Falošné uctievanie Rímskokatolíckej cirkvi
Keďže pravá spravodlivosť a jej ovocie nie sú dostupné cez falošné evanjelium, jediným spôsobom uctievania Svätého Boha cez falošné evanjelium je tiež taký, ktorý je vymyslený človekom. Takéto spôsoby majú podobu vonkajších rituálov a náboženských predmetov a spadajú pod druhé prikázanie. Dokonca aj jednoduchý prehľad učenia Rímskokatolíckej cirkvi o Večeri Pánovej ukazuje, že Rímskokatolícka cirkev nie je žiadnou výnimkou. Keďže Rímskokatolícka cirkev propaguje falošné evanjelium, musí nejako preukázať ovocie svojej vlastnej spravodlivosti. Rímska cirkev oficiálne tvrdí, že v jej obrade, Omši, je vyvrcholenie uctievania, ktoré ľudia prinášajú ako obeť Kristovi a skrze Neho Otcovi. Vyhlasuje, že omša je tiež zdrojom a vrcholom jej života. Tvrdí, že obeť na Golgote, je pod jej kontrolou, keďže vyhlasuje, že jej obrad, omša, je jednou a tou istou obeťou ako obeť Pána Ježiša Krista.

V protiklade s biblickým Kristom, ktorý je teraz vládnucim Kráľom kráľov a Pánom pánov a sedí na pravici Boha Otca, Rím neustále zobrazuje umierajúceho Krista, „posvätnú obeť“. Tým, že používa ako stredobod svojho uctievania obrad omše, ktorú sú všetci veriaci pod hrozbou smrteľného hriechu povinní navštevovať, Rím vyučuje a zdôrazňuje svoje falošné evanjelium tým, že necháva svojich veriacich obetovať seba spolu s umierajúcim Kristom, Svätému Bohu Biblie. Učí, že v okrúhlej bielej oblátke, t.j. v jej eucharistii, je obsiahnutý fyzický Kristus a Jeho duša a božská podstata. Táto oblátka má dostať uctievanie, ktoré patrí len samému Svätému Bohu. Židom 7:26
Ján 19:30
Židom 8:1
Ján 14:23

Medzi biblické príklady tohto patrí Kain, ktorý priniesol nesprávnu obeť, Izraelci, ktorí sa pokúšali uctievať Svätého Boha pomocou zlatého teľaťa a Nádab a Abíhú, ktorí obetovali neposvätný oheň.
Rímskym 10:3 sa na to vzťahuje: “Keďže neznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej.” Naopak, Efezským 2:8-10 ukazuje základ pravej spravodlivosti a jej ovocia. Pozri tiež Galatským 5:19-23
Tvrdenie, že Kristus je obetovaný v omši
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu Rímskokatolíckej cirkvi učia:
„Lebo v obeti Omše Náš Pán je obetovaný keď “ sa sviatostne sprítomňuje ako duchovný pokrm veriacich v podobe chleba a vína.“ Za týmto účelom Kristus zveril túto obeť (Rímskokatolíckej) cirkvi, aby veriaci v nej mohli mať podiel aj duchovne, vierou a láskou, aj sviatostne, prostredníctvom hostiny Svätého Prijímania.

Účasť na Večeri Pánovej je vždy spoločenstvom s Kristom, ktorý sa obetuje za nás ako obeť Otcovi.“
Dnešná Rímskokatolícka cirkev, ktorá oficiálne schválila Tridentský koncil, ďalej preklína všetkých, ktorí nezastávajú názor, že jej omša je naozaj obeťou zmierenia. V súčasnosti schvaľuje nasledovné:
„Ak niekto hovorí, že obeť omše je len obeťou chvály a vďakyvzdania; alebo že je to púhe pripomenutie obete dokončenej na kríži, ale nie obeť zmierenia; alebo že má úžitok len pre toho, kto prijíma a že by sa nemala obetovať za živých i mŕtvych, za hriechy, tresty, zadosťučinenia a ďalšie potreby, nech je prekliaty.“
Jasnosť Kristovho príkladu je v diametrálnom rozpore s takýmto učením. Kristove slová „Vezmite a jedzte“ neboli adresované Jeho Otcovi v nebesiach, ale skôr apoštolom. Neprikázal im „obetovať a zmierovať obeťami“. Presnejšie, takáto obeť bola Jeho vlastným jedinečným úradom ako jediného Prostredníka.
Stredobodom rímskokatolíckeho uctievania a života je omša. Rímska cirkev učí svojich veriacich, že majú obetovať seba spolu s „posvätnou obeťou“, Ježišom Kristom, a potom prijímať tú istú „posvätnú obeť“.

Vyhlasuje teda:
„Z toho vyplýva, že eucharistická obeť je zdrojom a vrcholom celého uctievania (Rímskokatolíckej) Cirkvi a kresťanského života. Veriaci sa plnšie zúčastňujú tejto sviatosti vďakyvzdania, zmierenia, prosieb a chvál nielen keď úprimne obetujú posvätnú obeť a v nej seba samých Otcovi s kňazom, ale tiež keď prijímajú túto obeť v sviatosti.“
Kristus nikdy nebol obeťou niečoho a ani v Písme nikde nie je myšlienka o tom, že by bol urobený nedobrovoľnou obeťou. Išiel na kríž zo svojej vlastnej slobodnej vôle. Tento chybný dogmatický základ Rím tak podčiarkuje, že sústreďuje myseľ na tragického Krista ako nedobrovoľnú obeť a nie ako na víťaza, ktorým teraz je – Pána pánov a Kráľa kráľov. Príkladom tohto prístupu, ktorý je vyjadrený slovami omše, je nasledujúca eucharistická modlitba č. 3: „Pozri s priazňou na obeť svojej cirkvi a viď (pozn. prekl. úbohú, nedobrovoľnú) Obeť, ktorej smrť nás zmierila s Tebou.“ Celá myšlienka obetovania tejto „Posvätnej obete“ je svätokrádežná.
Keď Rím opakuje svoje prikázania, falošné evanjelium, ktoré hlása obetovanie seba samého, aby človek prispel ku svojmu spaseniu, sa zdôrazňuje v jeho uctievaní. Rím prehlasuje:
„Eucharistické shromáždění je tedy středem křesťanského společenství, jemuž předsedá kněz. Proto kněží poučují věřící, jak mají v mešní oběti přinášet Bohu Otci