Pozícia Cirkvi:
Cirkev ako spoločenstvo kresťanov (klerikov i laikov) predstavovalo základný pilier stredoveku. Vieru v Krista prijali do 11. storočia všetky významné politické zoskupenia Európy (vládnuce dynastie, rané štáty, formujúce sa štátotvorné národy). Tak sa kresťanstvo stalo mostom medzi zaniknutým svetom rímskeho impéria s jeho civilizačným a kultúrnym bohatstvom a novo sa rodiacou Európou, kde vládli drsné spôsoby barbarských kmeňov. Cirkev im prinášala oslobodenie od strachu, že sú hračkami prírody a vlastných vášní, priúčala ich slobode Božích detí, vykúpených vlastnou krvou Božieho Syna. Navracala ich k Nebeskému Otcovi, Stvoriteľovi celého sveta. Popri tom ich učila kvalitnejšie obrábať zem, stavať kamenné budovy, ovládať remeslo. Prinášala znalosť písma a tým kultúru slova, tajomstvá kresťanskej viery inšpirovali zrod hudby a tvorbu hudobných nástrojov, vzniká výtvarné umenie (maľby, sochy).

Cirkev v antike:
Kresťanstvo bolo lákavým už pre pohanov rímskeho sveta. Oslovovalo demoralizovanú spoločnosť novým správaním ľudí, založeným na úprimnom vzťahu k živému Bohu. Ponúkalo istotu spásy vo svete plnom zmätkov a strachu, že sa blíži jeho zánik. Napriek prenasledovaniam a zabíjaniu kresťanov sa viera v Krista šírila.
Roku 313 bolo kresťanstvo v Rímskej ríši zrovnoprávnené s pohanskými kultmi vďaka Milánskemu ediktu Konštantína Veľkého. Roku 392 rímsky cisár zrušil pohanské kulty a oficiálne, ostalo len kresťanstvo. Cirkev už predtým sa rozšírila po celom impériu a mala usporiadanú vlastnú organizáciu. Tá kopírovala rímsku organizáciu - prebratie rímskych termínov pre cirkevné funkcie ako diecéza, prefekt , legát, nuncius. Cirkev sa nechala ovplyvniť kultúrou a, civilizáciou neskoroantického sveta (grécka filozofia, rímske právo, staviteľstvo-remeslo).

Apoštolská tradícia:
Na čele kresťanských zborov stáli apoštolmi. poverení biskupi a ich nasledovníci. Im vypomáhali kňazi a diakoni. Spolu sa starali o kresťanské spoločenstvo - vysluhovali sviatostí, slávili liturgiu, šírili a prehlbovali vieru.
Dôležitým bolo zotrvávanie na tejto apoštolskej tradícii. Tá bola zárukou, že kresťanské zbory zotrvajú na učení, ktoré prijali od Kristových apoštolov. To bola jediná ochrana pred omylmi, z ktorých postávali bludy vo vierouke:
Tie vo všeobecnosti popierali milosrdenstvo všemohúceho Boha-Otca, obchádzali dobrovoľnú obetu Božieho Syna za odčinenie hriechov ľudstva, popierali jeho Božský pôvod.