Nebolo tam veľa priemyslu, skôr prostý ľud, ktorý sa zaoberal prevažne vinohradníctvom. Bol tam kult Dionýzosa (boha vína), ktorý bol patrónom miestnych vinohradníkov. I keď mesto nebolo bohaté, zbor sa držal veľmi dobre, pretože stál pevne na Božom slove. Pán to vystihol slovami: "Máš síce malú moc, ale zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno". (Zj.3,8) Mesto získavalo prostriedky vďaka obchodným cestám, ktoré tadiaľ viedli. Bolo akoby colnicou k ostatným mestám Malej Ázie. Viedli tade významné cesty z Lýdie do Frýgie a z Pizidie a Pamfýlie do Bitýnie a Mýzie. Ďalej veľmi významná cesta z Atén, Troad, Pergamonu a Sárd smerujúca na východ. Cez mesto sa dalo prejsť len bránami, čo Pán používa v liste, keď sa predstavuje zboru: "Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má kľúč Dávidov, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí". (Zj.3,7) Grécky výraz slova pravdivý je ALETHINOS, čo znamená aj ozajstný, opravdový. Pán Ježíš Kristus je tu predstavený ako ozajstný a skutočný Pán domu Dávidovho. Dávid bol predobrazom Krista ako kráľ Izraela. Bol z pokolenia Júdu, ktoré nemalo nič spoločné s kňažstvom, a predsa jedol chleby predloženia (I.Sam.21,4-7). V 7. verši je takmer doslovný citát z Izaiáša 22,22. Tam sa hovorí o vernom služobníkovi kráľa Ezechiáša, Eljákimovi, ktorému bol daný na plecia kľúč domu Dávidovho, aby keď otvoril, nikto nezavrel a keď zavrel, nikto neotvoril. Eljákim tak mal právomoc nad domom Dávidovím, no Kristus ju má ako zvrchovaný Pán. Na ňom jedinom záleží, koho vpustí do svojho kráľovstva a koho vymkne (Mt.25,10). Job 12,14 pripisuje túto moc jedine Jahvemu, a tak vidíme, akej podstaty tento Svätý a Pravdivý je. Chlieb, ktorý jedol ľud izraelský na púšti, ich nemohol uspokojiť. Bol dobrý len na jeden deň. Tí, čo ho jedli, boli znova hladní a keď ho nechali na zemi, pokazil sa. Pán Ježiš je však ten pravdivý, skutočný chlieb zostupujúci z neba: "kto prichádza ku mne nebude nikdy lačnieť", (Ján 6,35)
Filadelfia bola bránou obchodných ciest v Malej Ázii. Tak ako mesto stálo vo dverách otvorených do bohatej oblasti, tak aj zbor mal otvorené dvere v spoločenstve s Kristom: "Poznám tvoje skutky. Hľa, dal som pred tebou otvorené dvere, ktoré nemôže nikto zatvoriť". (Zj.3,8) Pán používa túto skutočnosť, aby ukázal nielen duchovný stav zboru, ale v tom prorockom význame aj veku. Filadelfský vek bol skutočne tou bránou k prebudeniu a návratu k pravde evanjelia. Pán tu otvoril dvere milosti (II.Kor.2,12), a po úpadku v Sardách začína požehnaný vek, vek misijného kresťanstva.