Pán sa takto zámerne predstavuje práve tomuto zboru, pretože zobrazuje vek, v ktorom sa cirkev najviac vzdialila od pravdy evanjelia.
Počiatok tohoto veku sa odhaduje na roky 590 až 604, kedy vládol pápež Gregor Veľký, ktorý zmenil časy tým, že zostavil gregoriánsky kalendár a položil základy svetskej moci pápežstva. Počas svojho pontifikátu sa stal svetským vládcom Ríma, zaviedol nebiblickú náuku o premieňaní hostie v omši a modlitby za mŕtvych. Tento vek bol najdlhší zo všetkých, trval vyše tisíc rokov až do reformácie.
Rímska cirkev vládla krutou mocou. Dôkazmi pápežskej moci mali
byť aj križiacke výpravy, ktoré mali vytrhnúť Palestínu z moci Islamu. Islam vznikol práve na počiatku tohoto veku ako zmiešanina židovstva, kresťanstva a Mohamedovho učenia. Pápež Urban II. vyzval kresťanstvo do boja proti mohamedánom. Podnikol proti nim celkove sedem výprav. V roku 1099 sa im podarilo dobyť Jeruzalem. Boje trvali 200 rokov, ale napokon všetko stratili a Palestína zostala v tureckých rukách. Na týchto výpravách padlo 6 miliónov ľudí. Cirkev sľubovala križiakom odpustenie hriechov a ochranu majetku počas ich neprítomnosti. Ako dôkaz nezmyselnosti tejto myšlienky bolo ich kruté správanie. Križiaci sa dopúšťali násilností na židovskom a moslimskom obyvateľstve, rabovali a plienili kadiaľ prechádzali.
V 10. storočí sa pápežmi stali nemravní muži, čo spôsobilo úpadok pápežstva. V roku 1054 došlo k oddeleniu východnej cirkvi, keď sa pápežovi sprotivil carihradský patriarcha Michal. Odvtedy až po dnes je východná ortodoxná (pravoslávna) cirkev oddelená od rímskej cirkvi. Najmocnejším pápežom bol Inocent III. (1198-1216), ktorý hlásal, že Pán odovzdal Petrovi vládu nielen nad cirkvou, ale aj nad celým svetom. Nariadil povinnú ušnú spoveď, učenie o prepodstatnení chleba a vína pri Večeri Pánovej, zakázal čítať Písmo a nariadil inkvizície - mučenie a pálenie kacírov. Svoj vplyv uplatnil najmä proti Albigénskym- príslušníkom jedného protestantského smeru v stredoveku. Na konci tohoto veku sa dostali k moci pápeži z rodu Borgiovcov: Inocent VIII. (1484-1492) a Alexander VI. (1492-1503), zanechali zlý príklad skazenosti, nemorálnosti a korupcie.
Praví kresťania v tomto veku museli vynaložiť veľké úsilie a vytrvalosť, aby zostali verní slovu, pretože moc tmy bola veľmi silná. Preto ich Pán v úvode tohoto listu chváli: "Poznám tvoje skutky, i lásku, i vieru, i službu i vytrvalosť, i tvoje posledné skutky, hojnejšie ako prvé". (Zj.2,19) Z tohto obdobia sa nezachovalo veľa písomností o živote pravých kresťanov, pretože tá vládnuca cirkev ich prenasledovala a likvidovala aj ich diela. Celým stredovekom vznikali skupiny a prúdy, ktoré túžili po návrate k apoštolskej pôvodnosti. V Bulharsku to boli bogomili, v Anglicku beghardi a v severnom Taliansku v 12.