Preto im Pán ponúka svoju očnú masť, Ducha Svätého, ktorým on otváral oči slepých, aby videli. Bohu naozaj záleží na tom, aby sme duchovne videli. Aby sme dokázali rozoznať, čo je z Ducha a čo z tela. Aj apoštol Pavol o tom písal korintským kresťanom: "My sme neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme videli, čoho sa nám dostali od Boha." (I.Kor.2,12) Ten, kto si pomazal oči tou očnou masťou z Laodicei videl možno lepšie svojimi očami, ale ten, kto príjme Ducha Božieho, uvidí duchovne a "Duch je pravda".(I.Ján.5,6)
"Všetkých čo milujem karhám a trescem. Rozhorli sa teda a kajaj sa"! (Zj.3,19) Aj tento verš je dôkazom toho, že súženie a ťažkosti sú kresťanom na dobré. Kresťan duchovne rastie, keď prechádza utrpením. Jeho zmysly nemôžu byť tak upnuté na veci tohoto sveta. Boh nás trestá, pretože nás miluje a chce, aby náš vzťah k nemu bol ešte bližší. "Hľa, blahoslavený človek, ktorého tresce Boh, preto nepohŕdaj káraním Všemohúceho. Lebo on pôsobí bolesť, ale aj obväzuje rany a jeho ruky liečia." (Jób 5,17-18) Aj na Jóba Boh dopustil utrpenie preto, aby ho Jób viacej poznal a jeho vzťah k Bohu bol vrúcnejší. Jób sa napokon kajal a povedal: "Bol som iba povesť počul o tebe, ale teraz ťa vidí moje oko." (Jób 42,5) Taký bol rozdiel jeho poznania Boha po tom, čo prešiel súžením. Ezav a Jákob boli obaja synovia Izáka, ale Boh povedal: "Jákoba som miloval a Ezava som nenávidel." (Rim.9,13) Z písma môžeme vidieť, že Ezav bol bezbožník, no príkorie znášal Jákob, najskôr od svojho brata a potom aj od Lábana. Boh to na neho dopustil, aby tak vybudoval jeho charakter, to je to o čo pri nás Bohu ide. "Ak znášate kázeň, Boh sa vám podáva ako synom. Lebo kdeže je nejaký syn, ktorého by otec nekáznil? Ale ak ste bez kázne, ktorej sa stali všetci účastníkmi, vtedy ste cudzoložňatá (nemanželské deti) a nie synovia." (Žid.12,7-8)
Pán ďalej radí zboru, aby sa rozhorlil a kajal. Keď nastalo ochladnutie, horlivosť nemôže prísť bez pokánia. Tak ako nemôžeme naliať nové víno do starých kožených nádob, ale do nových (Mat.9,17). Aj keď Pán dáva rady zboru, on vie, že sa zbor už nenavráti, tak ako ani v tomto poslednom veku už nenastane výraznejšia zmena k lepšiemu. Ako v časoch, keď Ján Krstiteľ volal k pokániu ľud Izraela, ktorý bol ovládaný náboženstvom farizejov, tak i dnes náboženstvo predpisov a tradícií drží srdcia ľudí v zajatí. Preto Pán Ježíš nie je už v ich strede, ale sa obracia k jednotlivcom: "Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou".