Podľa písma však otec Nimroda bol Kúš. V egyptskej kultúre je Bél tiež Hermesom a Hermes znamená: "syn Chama". Podľa dejín bol Hermes veľkým prorokom modloslužby a vykladačom o bohoch. Nazývali ho aj Merkurom (Sk.14,12). Hyginus o Merkurovi napísal: "Mnoho rokov žili ľudia pod panstvom Jove (Jahve) bez miest, bez majetku a všetci hovorili jedným jazykom. Avšak keď Merkur (Bél alebo Kúš) vykladal reči ľudí, nebol to nikto iný než on, kto národy rozprášil, lebo začali nezhody". Bél bol v rímskej mytológii Janus. Bol znázorňovaný s dvoma tvárami a s kyjakom, ktorým uvádzal ľudí do zmätku. Ovidius ho spomína tiež pod menom Chaos.
Nielen vzývanie predkov má svoj pôvod v Babylone, ale aj zbožšťovanie prírody. Veľkí ľudia boli po smrti nazývaní bohmi a stotožňovaní so slnkom, mesiacom a inými planétami. A tak sa stal po smrti Bélov syn Nimrod bohom slnka, ktorého nazvali Bál. Po smrti Nimroda jeho manželka Semiramis sa posadila hneď na trón. Mala nemanželské dieťa, o ktorom prehlásila, že sa počalo nadprirodzeným spôsobom. Tvrdila, že Tammúz, jej syn, je v skutočnosti Nimrod, ktorý sa vrátil, aby žil prostredníctvom Tammúza. Preto Tammúz mal byť uctievaný ako Nimrod. Neskôr sa Semiramis vyhlásila za kňažku a následne sa nechala uctievať ako bohyňa - matka. Nazvali ju kráľovnou nebies a v uctievaní zakrátko obdržala viac pozornosti, ako jej syn (Jer.7,18 a 44,17-19). Odtiaľ pochádza uctievanie matky s dieťaťom, rozšírené po celom svete. V kresťanstve je to Mária, matka Ježišova, ktorá je zobrazovaná s malým Ježišom na rukách. V Egypte to bola ,matka zvaná Izis a syn Ozyris, v Indii je to Isi a Išwara. Na východe Devaky a syn Krišna. Rimania mali Venušu a syna Jupitera, Gréci Irenu (Afrodita) s Plutom, v Malej Ázii to bola Kybela a syn Deoius, v Číne bola bohyňou matkou Šing - mu (svätá matka) a v Nemecku Hertha (panna).
Keď padol Babylon v roku 536 pred Kristom, kráľ a kňaz Attalus so svojimi kňazmi ušiel do mesta Pergamon. Priniesli si so sebou všetky svoje náboženské spôsoby a zriadili svoje kráľovstvo v Pergamone. A tak sa stal Pergamon centrom starého babylonského náboženstva. Keď potom v roku 133 zomrel posledný pergamonský kráľ Attalus III., zanechal svoje panstvo rímskemu impériu. A tak sa babylonské náboženstvo dostalo do Ríma. Potom, keď sa dostal na trón cisár Konštantín a vydaním ediktu v roku 313 vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo, nachádzame v rímskej cirkvi skoro všetky prvky babylonského náboženstva.