zase vzal. Nikto mi ho neberie, ja ho kladiem dobrovoľne. Mám moc ho dať a mám moc ho zase vziať. Toto poverenie som prijal od svojho Otca.“ Len On sám mal absolútne jedinečné predpoklady na to, aby obetoval seba. Ako učí Duch Svätý: „Takého veľkňaza sme aj potrebovali:

Efezským 1:3
Židom 10:18
Židom 1:3
Židom10:12
Židom 10:14
Rímskym 6: 10
1. Petra 3:18
Židom 9:28
Aparabatos (grécky) znamená: Neprenosný, neprechádzajúci na druhých. V Novej zmluve sa nespomínajú žiadni obetujúci kňazi, len starší a pastori. V Kristu Ježiši sú všetci veriaci časťou Kristovho kráľovského kňazstva v duchovnej chvále, ale nikto nemá podiel na Jeho obetujúcom kňažstve
Židom 7:23-24
Ján 10:17-18
svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, a vyvýšeného nad nebesá.“

Pán Ježiš je jediným obetujúcim kňazom Novej zmluvy. Ukončil dielo našej spásy jednou jedinou obeťou. Písma opakovane konštatujú túto pravdu. Podstatu tohto nachádzame v Pánovom slove z kríža: „Tetelestai. Dokonané!“

Zhrnutím uvedenej biblickej pravdy týkajúcej sa spoločenstva s Bohom je, že On sám zaviedol model takéhoto uctievania. Jeho vlastná spravodlivosť pripísaná veriacemu milosťou len skrze vieru je jediným základom pravého uctievania. Jeho obmedzenia sa majú brať čo najvážnejšie, aby Jeho uctievanie zostalo aj pravdivé aj duchovné, keďže On je Duch. Div najväčšej útechy, ktorú majú veriaci v pravom uctievaní, spočíva v tom, že majú Ježiša Krista, Pána a Majstra, v ktorom sú prijatí, ako svojho prímluvcu.

On je ich veľkňaz: „Z povedaného je hlavné toto: máme takého veľkňaza, ktorý sa posadil na pravici trónu Velebnosti na nebesiach.“ Toto je Božia prítomnosť, ktorú veriaci teraz majú a na naplnenie ktorej sa tešia v nebeskej sláve, slovami samotného Pána: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec bude ho milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho.“