Preto meno by malo vyjadrovať tú duchovnú zmenu, ako napríklad Abram dostal meno Abrahám, Sáraj - Sára, Jákob - Izrael, Šimon - Peter, Saul - Pavol. Každý z nich musel prejsť zmenou svojho postoja k Bohu, kým dostal nové meno.

TYATIRA
(neustála obeť, vládnuca žena)

Mesto zaujímalo významnú polohu v nízkopoloženom priesmyku, spojujúcom údolie Hermu a Kaiku. Ležalo 80 km na juh od Pergamonu, bolo obklopené viacerými riekami, ktoré však boli plné pijavíc. Mesto založil Seleukos I. Nikátor asýrsky kráľ (358 - 281 pred Kristom) ako pohraničnú pevnosť, ktorá neskôr prešla pod pergamonské kráľovstvo. Spolu s týmto kráľovstvom mesto prešlo v roku 133 pod rímsku nadvládu. Finančne si viedlo veľmi dobre, čo bolo spôsobené mnohými remeselnými cechmi a obchodom. Boli tam remeslá: hrnčiarov, koželúhov, tkáčov, krajčírov, farbiarov a výrobcov medi. Každý cech mal svojho patróna. Bolo to niečo podobné ako sa to v rímskej cirkvi zachovalo až do dnes. Tak aj kresťania, keď si chceli zarábať na živobytie, museli byť členmi cechov. Tie ich však nútili, aby sa zúčastňovali aj ich stretnutí, na ktorých jedli mäso obetované bohom - patrónom svojich cechov. Tieto stretnutia boli často sprevádzané nemorálnosťou a končili smilstvom a orgiami. Preto kresťania často stáli pred ťažkým rozhodovaním: pristúpiť na kompromis a zachovať si prácu, alebo odmietnuť pohanskú modloslužbu a riskovať stratu zamestnania.
V meste bola svätyňa orientálnej bohyne Sambathe, ktoré bola akousi východnou Sybilou. Ďalej tam bola veštiareň, kde sa niekoľko pohanských prorokýň snažilo ľuďom predpovedať priaznivú budúcnosť. Jednu z nich nazýva Pán Jezábel, ona navádzala kresťanov na kompromis. Bola to prorokyňa modloslužby, ktorá svojim učením odvádzala kresťanov od pravdy. Pán preto hovorí: "Mám však proti tebe to, že trpíš ženu Jezábel, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňa a učí a zvádza mojich otrokov, aby smilnili a jedli z mäsa obetovaného modlám". (Zj.2,20) Pán tu vytýka zboru, že ponechal Jezábeli možnosť, aby zvádzala jeho služobníkov. V tom prorockom význame, čo sa týka tyatirského veku predstavuje Jezábel falošnú cirkev. Aby sme ten prorocký význam správne pochopili, pozrime sa do starého zákona, prečo si z neho Duch svätý použil toto meno. Jezábel mala čisto pohanský pôvod, nemala žiadne príbuzenstvo s niektorým z dvanástich kmeňov Izraela. Jej vstup nebol duchovný, ako to bolo napríklad u moabskej Rút. Bola dcérou sidonského kráľa Etbála (I.Kráľ.16,31), ktorý bol kňazom Bála a Aštarty. Svoj trón získal vraždou svojho predchodcu, takže Jezábel bola vlastne dcérou vraha.