Výklad Zjavenia- 7 zhromaždení

Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom.

Táto kniha obsahuje výklad 2.a 3.kapitoly Zjavenia Jána, v historickom obraze cirkvi.
------------------------------------------------------------------

Úvod
Dôvodom k napísaniu tejto knihy bola túžba, aby sa pravda dostala viac na svetlo. Napísalo sa veľa kníh o histórii cirkvi, no väčšina bola ovplyvnená názorom alebo postojom autora. Cieľom tejto knihy je podať históriu cirkvi tak, ako ju vidí Pán Ježiš Kristus. On nie je nikým ovplyvnený ani zaujatý. Jeho oči, ktoré sú ako ohnivý plameň (Zj.1,14), vidia všetko dokonale.
Prvá kapitola Zjavenia Jána je kľúčová pre celé zjavenie.
Je tu jasný dôvod napísania knihy: "Zjavenie Ježiša Krista, ktorému dal Boh, aby ukázal svojim otrokom, čo sa musí onedlho diať". (Zj.1,1)
Zjavenie, grécky APOKALYPSIS, je v doslovnom preklade odkrytie, alebo odhalenie toho, čo bolo ukryté. Ale čo to vlastne zjavenie je? Je to Božie odhalenie pravdy človeku. Keď Peter odpovedal Pánovi: "Ty si Kristus, Syn Boha živého", Pán Ježiš mu na to povedal: "Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach".(Mat.16,16-17)
Peter neprišiel na to sám, ale Boh mu odkryl túto pravdu. Preto sa človek nemôže dopracovať k pravde svojimi schopnosťami, ale mu to musí byť zjavené od Boha (Luk.10,22 a Ján 6,44). Kain sa preto zbytočne snažil priniesť lepšiu obeť než Ábel, jeho obeť nemohla byť prijatá, pretože mu nebolo zjavené, ako má obetovať. Naopak Ábel obetoval presne podľa zjavenia, ktoré mu dal Boh.(Žid.11,4) Každý spasený človek preto musel obdržať od Boha zjavenie k tomu, aby mohol uveriť pravde.
Podstatou prvej kapitoly knihy Zjavenia je zjavenie vzkrieseného Pána, ktorý je tu opísaný ako sudca:" A keď som sa obrátil, uzrel som sedem zlatých svietnikov a uprostred svietnikov podobného Synovi človeka, odeného v dlhé rúcho a prepásaného cez hruď zlatým pásom. Hlavu a vlasy mal biele ako vlna, ako sneh, oči ako ohnivý plameň, nohy podobné mosadzi vo vyhni rozžeravenej a hlas ako hučanie mnohých vôd. V pravej ruke mal sedem hviezd a z úst mu vychádzal ostrý, dvojsečný meč. Tvár mal ako slnce, keď svieti vo svojej sile".(Zj.1,12b-16) Pán Ježíš stojí uprostred zborov, On je stredobodom všetkého diania, od Neho všetko závisí, jeho rúcho a zlatý pás predstavujú sudcu. Podobne boli oblečení anjeli v Zj.15,6 , ktorí majú priniesť súdy.

Belosť jeho vlasov svedčí o múdrosti, dôstojnosti a skúsenosti, bez čoho sa spravodlivý sudca nezaobíde. Oči ako ohnivý plameň dokresľujú spravodlivosť jeho súdu. Veď jeho ohnivému pohľadu naozaj nič neunikne. Jeho nohy predstavujú pevný základ súdu. Oni prešli ohňom skúšok, ktorými by žiadny človek neprešiel. Jeho hlas musí mať ohromnú silu, keď ho Ján prirovnáva k hučaniu mnohých vôd. Hviezdy (poslovia) v jeho ruke ukazujú, že On o všetkom rozhoduje, On je zvrchovaný Pán. Dvojsečný meč vychádzajúci z jeho úst je tou najsilnejšou zbraňou, platnou proti každému protivníkovi. Jeho tvár je prirovnaná k zdroju svetla, keď svieti v plnej sile. Veď jeho život bol svetlom ľudí, ktoré svietilo vo tme a tma ho nemohla obsiahnuť (Ján 1,4-5).
Dalo by sa povedať, že kniha Zjavenia je knihou súdu, najskôr je predstavený sudca a potom jednotlivé súdy. V 1.Pet.4,17 je jasne napísané, že súd sa začína od domu Božieho, ktorým je teraz cirkev. Preto po predstavení sudcu nasleduje v 2.a 3.kapitole sedem listov do siedmich maloázijských zborov. Mnohí vykladači Zjavenia Jána tvrdia, že tie listy boli písané len tým siedmim zborom a nám dnes predstavujú iba cirkev v rannokresťanskej dobe. Pričom sa zbory s podobným charakterom môžu vyskytnúť aj dnes. S takým názorom však nemôžem súhlasiť, pretože Zjavenie je prorocká kniha a preto logicky musí mať aj tých sedem listov prorocký význam. Zjavne tomu nasvedčujú aj slová Pána Ježiša z 1.kapitoly:"Napíš čo si videl, čo je a čo sa má stať potom".(Zj.1,1) To čo Ján videl je zjavenie vzkrieseného Pána, opísané v 1. kapitole. To, "čo je", musí predstavovať dobu, v ktorej apoštol Ján žil, pretože Pán o nej hovorí, ako o prítomnosti a to je obdobie cirkvi, alebo milosti, ktorá trvá aj dnes. Ďalšie slová: "A čo sa má stať potom" sa začnú napĺňať, až keď bude ukončené to "čo je", teda obdobie cirkvi. Boh najskôr súdi svoju cirkev počas obdobia milosti, ktoré je rozdelené podľa Zj.2-3 kapitoly do siedmich vekov. Z toho vyplýva, že súdy opísané v nasledujúcich kapitolách Zjavenia sa už cirkvi netýkajú, pretože na konci obdobia milosti si Pán Ježíš príde vziať svoju cirkev k sebe (1.Tes.4,15-17).
Obdobie cirkvi Boh rozdelil do siedmich nie rovnako dlhých období. Číslo 7 vyjadruje dokonalosť alebo úplnosť Božieho stvorenia. Cirkev je teda v siedmich listoch úplná a jej história, súčasnosť a budúcnosť dokonale predstavená. Listy do zborov obsahujú mnohé doporučenia, upozornenia a výstrahy. Boh musí súdiť svojich už tu na zemi, aby neboli odsúdení potom.

Veď je napísané: "Lebo toho, koho Jahve miluje, karhá a to ako otec syna, ktorého má rád".(Prís.3,12) Aj v Starej zmluve, kde bol ľudom Božím Izrael, platilo, že súd sa začína od domu Božieho (Ez.9,6 a 1.Pet.4,17). Boh vždy najskôr súdil Izrael, až potom okolité národy. K Izraelu bol prísnejší, pretože oni mali zjavovať jeho slávu. Tak je to aj s nami dnes, ak nás Boh trestá hneď za každú maličkosť, môžeme vedieť, že nás má rád a záleží mu na nás. Aj história cirkvi to len potvrdzuje.
Táto kniha obsahuje aj mnohé historické udalosti, ktoré bolo potrebné použiť na dokreslenie charakteru jednotlivých vekov cirkvi. Preto som použil niektoré historické knihy, aby boli tieto udalosti pravdivo zdokladované. Tu musím skonštatovať, že bolo úžasné pozorovať, ako krásne história aj súčasnosť ladia s tým, čo odkázal Pán Ježiš siedmim zborom. História miest, v ktorých boli zbory, nám odhaľuje charakter vekov, aký boli vtedy ľudia, čím sa zaoberali, ako žili. Zbory nám predstavujú aký boli v jednotlivých vekoch kresťania, ako ich ovplyvňoval svet a aký mali vzťah k Bohu. Týchto sedem listov nám dáva komplexný pohľad na dejiny cirkvi tak, ako ich vidí Pán Ježiš Kristus. On vybral také zbory, ktorými presne vystihol jednotlivé veky cirkvi. Ak by tieto listy nemali prorocký význam, vymykali by sa z kontextu knihy Zjavenia, pretože Zjavenie je prorocká kniha. Pán chce, aby sme mali plné poznanie a správne rozumeli aj tejto prorockej knihe a hlavne časti, ktorá predstavuje jeho cirkev. Pán Ježiš presne vie, čo je problémom kresťanov každej doby, na čo sú náchylní a v čom majú nedostatky. On chce, aby sme poznali hlavne duchovné pozadie, o čo tu vlastne ide. On sa má k úprimným úprimne a dáva rozumieť každému, kto by sa pýtal.

EFEZ
(oslabenie, ochabnutie)

V časoch apoštola Jána to bolo najväčšie mesto v Malej Ázii. Bolo hlavným centrom vedy, kultúry, pohanských kultov a modlárstva. V čase svojej najväčšej slávy malo mesto asi 225 OOO obyvateľov. Veľkú zásluhu na hospodárskom význame mesta mal Rím, keď ho urobil vstupnou bránou svojho vplyvu v Malej Ázii. Efez bol prvou metropolou v Malej Ázii, prichádzal tam rímsky prokonzul, aby sa ujal vlády nad ázijskou provinciou. To, čo sa dialo v meste, malo vplyv aj na miestny zbor. Pán vybral práve tento zbor, aby na ňom ukázal, aký bude prvý vek života cirkvi. Efez bol najväčším maloázijským prístavom. Vlieva sa tam do mora rieka Kayster a práve tá rieka bola príčinou zničenia mesta. Prúd rieky stále nanášal bahno, preto bolo treba prístav často čistiť. Nastala však doba, že ho už nebolo možné čistiť, preto sa Efez posunul viac do vnútrozemia.

Mesto stratilo význam prístavu a rastúce množstvo naplavenín v jeho zálive ho nakoniec úplne oddelili od mora. Zostala tam iba plytčina a množstvo bahna. Preto sa výstavba mesta musela posunúť do vnútrozemia. Zaujímavé je, že mesto nepodľahlo zemetraseniam, ktoré zničili jeden z divov sveta chrám Artemis Efezkej, ani vojnovým nájazdom, ale podľahlo komárom. V naplaveninách bahna sa natoľko rozmnožili, že ľudia museli opustiť mesto. Dnes je tam len malá obec Selcuk a zrúcaniny niekdajších svätýň.
Mesto bolo zasvätené anatolskej bohyni plodnosti Tanais, ktorá sa stala neskôr známou ako Artemis alebo Diana. Efežania boli veľmi oddaní tomuto kultu Diany. Aj v Skutkoch apoštolov máme opísanú vzburu v meste, ktorú vyvolal zlatník Demeter proti Pavlovi a jeho spolupracovníkom. Pobúrený ľud vtedy vykrikoval asi dve hodiny: "Veľká je Diana Efežanov"! (Sk. 19,34) Hlavné oslavy tejto bohyne sa konali na jar, čo poukazuje na jej totožnosť s Aštartou. Dnes sa tento sviatok traduje v takzvanom kresťanstve ako Veľká noc. V nádhernom chráme bola umiestnená odpudzujúca socha Diany, o ktorej Efežania tvrdili, že spadla z neba (Sk.19,35). Bola to takmer neforemná ženská postava vyrezaná z dreva a jej ruky boli z dvoch jednoduchých železných tyčí. Takto bol zobrazený duch antikristov, ktorý bol už v tej dobe vypustený a začínal pôsobiť, no nemal ešte nijakú formu: "Tajomstvo neprávosti už účinkuje, ale prv musí byť odstránený z cesty ten, čo ho zdržuje".(II.Tes.2,7) Tie paže zo železa mali znázorniť, že jeho pôsobenie sa neskôr stane učením a učenie zákonom ríše. Takže náboženstvo v Efeze presne predznamenáva prvý cirkevný vek a udáva celkový tón pre nasledujúce veky.
Mesto odišlo od mora 9 km z dôvodu nánosu bahna. Bolo po Sýrskej Antiochii a Jeruzaleme tretím najväčším strediskom kresťanstva v prvotnej dobe. Je tam bazilika Svätého Jána a tiež miesto, kde jedna stigmatizovaná mníška tvrdila, že odtiaľ bola vzatá Mária do neba. Ján a Mária tam podľa Irenea a Eusébia žili a pravdepodobne aj zomreli. Boli tam postavené aj chrámy rímskych cisárov: Claudia, Nera, Hadriana a Severusa. Bolo tam aj veľké divadlo pre 24 500 divákov.
Obyvatelia mesta sa zaoberali okultizmom a čarodejníctvom:
"Mnohí z tých, čo uverili, prichádzali, aby vyznávali a vyrozprávali svoje skutky. A mnohí, ktorí sa zaoberali s čarodejníctvom, poznášali svoje knihy a spálili ich pred všetkými. Tu, keď spočítali ich cenu, zistili, že stáli 50 000 strieborných". (Sk.19,18-19) Efez bol všeobecne známy aj veľkou zlobou ľudí. Takisto, ako aj mesto, aj zbor bol zanesený bahnom sveta v tom duchovnom zmysle.

Rieka života postupne zanáša aj naše životy bahnom sveta. Keď sa kresťan neočisťuje, nastáva úpadok. Prvý príznak je strata prvej lásky, duchovný zápal upadá, a preto Pán hovorí: "Mám však proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku". (Zj.2,4) Keď naše životy ostanú zanesené bahnom sveta, stráca sa prvá láska a Pán opäť hovorí: "Pamätaj odkiaľ si padol, rob pokánie a konaj prvé skutky! Ak nie, prídem na teba a pohnem tvojim svietnikom z miesta, ak sa nebudeš kajať"! (Zj.2,5) Takto to bolo v prvom cirkevnom období, počiatočný zápal opadol a do cirkvi sa chceli vkliniť falošní učitelia. Apoštol Pavol to zboru v Efeze predpovedal: "Viem totiž, že po mojom odchode vojdú medzi vás draví vlci, ktorí nebudú šetriť stádočko a spomedzi vás samotných povstanú mužovia, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli za sebou učeníkov".(Sk.20,29-30) Pán potom pohol svietnikom zboru, aby sa falošným učiteľom nepodarilo úplne ovládnuť cirkev. Pohnutím svietnika je myslený zánik zboru, čo sa týka mesta Efez a prenasledovanie kresťanov v nasledujúcom veku Smyrny, v tom prorockom význame.
List začína slovami: "Toto hovorí ten, ktorý drží v pravici sedem hviezd a kráča uprostred siedmich zlatých svietnikov".(Zj.2,1) Je tu predstavený Pán Ježiš Kristus chodiaci uprostred svietnikov, ktoré predstavujú zbory. Takto je vyjadrená jeho prítomnosť v cirkvi. On je ten, ktorý má autoritu nad zbormi. Je noc, pretože hviezdy svietia len v noci. Avšak Pán je zdrojom aj ich svetla, lebo sú v jeho ruke. Svietniky tu predstavujú cirkev v jednotlivých vekoch. Svietnik v Starom zákone slúžil na to, aby svietil. Takisto úlohou cirkvi je byť svetlom tomuto svetu. Cirkev však nemôže svietiť zo svojej vlastnej sily, ale skrze zdroj, ktorým je Duch svätý. Tak, ako svietnik mohol svietiť vďaka olivovému oleju. Tento obraz bol ukázaný aj prorokovi Zachariášovi, ktorý videl sedemramenný svietnik "a pri ňom dve olivy, jedna z pravej a druhá z jeho ľavej strany".(Zach.4,2-3) Malo to byť obrazom pre Zorobábela, keď potom Jahve v ďalších veršoch vysvetľuje zmysel tohoto obrazu: "Nie silou, ani mocou, ale mojím Duchom, hovorí Jahve Zástupov".(Zach.4,6)
Efez je genesis (počiatok) cirkvi. Tak ako v knihe Genesis všetko začalo a ťahá sa celým písmom a končí v Zjavení, tak má cirkev svoj počiatok v efezskom veku a koniec v laodicejskom. Preto musí mať list do zboru v Efeze podobnosť s počiatkom v knihe Genesis. Ako sa na počiatku snažil Satan zviesť prvých ľudí od pravdy, tak tomu je aj na počiatku cirkvi, v efezskom veku.

Tu je novodobá Eva (cirkev) v nebezpečenstve, že bude tak isto odvedená od pravdy a príjme to nesprávne ovocie.
Pán Ježiš začína najskôr pochvalou zboru: "Poznám tvoje skutky, tvoju namáhavú prácu i vytrvalosť a že nemôžeš zniesť zlých".(Zj.2,2) V tomto období bolo ešte svetlo Božieho slova pomerne silné a každým dňom pribúdalo spasených (Sk.2,7) Cirkev v počiatkoch veľmi vzrastala, apoštoli a ich nasledovníci nasadzovali pre evanjelium neraz i životy. Veľmi významnou v tomto období bola služba apoštola Pavla, ktorého niektorí pokladajú aj za posla toho prvého cirkevného veku. Vytrvalosť prvých kresťanov bola i v tom, že vytrvalo odolávali falošným náukám, ktoré sa už v tomto rannom období šírili. Nezniesli zlých, všetkých, čo prichádzali, podrobovali skúške, aby videli, či sú z Boha. Preto odhalili aj falošných apoštolov: "Skúšal si tých, čo hovoria o sebe, že sú apoštoli a nie sú a presvedčil si sa, že sú to luhári. Si vytrvalý, znášal si veľa pre moje meno a neustal si".(Zj.2,2-3) Oni nezniesli falošné učenie, ale trpezlivo znášali to, čo na nich prišlo pre Krista. V týchto veršoch je už jasne vidieť Satanove útoky na mladú cirkev. Satan presne vedel, na akom základe stojí tento vek, na základe, ktorý položili apoštoli. Aj v Skutkoch apoštolov 2,42 je napísané, že tých 3 OOO duší, ktoré uverili na Petrovo kázanie "zotrvávali v učení apoštolov". Satan preto chcel toto učenie sfalšovať hneď na počiatku. Z toho, že bolo treba týchto apoštolov skúšať, by mohlo vyplynúť, že boli i ďalší apoštoli okrem tých dvanástich. Apoštol znamená poslaný (Bohom). Tých dvanástich poslal Pán Ježíš, ale tých, ktorí sa za apoštolov iba vydávali, musel poslať niekto iný, kto chcel hneď na začiatku prekaziť Božie dielo. Kresťania v prvom veku tomuto klamu nepodľahli, no predsa sa podarilo Satanovi odviesť ich od prvej lásky. Možno sa nám to nezdá až také veľké odklonenie, no práve to bolo počiatkom úpadku cirkvi. Kresťania toto počiatočné ochabnutie možno ani nezbadali, ale Pán ho videl, a preto zbor varoval, že pohne jeho svietnikom. Obracia ich pozornosť na počiatok cirkvi: "Pamätaj, odkiaľ si padol". (Zj.2,5) Už v tomto období boli kresťania prenasledovaní ako zo strany Židov, tak aj Rimanov, no najväčšie prenasledovanie však malo ešte len prísť. Ďalšou snahou Satana odviesť cirkev od pravdy boli skutky Nikolaitov: "Ale to máš, že nenávidíš skutky Nikolaitov, ktoré i ja nenávidím". (Zj.2,6) O tom, kto to Nikolaiti boli, neexistuje nijaký historický záznam. Cirkevní otcovia Ireneus a Hippolytos o nich síce niečo spomínajú, ale sú to len dohady. Tak, ako aj to, že by to boli nasledovníci sekty Mikuláša Prozelitu, zo Skutkov apoštolov 6,5. Z prekladu slova NIKOLAOS však môžeme zistiť, koho predstavujú v tom prorockom význame efezského veku. Nikao - znamená: dobyť, premáhať, vyvýšiť sa nad ostatných. Laos znamená: ľud, laici. A tak skutky Nikolaitov bola vlastne snaha ovládnuť jednoduchý ľud- laikov.

Pán chváli Efežanov, že nenávidia ich skutky, no neskôr v období Pergamonu sa stretávame už s učením Nikolaitov, ktorého sa dokonca už aj niektorí kresťania pridŕžajú. Apoštol Peter pritom písal veľmi jasne o tom, ako sa majú správať pastieri k ľudu: "Paste stádo Božie, ktoré medzi vami je a dozerajte naň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, nie pre mrzký zisk, ale ochotne, nie ako by ste panovali nad týmto dedičstvom, ale buďte vzorom stádočku"! (I.Pet.5,2-3) Najprv to boli len skutky, potom sa to stalo učením. Dostalo sa to do vnútra cirkvi, uchopilo jej vedenie a spôsobilo jej totálny duchovný úpadok. Vytvorila sa hierarchia, zakázali čítať Bibliu a cirkev začala vládnuť mečom. Už nepatrný počiatok tohoto úpadku môžeme vidieť v Efeze, v strate prvej lásky. To je východiskový bod ochabnutia pre ďalšie cirkevné veky. Tá prvá láska pochádza od samotného Pána Ježiša, ktorý poslal apoštolov, aby vydávali svedectvo všetkým (Žid.2,3-4). Prvá PROTEN znamená nielen prvého v poradí, ale i prvotriednosť a prvotriednu kvalitu. Izrael mal tiež dobrý začiatok, keď vošli do zasľúbenej zeme. Keď však Jozue zomrel, začali duchovne upadať. Podobne to bolo s cirkvou, keď pomreli apoštoli, prvá láska sa začala postupne vytrácať. Odovzdanosť Bohu začala ochabovať, ľudia už neboli tak starostliví o to, ako o nich zmýšľa Boh, ale začali mať starosti o to, ako o nich zmýšľa svet. Táto druhá generácia bola podobná Izraelu, keď požadovali kráľa, aby boli ako ostatné národy. Takéto zmýšľanie mali aj kresťania tohoto prvého cirkevného veku, keď pomýšľali, ako by sa prispôsobili svetu. Poľavujú v úsilí, to presne znamená efezus - ochabnutie, oslabenie. Pán, aby oddialil tento úpadok, pohol ich svietnikom a cirkev začala byť prenasledovaná. "Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom". (Zj.2,7) I keď tento list prorocky poukazuje na obdobie prvotného kresťanstva, môžeme si z neho vziať poučenie aj v súčasnosti. Majme na pamäti svoj počiatok, keď sme uverili v Pána Ježiša Krista, aby sme si zachovali svoju prvú lásku. Dávajme pozor na to, čo prináša do našich životov svet, aby naše životy neboli zanesené svetskými vecami, ako bol zanesený nánosmi bahna prístav v Efeze. Hlas Ducha v liste do zboru v Efeze nám má čo povedať aj dnes. Vidíme z neho, že v tom duchovnom boji nesmieme podceniť ani maličkosti, pretože z malého zaváhania môže vzniknúť veľký problém.
Na záver listu dáva Pán zasľúbenie: "Tomu, kto víťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v raji Božom"! (Zj.2,7) Strom života je celkovo v Biblii spomenutý sedem krát. Trikrát v knihe Genesis a štyrikrát v Zjavení Jána.

Človek bol na počiatku postavený medzi dva stromy a celý jeho životný príbeh bol závislý od toho, na ktorom strome nájde svoje uspokojenie. Strom života predstavuje zdroj života, ktorým je Kristus. Strom poznania dobrého a zlého predstavuje Satana, knieža ríše smrti. O Bohu čítame v Žalme 36,10: "Lebo u teba je prameň života", a o Satanovi v liste Židom 2,14: "...toho, ktorý má vládu smrti, to jest Diabla". Satan ponúkol človeku ovocie, ktoré mu malo zaručiť také poznanie, ako má Boh. Človek síce nadobudol poznanie dobra a zla, ale nezískal tým pozíciu Boha, ako mu sľuboval Satan, ale pozíciu padlého stvorenia a stratu blízkeho spoločenstva s Bohom. Tieto dva stromy boli podľa I.Moj.2,9 umiestnené uprostred raja, čo vystihovalo ich dôležitosť. Aj jeden z učeníkov apoštolov, ktorého meno sa nám nezachovalo, písal o tomto v liste Diognétovi (asi okolo roku 117 po Kristovi): "Lebo niet života bez poznania, ani spoľahlivého poznania bez života. Preto oba stromy boli zasadené celkom blízko seba. Keď apoštol spoznal túto moc, ktorá sa vzťahuje na život bez prikázania pravdy, káravo hovorí: Poznanie nadýma, ale láska buduje. Lebo kto si myslí, že niečo vie bez pravého poznania dosvedčeného životom, ten nič nevie: Had ho klame, pretože nemiloval život. Ale kto spoznáva s bázňou a hľadá život, ten sadí s nádejou očakávajúc ovocie". Potom, čo človek jedol zo zakázaného stromu, Boh ho musel izolovať, aby tak plne pocítil dôsledky svojho konania. Boh povedal: "Hľa, človek sa stal jedným z nás, aby vedel dobré i zlé. A tak teraz, aby nevystrel svojej ruky a nevzal ešte aj zo stromu života a nejedol a žil by potom naveky, vyžeňme ho"! (I.Moj.3,22) Človek by žil večne, iba ak by vzal zo stromu života, ale to by musel najskôr odolať pokušeniu Satana, a to dokázal iba Ježiš Kristus. Tu sa nám natíska otázka, prečo človek nevzal najskôr zo stromu života? No preto, lebo Satan prišiel so svojou ponukou prv, ako by to človeku napadlo. Preto aj dnes je Satan veľmi rýchly ponúknuť nám svoju verziu. Vtedy si však neuvedomil, že Adam sa mu stal vlastne pascou. Veď nato prišiel Pán Ježiš, aby vzal hriech človeka na seba a "aby smrťou zahladil vládu toho, ktorý má vládu smrti, to jest Diabla". (Žid.2,14) Strom poznania zrodil chytrých ľudí, slávnych mužov, ale ich cesty sú cestami smrti. Boží ľud je prostý, duchovne zmýšľajúci, ide im viac o pravdu, ako o slávu a bohatstvo. Semeno hada prinieslo ohromný obchod, úžasné vynálezy, ale so všetkým tým prišla aj duchovná smrť. Boh preto uzavrel cestu k stromu života (I.Moj.3,24), aby ju zase v Kristu všetkým otvoril.

Pán Ježiš povedal: "Ja som tá cesta, pravda i život, nikto nepríde k Otcovi, (to znamená k zdroju života) len skrze mňa" (Ján 14,6) (Pán Ježiš tu predstavuje strom života).
Pán nám hovorí, aby sme brali svoj kríž. Kríž nám je jedinou zbraňou proti Satanovi. Satan útočí cez telo, ktoré má byť so svojimi vášňami a žiadosťami ukrižované (Gal.5,24) a tak v ňom Satan usmrtený. Izrael vošiel do Červeného mora spolu s faraónom a jeho vojskami, ale bol vzkriesený z vôd smrti bez faraóna a jeho armády. Faraón so svojimi vojskami bol pochovaný vo vodách smrti. Kristus priviedol hriech človeka v tele na kríž a vyviedol človeka zo smrti bez hriechu. On je ten strom života, "ktorý rodí dvanástoré ovocie, každý mesiac vydáva svoje ovocie a lístie na uzdravenie národov". (Zj.22,2) Iba ten víťazí, kto vo svojom živote nechá zvíťaziť Pána Ježiša Krista. On zvíťazil ešte pred nami a teraz nám dáva zasľúbenie, že budeme jesť vo večnosti z jeho ovocia.
"Ak niekto odníme zo slov tejto prorockej knihy, tomu Boh odníme podiel na strome života".. (Zj.22,19) To je varovanie pre tých, ktorí by si chceli zľahčiť Pánove slová. Je známe, že Pán je pravdivý vo svojom slove, preto toho, čo by chcel z jeho slova niečo ubrať, alebo niečo iné k nemu pridať, by to mohlo stáť podiel na strome života.

SMYRNA
(horkosť- od slova myrha)

Mesto ležalo 56 km na sever od Efezu, teraz je tam tretie najväčšie mesto Turecka Izmir, ktoré má 420 000 obyvateľov. V časoch najväčšej slávy bolo po Efeze a Pergamone treťou najväčšou metropolou v Malej Ázii. Bolo to mesto s krásnymi ulicami, ktoré sa nachádzalo pri ústí rieky do mora. Zachovali sa tam sochy božstiev Poseidona, Demetera a iných. Bolo tam pohorie, na ktorého vrcholkoch boli nádherné stavby antických budov, ktoré boli pýchou mesta a nazývali ich korunou Smyrny. Pán to používa ako obraz, keď hovorí zboru: "Buď verný až do smrti, a dám ti korunu života"! (Zj.2,1O) Pán používa obrazy, ktoré boli obyvateľom Smyrny známe, aby im jeho posolstvo bolo zrozumiteľné a blízke. Keď bol efezský prístav zanesený bahnom, jeho funkciu prebral prístav v Smyrne. Mesto vystaval Alexander Veľký. Bolo viackrát zničené zemetrasením, ale zakaždým znova vybudované. Je to obraz víťazného života kresťanov v Smyrne, ktorým Pán dáva zasľúbenie: "Tomu, kto víťazí, neublíži druhá smrť"! (Zj.2,11) Boli tam svätyne: Apollóna (boh svetla), Asklepiósa (boh lekárstva), Afrodity (bohyňa lásky a krásy) a kultu cisárov.
Mesto malo však svoju hlavnú bohyňu, ktorou bola Kybela. Bola to bohyňa prírody, ktorá každú jeseň umierala a na jar zase ožívala. Preto sa Pán Ježíš predstavuje v úvode listu: "Toto hovorí prvý a posledný, ktorý zomrel a ožil",(Zj.2,8).

Pán tak využíva rôzne skutočnosti z histórie mesta, aby poukázal na rozdiel medzi pohanskými božstvami a skutočnosťou svojho vzkriesenia. Kresťania v Smyrne prežívali utrpenie, ale Pán ich povzbudzuje, veď on tiež prešiel utrpením, ale nakoniec vstal slávne z mŕtvych. V tom je uistenie, že vstanú aj oni a smrť ani ich nebude môcť zadržať. Pán zasľubuje korunu života, čo bude oveľa cennejšie a krajšie, než bývať v tých krásnych budovách na pahorkoch Smyrny. Keď sa Pán predstavuje ako prvý a posledný, nemyslí sa tým len v otázke vzkriesenia, ale v zmysle Stvoriteľa a Obnovovateľa života. To znamená, že On stvoril život a má aj moc, toho, kto by zomrel, znovu vzkriesiť.
Obdobie veku Smyrny je charakteristické utrpením a smrťou mnohých kresťanov. Práve to je dôvod, prečo sa Pán tomuto zboru predstavuje ako ten, ktorý zomrel ale ožil. Prenasledovanie začalo už v období efezského veku, keď cisár NERO kázal v roku 64 podpáliť Rím. Ľud sa začal búriť a z podpaľačstva obvinil kresťanov, zaživa ich dal upaľovať vo svojich záhradách a hádzať divej zveri. Potom v nasledujúcom období sa prenasledovanie ešte stupňovalo.
Cisár DOMICIÁN (81-96) sa chcel zmocniť majetku bohatých kresťanov, preto ich posielal do vyhnanstva, alebo ich dával popraviť. Keď bol cisár v roku 96 zabitý, prenasledovanie na chvíľku utíchlo.
Za cisára TRAJÁNA (98-117) ukrižovali staručkého jeruzalemského biskupa Simeona. Keď v roku 107 Traján víťazne vstúpil do Antiochie, chcel, aby všetci vzývali bohov, ktorí mu dali víťazstvo. Antiochijský biskup, žiak apoštola Jána, Ignátius, prímením Teoforus (v preklade ten, ktorý nosí Boha), sa však proti tomu postavil a nazval cisárove božstvá démonmi. To však Trajána rozhnevalo a rozkázal ho spútať, odviezť do Ríma a hodiť ho divej zveri. Keď rímski vojaci viedli Ignátia cez Malú Áziu, povzbudzoval veriacich a napísal počas tejto cesty sedem listov, z ktorých jeden bol aj do Smyrny. Aj Ignátius v tomto liste obracia pozornosť smyrnenských na utrpenie, smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista: "V opravdovom tele bol za Pontského Piláta a tetrarchu Herodesa pribitý na kríž za nás - my pochádzame z tohoto ovocia, totiž z jeho Bohumilého utrpenia - aby svojím vzkriesením vyzdvihol prápor na veky pre svojich svätých a verných i medzi Židmi i medzi pohanmi, v jednom tele svojej cirkvi. Veď všetko to trpel pre nás, aby sme boli spasení, a naozaj trpel, ako sa aj naozaj i sám vzkriesil z mŕtvych, nie ako hovoria niektorí nesprávne učiaci, že zdanlivo trpel, zatiaľ čo oni zdanlivo jestvujú." (Ign.Smyr.1,11-18).

Ignátius nakoniec zomrel v rímskom koloseu.
Cisár HADRIÁN (117-132) prenasledoval kresťanov aj Židov. V roku 135 dal brutálne potlačiť židovské povstanie vedené Šimonom Bar Kochbom. Jeruzalem bol zničený, Židia odvlečení do zajatia a židovské náboženstvo zakázané. Povstanie Židov proti Rímu sa rozpútalo v roku 132 pri stavbe Jupiterovho chrámu v Jeruzaleme.
V tomto čase zahynul aj spolupastier zboru v Ríme Teleforus. MARKUS AURÉLIUS (161-180) nariadil mučiť kresťanov, aby zlomil ich vieru. Mučeníckou smrťou zomreli: filozof Justin Martýr, biskupi: Ponthinus a Polykarp. Keď postavili Polykarpa pred súd, cisárov zmocnenec mu povedal: "Šetri svoju starobu, zloreč Kristu a prepustím ťa na slobodu". Polykarp mu odpovedal:" Osemdesiat šesť rokov slúžim svojmu Pánovi a nikdy mi nič zlého neurobil, ako by som svojmu Vykupiteľovi mohol zlorečiť"? Keď sa mu potom vyhrážal, že ho dá upáliť:" Ty mi takým ohňom hrozíš, ktorý len jednu hodinu horí a potom vyhasne , alebo nepoznáš večný plameň posledného súdu, ktorý je bezbožníkom pripravený. Potom bol upálený a zomieral s vrúcnou modlitbou na perách.
Cisár SEPTIMUS SEVERUS (193-211) vydal v roku 202 zákaz prestúpiť k inej viere ako k štátnemu náboženstvu. Prenasledovanie vypuklo najmä v severoafrických mestách a na území dnešného Francúzska. V Alexandrii okrem iných popravili Leonidasa - otca Origenesa, v Kartágu Felicitas a Perpetuu. V tomto čase tiež zomrel mučeníckou smrťou biskup z Lionu Ireneus (rok 200), ktorého niektorí dnes považujú aj za posla smyrnenského veku.
MAXIMUS TRAK (235-238) rozkázal prenasledovať kresťanských
vodcov, pretože kresťania podľa neho zapríčiňujú hnev bohov na krajinu. To však netrvalo dlho. Potom bol na nejaký čas pokoj, no v roku 248 chcel cisár DÉCIUS (248-251) obnoviť štátne náboženstvo. Vydal edikt, že všetci obyvatelia ríše musia pod dozorom vrchnosti a pod hrozbou smrti obetovať bohom, čo spôsobilo opäť popravu mnohých kresťanov.
Ďalším bol cisár VALERIÁN (253-260), ktorý zakázal v roku 257 zhromažďovanie kresťanov pod hrozbou smrti. Nariadil popraviť biskupov, presbyterov a diakonov. Vtedy zahynul aj Cyprián biskup z Kartága (rok 258). Keď mal byť popravený, pokľakol k poslednej modlitbe. Potom vstal a mlčky hľadel do neba až do príchodu kata. Cirkev sa potom utiahla do katakomb. V katakombách zahynul Lykstus, rímsky biskup, ktorý bol sťatý pri pamiatke Pánovej. Spolu s ním zahynul aj Laurentius (Vavrinec). V tomto čase zomrel aj učiteľ gréckej cirkvi Origenes (rok 254). Najskôr bol uväznený a mučený, aby sa vzdal svojej viery. Zachoval si však vernosť a bol prepustený.

Na následky krutého mučenia však zakrátko zomrel.
Ďalší krvavý útok proti kresťanom rozpútal cisár DIOKLECIÁN (284-305), ktorého túžbou bolo zreštaurovať impérium podľa perzského vzoru. Keď zistil, že i jeho vlastná žena a dcéra sa prikláňajú ku kresťanstvu, rozkázal búrať chrámy a páliť kresťanské knihy. Kresťanov odstránil z úradov a zbavil občianskych práv. Zahynulo vtedy až 17 000 kresťanov. V roku 305 sa však znechutený Dioklecián vzdal vlády. Jeho nástupcom sa stal Galérius, ktorý pokračoval v prenasledovaní. V roku 311 cisár Galérius zomrel, tak sa skončilo obdobie Smyrny.
Súženie je často kameňom úrazu mnohým, ktorí sa pýtajú, ako môže milostivý Boh pozorovať, ako jeho ľud trpí. Títo však nechápu Božiu lásku, keď si myslia, že láska znamená, že nebudú trpieť. Človek sa vo svojej prirodzenosti stráni utrpenia. Účel útrap však spočíva v tom, aby boli kresťania upevnení a zdokonalení a aby získali väčšiu závislosť vo vzťahu k Bohu. Veď aj Pán Ježíš "sa naučil poslušnosti z toho, čo trpel a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy všetkým, čo ho poslúchajú". (Žid.5,8-9) To však neznamená, že on predtým dokonalý nebol, ale to, že prešiel v ľudskom tele cez všetky pokušenia, a tak to dokázal aj skutkom. Zvíťazil tak nad Satanom a dokázal, že on je ten pravý Boh, Stvoriteľ a Spasiteľ sveta. Ako inak by to mohol tak jasne dokázať, ako tým, že obstál v pozícii človeka. Utrpenie kresťana je dôkazom toho, že ho Pán miluje: "Veď koho Pán miluje, toho tresce a švihá, každého syna, ktorého prijíma".(Žid.12,6) Žiadny pravý kresťan sa teda utrpeniu nevyhne. Mraky na nebi a búrka v živote ešte nie sú znamením, že sa Bohu náš život nepáči a taktiež jasné nebo a tichá voda nie sú známkou jeho zaľúbenia.
"Poznám tvoje súženie a chudobu, ale si bohatý",(Zj.2,9) Pán tu dáva zreteľne najavo, že u neho nerozhoduje materiálne bohatstvo, ale duchovné. Zbor bol zo všetkých siedmich zborov materiálne najchudobnejší, ale duchovne najbohatší. Kresťania v smyrnenskom veku, keďže boli prenasledovaní, veľké majetky mať nemohli, ale boli chudobní. Je možné, že pochádzali prevažne z nižších vrstiev. Ako kontrast k tomuto veku je posledný laodicejský vek, v ktorom teraz žijeme. Cirkvi sú bohaté na materiálne statky, ale chudobné duchovne, a preto je kresťanstvo dnes len povrchné (Zj.3,17). Je preto pravdou, že väčšina pravých kresťanov nie je ani dnes bohatých v majetkoch. Pán pokračuje ďalej: "i rúhania tých, čo hovoria o sebe, že sú Židia a nie sú, ale sú synagógou Satanovou".(Zj.2,9) Po zničení Jeruzalema po roku 7O sem prišlo veľa Židov, ktorí mali v meste značný vplyv.

Tí, ktorí sa vydávali za Židov, si zrejme mysleli, že ako Židia sa skôr dostanú do popredných pozícií cirkvi. Veď Židia boli pôvodní, ktorí tvorili na počiatku jadro cirkvi. Dnes je tak isto jedna veľká cirkev, ktorá tvrdí, že oni sú tí pôvodní. To by ale počiatok ich náboženstva nesmel byť v Babylone. Ťažko je presne určiť, aký úmysel mali títo falošní Židia. Určite však nebol čistý, pretože použili klamstvo, aby dosiahli svoj zámer. Nešlo im teda o pravdu a o spasenie, ale aby ich uznali za niečo, čím neboli. Pán ich nazval synagógou Satanovou preto, lebo i Satan sa často vydáva za niekoho, kým nie je: "A nie je div, lebo aj sám Satan sa pretvára za anjela svetla! Nie je teda veľkou vecou, že sa aj jeho posluhovači pretvárajú, ako by boli posluhovači spravodlivosti". (II.Kor.11,14-15) Je to niečo podobné ako dnes, keď sa veľké cirkvi vydávajú za tlmočníkov pravdy, ktorými nie sú, pretože vo svojich tradíciách odišli ďaleko od slova.
"Neboj sa toho, čo máš trpieť! Hľa, Diabol hodlá niektorých z vás uvrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní, a budete mať súženie desať dní".(Zj.2,10) Všimnime si, akými slovami začína Pán oznamovať veriacim, že na nich príde súženie: "Neboj sa". Už z toho môžeme vidieť, že i keď príde niečo zlé, i to sa dá podľa Pánovho ubezpečenia prekonať, veď on má i to pod kontrolou. On dovolí Diablovi na nás len toľko, koľko znesieme (I.Kor.10,13). Satan ani nevie o tom, že vyplní Božiu vôľu v tom, že kresťania oslávia Boha, keď zomrú mučeníckou smrťou. Je tak zaslepený túžbou vraždiť, že nevidí to duchovné pozadie, že mučeníci sa vlastne stávajú víťazmi. Pán Ježiš tu presne oznamuje, koľko bude trvať súženie. To opäť potvrdzuje, že čas je s nimi, pretože po uplynutí tej doby už Diabol nebude mať nad nimi nijakú moc. Tých desať dní môže v symbolike znamenať roky, podobne ako dal Boh Ezechielovi deň za rok, (Ez.4,5-6) tak to môže byť aj tu. V tom prípade by tých desať rokov boli posledné roky vlády Diokleciána a Galeriusa, posledných prenasledovateľov kresťanov (301-311). Číslo 10 znamená v Biblii úplnosť, z ľudského pohľadu desať spravodlivých by stačilo na záchranu Sodomy (I.Moj.18,32), desať dní má zostať Rebeka s domácimi, (I.Moj.24,55) desať bolo prikázaní (II.Moj.20,1-17), desať rohov mala štvrtá šelma, ktorú videl Daniel (Dan.7,7), desiati muži z národov sa chytia jedného muža Žida, aby ich viedol k Bohu (Zach.8,23), desať panien vyšlo v ústrety ženíchovi (Mat.25,1), desať mužov si vzal Bóz ako svedkov, aby vykúpili Rút (Rút 4,2), žena v podobenstve má desať grošov, ak len jeden stratí, vymetie celý dom, aby ho našla (Luk.15,8).

Boh uisťuje kresťanov, že budú súžení 10 dní, to znamená, že dopustí na nich toľko, koľko je aj z ich pohľadu zvládnuteľné. Prečo sú praví kresťania vždy obviňovaní a trestaní, keď sú nevinní? Deje sa im podobne ako ich Pánovi, pretože podobne ako On, kárajú bezbožných. A hoci nemajú v úmysle zlým ubližovať, predsa dochádza ku konfliktom. Tak to bolo aj s Jánom Krstiteľom a Herodesom. Ján nechcel Herodesa, ani jeho ženu zraniť, chcel ho iba varovať pred Božím hnevom. V tomto však nebol vôbec pochopený a stálo ho to život. Presne toto je zdôraznené v liste do Smyrny, nenávisť ku kresťanom zo strany sveta, ktorá prináša horkosť, to presne znamená slovo smyrna. Satan chce tlakom zo strany sveta dohnať kresťanov ku kompromisu, čo sa mu už aj v období Smyrny čiastočne začalo dariť. On nás nemôže k ničomu donútiť, môže nás získať len vtedy, keď sa pre svet sami rozhodneme. Keď smyrnenský biskup Polykarp počul, že cirkev v Ríme je zapletená do pohanských ceremónií a falšuje pravdu evanjelia, ihneď tam išiel, aby ich priviedol k náprave. Videl, ako sa skláňali pred podobizňami, ktoré boli pomenované po apoštoloch a svätých. Videl, že zapaľovali sviečky a pálili kadidlo na oltári. Videl, že slávili paschu pod menom Vianoc, kde vyzdvihovali chlieb v tvare okrúhlej oplátky, čím si ctili Boha slnka a vylievali víno ako mokrú obeť bohom. Tento starý kresťan, ktorý preto cestoval 1500 míľ, ich však nemohol zastaviť. Keď odchádzal, povedal: "Efraim sa pridružil modlám, nechaj ho".(Hoz.4,17)
Toto je východiskový bod pre nasledujúci vek, donútiť kresťanov ku kompromisu so svetom, aby zatúžili po pokoji, ktorý dáva svet. Aby vytvorili náboženské organizácie s pevnou hierarchiou a tak sa vzdialili od slova pravdy. Polykarp to zažil na záver svojho života, videl tú oklamanú cirkev, ktorá už nebola schopná činiť pokánie.
"Kto má uši, nech počuje, čo duch hovorí zborom".(Zj.2,11) Tento list je pre nás dôkazom toho, že prenasledovanie a utrpenie je kresťanom na dobré. Smyrnenským kresťanom nie je adresovaná ani jedna výčitka, Boh presne vie, prečo na nás dopúšťa všetky tie problémy a ťažkosti, ktoré prichádzajú do našich životov. Pán nikomu nesľúbil bezstarostný život, ale sľúbil nám pomoc v ťažkostiach (Ján 16,33). On nám najlepšie rozumie v každej našej životnej situácii a vždy nám dáva východisko. Pán chce, aby sme boli pevní a stáli, preto na nás dopúšťa ťažkosti, aby sme zosilneli na duchu. Božie slovo nás pritom uisťuje, že nám nedá viac, ako by sme uniesli.

"Boh je však verný, on nedopustí pokúšať vás, nad vašu schopnosť, ale s pokušením zaistí východisko, aby ste to mohli zniesť".(I.Kor.10,13)
Pán aj tento list končí zasľúbením: "Buď verný až do smrti a dám ti korunu života".(Zj.2,10) "Tomu, kto víťazí,neublíži druhá smrť"!(Zj.2,11) V tomto veku bola väčšinou smrť vykúpením, preto ju Pán spomína i v zasľúbeniach zboru. Ako kontrast však dáva korunu života. Koruna predstavuje hodnosť kráľa alebo vladára. Pán zasľubuje korunu života tým, ktorí mu budú verní až do smrti. O nich je napísané: "A urobil si ich nášmu Bohu kráľmi a kňazmi a budú kraľovať nad zemou". (Zj.5,10) Víťazi pozemských bojov neskôr strácajú svoju slávu a ich koruny lesk, tí však, čo dostanú koruny od darcu života, budú kráľmi na veky a ich sláva neuvädne. Druhá smrť je ohnivé jazero, následok hriechu. Víťazom, ktorí zvíťazili v Kristu, však už nemôže ublížiť. Kristus všetko mení, to čo sa iným javí ako porážka, on mení vo víťazstvo a naopak. Adam obdržal život a premenil ho v smrť. Ježiš Kristus podstúpil smrť a premenil ju v život. Adam svojou neposlušnosťou premenil raj na púšť, avšak Pán Ježíš sa vráti späť, aby premenil túto zmietanú a trasúcu sa zem na rajskú záhradu. PERGAMON
(úplne oddaná, vydatá, manželské spojenie, vysoká pevnosť)

Pergamon bolo mesto ležiace na sever od Smyrny. Kedysi bohaté, s druhou najväčšou knižnicou na svete. Najmä po Alexandrovi Veľkom sa mesto vzmáhalo a po smrti diadocha Lisimacha sa stalo hlavným mesto Attalovcov. Mesto získalo prím vtedy, keď Alexandria, kde bola dovtedy najväčšia knižnica na svete, už nechcela dodávať papyrus svojmu konkurentovi, a preto vynašli lepší materiál na písanie, ktorý nazvali podľa mesta, kde bol vynájdený - pergament. Vďaka tomuto materiálu získalo mesto Pergamon prvenstvo. Pergament sa vyrábal z opracovanej teľacej kože, bol výhodnejší oproti nestálosti papyrusu. Takto začal Pergamon prosperovať vo vtedajšom svete. Pergamonská knižnica mala vtedy okolo 200 000 zvitkov. Zničenie mesta spôsobili Arabi v roku 717. Teraz je tam mestečko Bergama, ktoré má 27 000 obyvateľov.
Mesto bolo vychýrené svojím chrámom boha Dia, čiže Jupitera, ktorý bol postavený na jednom z pahorkov mesta. V 19. storočí archeológovia preniesli oltár z tohoto chrámu do Nemecka, kde ho môžeme aj teraz vidieť v pergamonskom múzeu v Berlíne. Na druhom pahorku mesta bol komplex liečenia a rehabilitácie so sochou boha lekárstva Asklépia /lat.Eskulapa/, ktorého uctievali v podobe živého hada. V tom môžeme vidieť návrat k uctievaniu podoby, v akej Satan prehovoril kedysi k prvým ľuďom. Jeho symbol, kalich obtočený hadom, je dodnes symbolom lekárstva. Rannokresťanský spisovateľ Justín hovoril, že Asklépiov kult spočíva v napodobňovaní Krista.

Pôsobil tam aj jeden z najslávnejších rímskych lekárov Claudius Galenus (129-199), ktorého liečebné metódy pretrvali až dodnes (vodoliečba, liečba slnkom, sugesciou, transfúzia krvi).
Bolo tam uctievané pohanské božstvo, ktorého symbolom bol býk Serapis. Keď sa stalo kresťanstvo oficiálnym náboženstvom, zasvätili svätyňu Serapisa apoštolovi Jánovi. Boli tam svätyne: Demetera, Trajána, Dionýzosa, Hermesa, Afrodity, Atény, Héry a Kybeli. Pán to komentuje slovami: "Viem, kde bývaš, kde je trón Satanov".(Zj.2,13) Ako to, že Pergamon je trónom Satanovým? Z Biblie je predsa známe, že hlavným stanom Satana bol Babylon. Rebélia proti Bohu skutočne aj začala najskôr v Babylone: "A Kúš splodil Nimroda a ten začal byť mocným hrdinom na zemi. A počiatkom jeho kráľovstva bol Babylon", (I.Moj.10,8-10) Tam začala prvá vzbura voči Bohu, keď si ľudia chceli urobiť meno a začali stavať vežu, až Jahve zostúpil a zmiatol tam ich jazyky. Podľa Biblie teda Babylon založil Kúš, ale najväčšiu moc dosiahlo kráľovstvo, až za jeho syna Nimroda, ktorý bol hrdinom lovu. V Babylone to začalo, a potom to preniklo celý svet. V Egypte, Grécku, Ríme, v Číne, Indii, a dokonca aj v Severnej a Južnej Amerike nachádzame tú istú základňu. Juhoamerické kmene Inkov a Májov už stáročia pred objavením Ameriky stavali pyramídy podobné tým v Egypte. Rozdiel bol len v tom, že Inkovia bohu slnka prinášali aj ľudské obete. Všetko teda musí pochádzať z jedného prameňa, ktorým je Babylon, čo v preklade znamená zmätok. Satan vždy chcel, aby mali ľudia zmätok, aby nemohli uctievať Boha podľa pravdy. Historici súhlasia s Bibliou, že babylonské náboženstvo nebolo v žiadnom prípade pôvodným náboženstvom. Bolo však tým prvým, ktoré sa od pôvodného odklonilo. Jedným z objektov uctievania v Babylone bola matka s dieťaťom. Pôvodne bola matkou - bohyňou v Babylone Semiramis, ktorú vo východných krajinách nazývali Rhea. V náručí držala syna Tammúza (Ez.8,14). Ale ako k tomu došlo? Semiramis si vzal za ženu babylonský Ninus. Že je Ninus totožný s Nimrodom nám potvrdí, keď porovnáme dve historické správy s I. Mojžišovou 10,8-12. Pompejus povedal: "Ninus, kráľ v Asýrii, zmenil starodávny spôsob života túžbou všetko si podmaniť." Ďalším je Diodorus, ktorý o ňom povedal: "Ninus bol ten najstarší z asýrskych kráľov. Podrobil si babylonskú ríšu, keď ešte neexistovalo mesto Babylon". A o Nimrodovi si čítame v Biblii: "A počiatkom jeho kráľovstva bol Babylon, potom Erech, Akkat a Kalné v zemi Sineáre. Z tej zeme vyšiel do Assúra a vystaval Ninive a mesto Rechobót a Kálach",(I.Moj.10,10-11) Assúr znamená "učiniť silným" a tak Nimrod začal byť silný na zemi. Mesto Ninive bolo pomenované po ňom. Jeho otec bol podľa dejín Bél zakladateľ Babylona.

Podľa písma však otec Nimroda bol Kúš. V egyptskej kultúre je Bél tiež Hermesom a Hermes znamená: "syn Chama". Podľa dejín bol Hermes veľkým prorokom modloslužby a vykladačom o bohoch. Nazývali ho aj Merkurom (Sk.14,12). Hyginus o Merkurovi napísal: "Mnoho rokov žili ľudia pod panstvom Jove (Jahve) bez miest, bez majetku a všetci hovorili jedným jazykom. Avšak keď Merkur (Bél alebo Kúš) vykladal reči ľudí, nebol to nikto iný než on, kto národy rozprášil, lebo začali nezhody". Bél bol v rímskej mytológii Janus. Bol znázorňovaný s dvoma tvárami a s kyjakom, ktorým uvádzal ľudí do zmätku. Ovidius ho spomína tiež pod menom Chaos.
Nielen vzývanie predkov má svoj pôvod v Babylone, ale aj zbožšťovanie prírody. Veľkí ľudia boli po smrti nazývaní bohmi a stotožňovaní so slnkom, mesiacom a inými planétami. A tak sa stal po smrti Bélov syn Nimrod bohom slnka, ktorého nazvali Bál. Po smrti Nimroda jeho manželka Semiramis sa posadila hneď na trón. Mala nemanželské dieťa, o ktorom prehlásila, že sa počalo nadprirodzeným spôsobom. Tvrdila, že Tammúz, jej syn, je v skutočnosti Nimrod, ktorý sa vrátil, aby žil prostredníctvom Tammúza. Preto Tammúz mal byť uctievaný ako Nimrod. Neskôr sa Semiramis vyhlásila za kňažku a následne sa nechala uctievať ako bohyňa - matka. Nazvali ju kráľovnou nebies a v uctievaní zakrátko obdržala viac pozornosti, ako jej syn (Jer.7,18 a 44,17-19). Odtiaľ pochádza uctievanie matky s dieťaťom, rozšírené po celom svete. V kresťanstve je to Mária, matka Ježišova, ktorá je zobrazovaná s malým Ježišom na rukách. V Egypte to bola ,matka zvaná Izis a syn Ozyris, v Indii je to Isi a Išwara. Na východe Devaky a syn Krišna. Rimania mali Venušu a syna Jupitera, Gréci Irenu (Afrodita) s Plutom, v Malej Ázii to bola Kybela a syn Deoius, v Číne bola bohyňou matkou Šing - mu (svätá matka) a v Nemecku Hertha (panna).
Keď padol Babylon v roku 536 pred Kristom, kráľ a kňaz Attalus so svojimi kňazmi ušiel do mesta Pergamon. Priniesli si so sebou všetky svoje náboženské spôsoby a zriadili svoje kráľovstvo v Pergamone. A tak sa stal Pergamon centrom starého babylonského náboženstva. Keď potom v roku 133 zomrel posledný pergamonský kráľ Attalus III., zanechal svoje panstvo rímskemu impériu. A tak sa babylonské náboženstvo dostalo do Ríma. Potom, keď sa dostal na trón cisár Konštantín a vydaním ediktu v roku 313 vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo, nachádzame v rímskej cirkvi skoro všetky prvky babylonského náboženstva.

Ono prenikalo do cirkvi už skôr, už keď prišiel do Ríma Polykarp, vtedy tam bol biskup Anicetus (155-166). Polykarp bol doslova šokovaný pohanskými ceremóniami, ktoré boli už vtedy v cirkvi. Po Anicetovi nasledoval biskup Viktor (189-199), ktorý zaviedol ešte viac sviatkov a ceremónií. Navádzal štátnych úradníkov, aby prenasledovali pravých veriacich. Tak sa začala cirkev postupne rozdeľovať na pravú a falošnú, preto sa aj Pán Ježiš v úvode listu do Pergamonu predstavuje ako: "ten, ktorý má ostrý dvojsečný meč",(Zj:2,12). Tento meč, ktorým je slovo Božie, predstavuje rozdelenie (Žid.4,12). To slovo rozdeľuje telesné od duchovného, synov svetla od synov tmy tak, ako Boh kedysi oddelil svetlo od tmy a svetlo nazval dňom a tmu nazval nocou (I.Moj.1,4-5). Tým slovom bude súdený každý, ono odhalí najskrytejšie časti nášho srdca.
Pergamon znamená v preklade vydatá, alebo "manželské spojenie", čo presne vystihuje stav tohoto veku. Už cisár Galérius pred svojou smrťou zastavil prenasledovanie kresťanov, vydaním ediktu v roku 311. V západnej časti ríše vládol Konštantín (306-337), ktorý bol pod vplyvom svojej matky Heleny naklonený kresťanstvu. V zápase o moc sa Konštantín stretol s Maxentiom, ktorý vo východnej časti ríše po smrti Galeria znovu obnovil prenasledovanie kresťanov. Podľa legendy vraj Konštantín pred bitkou videl na nebi kríž s nápisom: "V tomto znamení zvíťazíš"! Preto urobil kríž znakom svojich légií, ktoré v bitke na Milvijskom moste pri Ríme v roku 312 zvíťazili. Maxentius sa utopil v rieke Tiberi. Rok na to cisár Konštantín zabezpečil milánskym ediktom slobodu kresťanom, ktorí už vtedy tvorili jednu štvrtinu obyvateľov rímskeho impéria. Pri obsadzovaní vysokých štátnych úradov uprednostňoval kresťanov. K pohanom bol zhovievavý a cirkev obdarovával majetkami. Pokrstiť sa dal až na smrteľnej posteli. Po víťazstve nad Licíniom v roku 324 sa Konštantín stal samovládcom a kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom. V stredoveku vznikla legenda, že keď Konštantín obdaroval cirkev majetkom a mocou, ozval sa z neba varovný hlas: "Dnes bol vliaty jed do cirkvi".
V roku 325 Konštantín predsedal cirkevnému snemu v Nicey, na ktorom sa snažil zjednotiť biskupov ríše. Začali vznikať rozdiely v učení i vplyvom pohanstva, ktoré sa stále viac dostávalo do cirkvi. Alexandrijský biskup Árius učil, že Ježiš Kristus nie je pravý Boh, ale Bohom stvorená nižšia bytosť. Západná cirkev však pevne zotrvávala v tom, že Pán Ježiš je rovnakej podstaty s Otcom.

I keď bol názor západnej cirkvi uznaný za pravdivý a podpísaný všetkými biskupmi okrem troch, rozkol v tomto názore pretrvával v ríši naďalej. Z tohto obdobia je známy Atanázius, ktorý sa pevne držal názoru západnej cirkvi a za to musel ísť päťkrát do vyhnanstva, pretože vo východnej ríši vtedy prevládal ariánsky názor. Po koncile v Nicey si Konštantín podrobil cirkev pod titulom PONTIFEX MAXIMUS (robiaci most). Tento titul nosil kedysi najvyšší kňaz v Babylone. O niečo neskôr si tento titul privlastnil aj rímsky biskup, čo je opäť dôkazom toho, že to staré babylonské náboženstvo sa usadilo v kresťanstve. Koncil v Sardike (rok 343) uznal za viditeľnú hlavu cirkvi rímskeho biskupa, ktorého neskôr, keď v roku 445 barbari útočili na Rím a Lev Veľký (440 - 461) zachraňoval mesto pred spustošením, začali volať pápežom. Cisár Valentinián III. vtedy zakázal pochybovať o jeho primáte. Cirkev sa začala hierarchizovať. Už v štvrtom storočí sa spomína celibát biskupov. Konštantín zaviedol všeobecné svätenie nedele so zákazom práce. Veľká noc bola namiesto sviatku Aštarty a Vianoce namiesto slávnosti boha slnka. Začalo sa vyvíjať učenie o nekrvavom opakovaní Kristovej obeti v omši, učenie o očistci, vzývanie svätých a uctievanie relikvií. Všetky sochy pohanských bohov dostali kresťanské názvy. Napríklad v bazilike svätého Vavrinca bola socha Agrippiny, matky Nerona s malým Neronom v náručí, ktorá sa zmenila na Máriu s Ježišom v náručí. Hierarchia nahradila vedenie Duchom svätým a zjavenie nahradili vyznania viery, predpisy a teórie vzdelaných ľudí. Cirkevní hodnostári začali kruto panovať nad ľudom. Pán Ježíš však povedal: "Viete, že panovníci národov vládnu nad nimi a veľmoži ich utláčajú. Medzi vami to tak nemá byť. Ale kto medzi vami chce byť veľkým, nech je vašim posluhovačom a kto chce byť medzi vami prvý, nech je vaším otrokom"!(Mat.20,25-27)
Cirkev prestala byť prenasledovaná, ale začala prenasledovať.
Pergamon teda predstavuje manželstvo cirkvi so svetom. Vládcom sveta je však Satan (II.Kor.4,4), preto Pán začína slovami: "Viem kde bývaš, kde je trón Satanov",(Zj.2,13). Cirkev bola oklamaná podobne ako Eva. Keď sa Eve narodil Kain, povedala: "Nadobudla som muža s Jahvem",(I.Moj.4,1). Ona si to aj skutočne myslela, no Biblia hovorí v I. liste Jána 3,12: "Kain, ktorý bol z toho zlého".. Ona prijala lož Diablovu, ako pravdu od Boha. Rozhodujúce tu bolo, že Eva nezobrala z ovocia stromu života, ale zo stromu poznania dobrého a zlého, čím porušila Božie slovo. Tak isto aj cirkev nezostala v slove, ale sa zosobášila so svetom.

To, že je loď vo vode, je v poriadku, ale keď je voda v lodi, to už nie.
V tejto ťažkej dobe Pán chváli skupinu pravých kresťanov, ktorí sa nedali zviesť: "Viem...,že sa pridŕžaš môjho mena a nezaprel si moju vieru ani v dňoch môjho verného svedka Antipasa, ktorého zabili u vás, kde býva Satan".(Zj.2,13) O Antipasovi neexistuje žiadna iná správa ani v Slove, ani v cirkevných dejinách. Podstatné však je, že bol Pánom vyvolený a je mu známy. Zrejme bol umlčaný, keď sa odmietol podriadiť démonským praktikám v Pergamone a hoci zomrel, jeho svedectvo dnes hovorí na stránkach Božieho slova. Ak chceme vedieť dôvod smrti Antipasa v tom prorockom význame pergamenského veku, tak sa pozrime na význam jeho mena: ANTI je proti a PAS znamená všetko. Z toho vyplýva, že v tej dobe bol tak rozšírený blud, že kresťan, ak chcel ostať verný slovu, musel sa postaviť proti všetkému, pretože všetko už bolo nakazené. Dôvod pochváli veriacich bol aj v tom, že obstáli uprostred tábora kniežaťa tmy. Podobe ako Dávidovi muži, ktorí vnikli do nepriateľského tábora, aby priniesli svojmu kráľovi vodu. (II.Sam.23,15-17)
Ďalej Pán tomuto zboru vyčíta: "Mám však niečo málo proti tebe, že tam máš takých, čo sa pridŕžajú učenia Balámovho, ktorý učil Baláka dávať pohoršenie synom Izraela, aby jedli z mäsa obetovaného modlám a smilnili"(Zj.2,14) Aby sme správne porozumeli tomuto problému, pozrime sa do 4.Mojžišovej knihy 22. a 25. kapitoly, kde je príbeh o Balámovi. Balák, moabský kráľ, keď videl izraelský ľud v jeho množstve, dostal strach, a preto poslal poslov k Balámovi, pohanskému prorokovi. Balám poznal Jahveho - izraelského Boha a preto nešiel s nimi, dokiaľ nepoznal jeho názor. A keď Jahve povedal Balámovi: "Nepôjdeš s nimi"!(IV.Moj.22,12) malo mu to stačiť. Balák však poslal ďalšie kniežatá. A keď Balám čakal znova na odpoveď Božiu, napokon mu Boh povolil ísť s nimi s tým, že bude hovoriť len to, čo mu on povie. Boh videl labilnosť Balámovu, preto mu ešte raz vkročil do cesty ako anjel Jahveho a dôrazne ho upozornil, aby sa držal jeho slov. Keď zaviedol Balák Baláma na vrch hory, odkiaľ videl celého Izraela a chcel, aby ho odtiaľ preklial, Balám hovoril len to, čo mu vložil do úst Boh. Potom, keď Balák videl, že Balám žehná Izraelu, zaviedol ho na iný vrch, odkiaľ nebolo vidieť celého Izraela, iba jeho koniec, aby to skúsil odtiaľ. Satan toto často používa i na nás, keď nám zastiera pohľad na Pána, aby sme nepoznali celú pravdu. Balám však obstál i po druhé a dobrorečil Izraelu a prorokoval proti pohanským národom, nato sa Balám a Balák rozišli. To však nie je ešte koniec príbehu. V úvode 25 kapitoly si čítame, že: "A Izrael býval v Šittíme. A ľud začal smilniť odchádzajúc za dcérami Moábovými, ktoré pozvali ľud k obetiam svojich bohov. A ľud jedol a klaňali sa ich bohom. A Izrael sa spriahol s Bál - peorom.

Vtedy sa roznietil hnev Jahveho na Izraela".(IV.Moj.25.1-3) Nie je tam nič o Balámovi, no v liste Júdovom, kde Júda píše o bezbožníkoch, ktorí sa vkradli do cirkvi: že "...sa dali za mzdu strhnúť do bludu Balámovho"...(Júda 11) a podobne apoštol Peter 2,15 o posmievačoch: "Opustili priamu cestu dali sa na cestu Baláma (syna) Bozorovho, ktorý si obľúbil mzdu neprávosti. Bol však pokáraný za svoju bezbožnosť", to mu však zrejme nestačilo, pretože keď Izrael pobil mediánskych kráľov, zabili aj Baláma (IV.Moj.31,8). A potom, keď uvažovali, čo s moábskymi ženami, Mojžiš povedal: "Hľa, veď ony boli synom Izraelovým na radu Balámovu dať neverou hrešiť proti Jahvemu, pre vec modly Peora, pre čo potom prišla tá porážka na obec Jahveho"!(IV.Moj.31,16) Balám teda, keď videl, že nie je možné prekliať Izraela, lebo ich Boh ich chráni, pokúsil sa sprotiviť mu jeho ľud. To by sa dalo prirovnať k tomu, keď cisár Konštantín pozval kresťanov, aby sa zúčastňovali na riadení štátu. Božie záujmy boli potom vystriedané záujmami ríše. Biskupi boli zaslepení túžbou po moci a súperili medzi sebou. Balám bol prvý, ktorý zobral peniaze za duchovnú službu. Keď Konštantín povýšil kresťanov, všetci ich takzvaní duchovní dostali prvýkrát peniaze zo štátnej kasy. Moabské ženy skrze smilstvo zvádzali izraelských mužov, podobe ako kedysi Šalamúna (I.Kráľ.11.1-8). Naklonili ich srdcia k ich bohu. Sobáš cirkvi a štátu spôsobil to isté, duchovné smilstvo a modloslužbu. A to bola živná pôda pre Nikolaitov, ktorých Pán vytýka zboru: "Tak máš aj ty takých, čo sa podobne pridŕžajú učenia Nikolaitov! Kajaj sa teda! Ak nie, prídem rýchlo na teba a budem proti nim bojovať mečom svojich úst"!(Zj.2,16) Nikolaiti konečne ovládli ľud. Boli to takzvaní duchovní tej doby, ktorí potom tvorili cirkevnú hierarchiu. Tu však oproti Efezu svoje činy podporili aj učením o nadradenosti duchovenstva. Ich predpisy definitívne nahradili vedenie Duchom svätým. Pán im dáva výstrahu, že to neobstojí pred jeho slovom, ktoré je ako dvojsečný meč.
"Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom"!(Zj.2,17)
Toto obdobie kresťanstva nám ukazuje ako rafinovane Satan vlákal kresťanov do pasce. Keď sa už zdalo, že kresťania konečne dosiahli slobodu, dostali sa do silného otroctva, ktorému vtedy dokázali odolať len tí najvernejší. Aj v našich životoch sa Satan snaží používať túto svoju starú, osvedčenú taktiku. Môže sa nám zdať, že taký malý kompromis so svetom nám nemôže uškodiť, no ani sa nenazdáme a sme v tom až po uši. Nech nám je Balám výstrahou. Boh pri ňom spozoroval, že jeho srdce je naklonené k zlému. I keď Balám Boha vo všetkom poslúchol a v skúške obstál víťazne, predsa sa neskôr jeho odklonenie prejavilo. Z toho vidíme, prečo si kresťan musí stále strážiť svoje srdce, aby bolo celé s Bohom.

Boh nás nemôže donekonečna ohrádzať, on keď vidí, že túžime po niečom inom, tak nás nechá, aby sme plne pocítili dôsledky toho, keď nie sme už cele s ním. Z mnohých biblických príbehov je známe, že Satan prichádza po veľkých víťazstvách: Šalamún naklonil svoje srdce cudzím ženám potom, čo dostaval chrám, upevnil a zveľadil Izrael a všetky národy obdivovali jeho múdrosť (I.Kraľ.10,23-29 a 11,1-8). Kráľ Dávid tak isto padol do cudzoložstva s Batšebou potom, čo porazil vojská Ammóncov a Aramejcov (II.Sam.10,13-19). Eliáš upadol do beznádeje a žiadal si zomrieť až potom, čo dosiahol veľké víťazstvo nad Bálovými kňazmi (I.Kraľ.18,40 a 19,4). Judský kráľ Ezechiáš ukázal babylonským poslom poklady domu Božieho potom, čo boli porazení jeho nepriatelia a on bol uzdravený zo svojej nemoci (II.Kraľ.19,35 a 2O,7-15). Samson podľahol prehováraniu Dalili a prezradil, v čom spočíva jeho moc, keď predtým viackrát porazil Filištíncov (Sud.16,16-17). Aj apoštol Peter začal pod Satanovým pôsobením odhovárať Pána Ježiša od jeho cesty tesne potom, ako o ňom vyznal že je Syn Boha živého (Mat.16,15-23). Z toho pre nás jasne vyplýva, že musíme byť stále na stráži, aby nepriateľ nevyužil chvíľku našej nepozornosti a nezaujal naše srdce.
Na záver tým, ktorí obstoja, patrí zasľúbenie: "Tomu kto víťazí, dám jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nikto nepozná, iba ten, čo ho dostane"!(Zj.2,17) Manna bola pokrmom, ktorým Boh sýtil ľud izraelský na púšti. Z tejto manny kázal Boh Mojžišovi skryť trochu do truhly zmluvy ako symbol toho, že Boh sa vždy o svoj ľud postará. Táto manna bola však len predobrazom Pána Ježiša Krista, ktorý povedal: "Ja som ten živý chlieb, ktorý zostupuje z neba. Ak niekto je z toho chleba, bude žiť na veky." (Ján 6,51) Tou skrytou mannou je skrývajúci sa Boh z Izaiáša 45,15 Pán Ježiš Kristus. Ak Židov vtedy na púšti zachránila od smrti manna, tak Kristus- skrytá manna, zachraňuje od večnej smrti dnes.
Biely kamienok používali v časoch Ríma ako vstupenku na nejakú dôležitú udalosť. Pán to používa ako obraz toho, že tým, ktorí víťazia, zabezpečí vstup na svadbu Baránkovu v nebesiach. Kamienky sa tiež používali vo voľbách, kde zvíťazil ten, kto mal viac bielych kamienkov, alebo pri vynášaní rozsudku. Čierny kamienok znamenal odsúdenie a biely oslobodenie. To zjavne vystihuje tento vek, ktorý znamenal voľbu.
Nové meno treba chápať v duchovnom zmysle, toto meno bude
odrážať zmenu v našom živote od vtedy, ako sme uverili. Veď to najlepšie pozná každý sám.

Preto meno by malo vyjadrovať tú duchovnú zmenu, ako napríklad Abram dostal meno Abrahám, Sáraj - Sára, Jákob - Izrael, Šimon - Peter, Saul - Pavol. Každý z nich musel prejsť zmenou svojho postoja k Bohu, kým dostal nové meno.

TYATIRA
(neustála obeť, vládnuca žena)

Mesto zaujímalo významnú polohu v nízkopoloženom priesmyku, spojujúcom údolie Hermu a Kaiku. Ležalo 80 km na juh od Pergamonu, bolo obklopené viacerými riekami, ktoré však boli plné pijavíc. Mesto založil Seleukos I. Nikátor asýrsky kráľ (358 - 281 pred Kristom) ako pohraničnú pevnosť, ktorá neskôr prešla pod pergamonské kráľovstvo. Spolu s týmto kráľovstvom mesto prešlo v roku 133 pod rímsku nadvládu. Finančne si viedlo veľmi dobre, čo bolo spôsobené mnohými remeselnými cechmi a obchodom. Boli tam remeslá: hrnčiarov, koželúhov, tkáčov, krajčírov, farbiarov a výrobcov medi. Každý cech mal svojho patróna. Bolo to niečo podobné ako sa to v rímskej cirkvi zachovalo až do dnes. Tak aj kresťania, keď si chceli zarábať na živobytie, museli byť členmi cechov. Tie ich však nútili, aby sa zúčastňovali aj ich stretnutí, na ktorých jedli mäso obetované bohom - patrónom svojich cechov. Tieto stretnutia boli často sprevádzané nemorálnosťou a končili smilstvom a orgiami. Preto kresťania často stáli pred ťažkým rozhodovaním: pristúpiť na kompromis a zachovať si prácu, alebo odmietnuť pohanskú modloslužbu a riskovať stratu zamestnania.
V meste bola svätyňa orientálnej bohyne Sambathe, ktoré bola akousi východnou Sybilou. Ďalej tam bola veštiareň, kde sa niekoľko pohanských prorokýň snažilo ľuďom predpovedať priaznivú budúcnosť. Jednu z nich nazýva Pán Jezábel, ona navádzala kresťanov na kompromis. Bola to prorokyňa modloslužby, ktorá svojim učením odvádzala kresťanov od pravdy. Pán preto hovorí: "Mám však proti tebe to, že trpíš ženu Jezábel, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňa a učí a zvádza mojich otrokov, aby smilnili a jedli z mäsa obetovaného modlám". (Zj.2,20) Pán tu vytýka zboru, že ponechal Jezábeli možnosť, aby zvádzala jeho služobníkov. V tom prorockom význame, čo sa týka tyatirského veku predstavuje Jezábel falošnú cirkev. Aby sme ten prorocký význam správne pochopili, pozrime sa do starého zákona, prečo si z neho Duch svätý použil toto meno. Jezábel mala čisto pohanský pôvod, nemala žiadne príbuzenstvo s niektorým z dvanástich kmeňov Izraela. Jej vstup nebol duchovný, ako to bolo napríklad u moabskej Rút. Bola dcérou sidonského kráľa Etbála (I.Kráľ.16,31), ktorý bol kňazom Bála a Aštarty. Svoj trón získal vraždou svojho predchodcu, takže Jezábel bola vlastne dcérou vraha.

Manželstvo Achaba s Jezábelou bolo čisto z politických dôvodov. Achab potreboval podporu proti Judskému kráľovstvu a okolitým národom a tak si naklonil sidónskeho kráľa, keď si vzal jeho dcéru za ženu. Jezábel nemala ani ten najmenší úmysel slúžiť pravému Bohu. Práve naopak, prišla s jediným cieľom, odvrátiť Izrael od Boha. Od toho času, ako si vzal Achab za ženu Jezábel, rozvinula sa v Izraeli modloslužba, akú ešte Izrael nezažil. Jezábel vraždila Jahveho prorokov a podporovala Bálových prorokov (I.Kráľ.18,4 a 18,19). Tma vtedy zahalila takmer celý Izrael. Prorok Eliáš si nerobil žiadne ilúzie o tom, čo by s ním Jezábel urobila, keby ho chytila. Myslel si, že už zostal len sám, no Jahve ho povzbudzuje, že ponechal v Izraeli ešte 7000 takých, ktorí sa nepoklonili Bálovi (I.Kráľ.19,18). Stav Izraela v tom čase presne vystihuje stav cirkvi v Tyatirskom veku. Achab by nedal Nábota zabiť, ale Jezábel to urobila. Ona s Achabom manipulovala tak, ako falošná cirkev so štátnou mocou. Svetský vladári by nikdy nepovraždili toľko ľudí ako táto cirkev. Bol to čas temna, kedy tá veľká cirkev takmer vyvraždila tých, ktorí zostali verní pravde, podobne ako v Izraeli Jezábel Božích prorokov. Niektorí však urobili kompromis, aby si zachovali život. Preto Pán používa ako príklad situáciu, v ktorej boli veriaci v Tyatire. Meno Jezábel má poukázať na modloslužbu veľkých rozmerov v období Tyatirského veku. Svetlo bolo už len veľmi slabé a tma naopak tak silná, že tu Pán hovorí o hlbinách Satanových. Bola to doba, keď sa Satanovi podarilo ovládnuť takmer celú cirkev, podobne ako za čias Achaba ovládol Izrael. Je v tom zjavný predobraz. Tak, ako si vzal Achab Jezábel z politických dôvodov, tak došlo aj k spojeniu cirkvi a štátu z politických dôvodov. Cisár Konštantín si chcel pomocou kresťanov, ktorí už vtedy predstavovali značnú časť obyvateľstva ríše, upevniť moc. Potom cirkev začala ovládať štát, podobne ako v Izraeli Jezábel ovládla Achaba. Keď sa Achab oženil s Jezábelou, dovolil jej, aby vzala peniaze a zriadila veľké domy Bálovi a Aštarte. Podobne to urobil Konštantín a po ňom nasledujúci cisári, ktorí podporovali kresťanov, aby si stavali honosné chrámy a kostoly. Rímska cirkev sa tak stala falošnou prorokyňou ľudu, pretože vzala ľuďom slovo Božie a ustanovila seba samú ako sprostredkovateľa spasenia. Pergamon znázorňoval spojenie štátu s cirkvou a Tyatira ukazuje, kam až to zašlo a čo všetko toto spojenie spôsobilo. Jezábel bola podobná neviestke zo Zjavenia 17,4, ktorá predstavuje falošnú cirkev.

Keď prichádzal Jehú do Jizrela, "nalíčila svoje oči líčidlom a ozdobila svoju hlavu", (II.Kráľ.9,30). Veľká žena, zo Zjavenia bola tiež ozdobená navonok, ale jej vnútro vyjadruje"...zlatý kalich, ktorý držala v ruke plný ohavností a nečistoty svojho smilstva". Veriace ženy sa preto nemajú ozdobovať navonok, ale "neporušiteľnou ozdobou srdca, ktorou je tichý duch, Bohu veľmi vzácny". (I.Pet.3,3-6) Neviestka v Zjavení 17.kapitole predstavuje rímsku cirkev, ktorá v období tiatírskeho veku ovládla politickú moc, čo vyjadrujú slová: "s ktorou smilnili králi zeme".(Zj.17,2) Je tu predstavená ako žena veľká smilnica, ktorá "bola zaodetá do purpuru a šarlátu". (Zj.17,4) Práve mesto Tyatira bolo známe výrobou purpuru, ktorý bol však veľmi vzácny, pretože sa získaval z morského slimáka, pričom na malé množstvo farbiva bolo treba veľké množstvo slimákov. Preto purpurové odevy nosili len králi, kniežatá a zámožní ľudia. Neviestka je zaodená do purpuru, čím je ukázané na jej bohatstvo. Že je to veľká cirkev dokazuje, "že sedí na mnohých vodách", (Zj.17,1) pričom vody predstavujú podľa verša 15.národy. Ďalej verš 6 : "tá žena je spitá krvou svätých a krvou Ježišových svedkov." Rímska cirkev počas inkvizície povraždila 55 miliónov ľudí. Verš 18 : "A žena, ktorú si videl, je veľké mesto, ktoré kraľuje nad kráľmi zeme. Mesto, ktoré malo vládu nad svetom vtedy, keď bol Ján na ostrove Patmos, je historicky jednoznačne Rím. V 18. kapitole 2.verši je nazvaný Babylon, "príbytkom démonov, väzením všetkých nečistých duchov a väzením všetkých nečistých a ohyzdných vtákov. To je potvrdenie toho, že to staré babylonské náboženstvo našlo živnú pôdu a usadilo sa v rímskej cirkvi.
Hlavným náboženstvom v meste Tyatira bolo uctievanie boha Dia a jeho syna Apolóna. Bola tam svätyňa Dia, boha hromu, v ktorej bola jeho socha s nohami z mosadze a očami lesknúcimi sa ako blesk. Pán sa preto predstavuje tomuto zboru ako "Syn Boží, ktorý má oči ako ohnivý plameň a nohy podobné mosadzi", (Zj.2,18) aby poukázal na to, že Zeus je len mŕtva postava, ale on je živý a skutočný Boží Syn. Jeho nohy z mosadze sú skutočným základom súdu, pretože prešli pozemským životom bez zakopnutia. On sa dokázal ako Boží Syn tým, že vstal z mŕtvych. Jeho oči sú teraz očami spravodlivého sudcu, pred ktorým je všetko odkryté.

Pán sa takto zámerne predstavuje práve tomuto zboru, pretože zobrazuje vek, v ktorom sa cirkev najviac vzdialila od pravdy evanjelia.
Počiatok tohoto veku sa odhaduje na roky 590 až 604, kedy vládol pápež Gregor Veľký, ktorý zmenil časy tým, že zostavil gregoriánsky kalendár a položil základy svetskej moci pápežstva. Počas svojho pontifikátu sa stal svetským vládcom Ríma, zaviedol nebiblickú náuku o premieňaní hostie v omši a modlitby za mŕtvych. Tento vek bol najdlhší zo všetkých, trval vyše tisíc rokov až do reformácie.
Rímska cirkev vládla krutou mocou. Dôkazmi pápežskej moci mali
byť aj križiacke výpravy, ktoré mali vytrhnúť Palestínu z moci Islamu. Islam vznikol práve na počiatku tohoto veku ako zmiešanina židovstva, kresťanstva a Mohamedovho učenia. Pápež Urban II. vyzval kresťanstvo do boja proti mohamedánom. Podnikol proti nim celkove sedem výprav. V roku 1099 sa im podarilo dobyť Jeruzalem. Boje trvali 200 rokov, ale napokon všetko stratili a Palestína zostala v tureckých rukách. Na týchto výpravách padlo 6 miliónov ľudí. Cirkev sľubovala križiakom odpustenie hriechov a ochranu majetku počas ich neprítomnosti. Ako dôkaz nezmyselnosti tejto myšlienky bolo ich kruté správanie. Križiaci sa dopúšťali násilností na židovskom a moslimskom obyvateľstve, rabovali a plienili kadiaľ prechádzali.
V 10. storočí sa pápežmi stali nemravní muži, čo spôsobilo úpadok pápežstva. V roku 1054 došlo k oddeleniu východnej cirkvi, keď sa pápežovi sprotivil carihradský patriarcha Michal. Odvtedy až po dnes je východná ortodoxná (pravoslávna) cirkev oddelená od rímskej cirkvi. Najmocnejším pápežom bol Inocent III. (1198-1216), ktorý hlásal, že Pán odovzdal Petrovi vládu nielen nad cirkvou, ale aj nad celým svetom. Nariadil povinnú ušnú spoveď, učenie o prepodstatnení chleba a vína pri Večeri Pánovej, zakázal čítať Písmo a nariadil inkvizície - mučenie a pálenie kacírov. Svoj vplyv uplatnil najmä proti Albigénskym- príslušníkom jedného protestantského smeru v stredoveku. Na konci tohoto veku sa dostali k moci pápeži z rodu Borgiovcov: Inocent VIII. (1484-1492) a Alexander VI. (1492-1503), zanechali zlý príklad skazenosti, nemorálnosti a korupcie.
Praví kresťania v tomto veku museli vynaložiť veľké úsilie a vytrvalosť, aby zostali verní slovu, pretože moc tmy bola veľmi silná. Preto ich Pán v úvode tohoto listu chváli: "Poznám tvoje skutky, i lásku, i vieru, i službu i vytrvalosť, i tvoje posledné skutky, hojnejšie ako prvé". (Zj.2,19) Z tohto obdobia sa nezachovalo veľa písomností o živote pravých kresťanov, pretože tá vládnuca cirkev ich prenasledovala a likvidovala aj ich diela. Celým stredovekom vznikali skupiny a prúdy, ktoré túžili po návrate k apoštolskej pôvodnosti. V Bulharsku to boli bogomili, v Anglicku beghardi a v severnom Taliansku v 12.

storočí ikharti (čistý), ktorých vo Francúzsku volali podľa mesta Albi albigenskými. Keď mali križiacke vojská v roku 1209 dobyť juhofrancúzske mesto Bézier (Languedoc), znel pápežský rozkaz: "zabíjajte všetkých, veď Pán pozná tých, ktorí sú jeho". A tak križiacke vojská okrem 20 000 Albigencov zmasakrovali aj množstvo miestnych katolíkov.
Vo vnútri rímskej cirkvi sa rozšírilo hnutie, ktorého zakladateľom bol lionský kupec Peter Vald (1176),ktorý dal celý svoj majetok na rozširovanie Biblie. Jeho stúpencov v roku 1182 z Lionu vyhnali a zatratili. Napriek strašnému prenasledovaniu sa udržali v Piemontských vrchoch. Peter Vald učil proti vzývaniu svätých, uctievaniu relikvií, učeniu o očistci a zavrhoval omšu. Neskôr musel utiecť do Čiech, kde aj zomrel.
O sto rokov neskôr Ján Wycliff (1324-1384) univerzitný profesor v Oxforde učil, že pravidlom a prameňom viery je len Písmo sväté. Keď musel opustiť univerzitu, potom ako dedinský kazateľ bojoval proti skazenosti cirkvi, proti omši, ušnej spovedi, očistcu a pápežstvu. V roku 1383 vyšiel jeho anglický preklad Biblie a v tom istom roku anglická cirkevná synoda vyhlásila jeho učenie za kacírske. Odvtedy začali byť prenasledovaní aj Wyclifoví prívrženci, ktorí sa nazývali lolardi. Jeho učenie ovplyvnilo aj názory majstra Jána Husa.
O ďalšie storočie neskôr dominikánsky mních Jeronym Savanarola bojoval proti nemravnosti pápežov a kňazov. Oznamoval súdy Božie a bol veľmi prísny. V roku 1498 ho chytili a upálili.
V Čechách vystupoval proti nerestiam v cirkvi a proti odpustkom Ján Hus (1369-1415). Učil, že predstavitelia cirkevnej vrchnosti by mali po spáchaní ťažkého hriechu stratiť moc. Husovo učenie malo veľký ohlas v Čechách a povzbudilo národné povedomie českého ľudu. Cisár Žigmund vyzval Husa, aby sa ospravedlnil pred snemom v Kostnici, kde ho uväznili. Keď svoje učenie neodvolal, 6. júla 1415 ho v Kostnici upálili. O rok neskôr aj jeho priateľa Jeronyma Pražského.
Pápež Gregor IX. preniesol v roku 1232 na dominikánov právo
vykonávať inkvizíciu. Postupne sa ustálil inkvizičný proces, ktorý sa od normálneho súdneho procesu líšil tým, že jeho cieľom nebolo zistiť vinu obžalovaného, ale odsúdiť ho. A tak aj ten najmenší dôkaz sa mohol stať pre obžalovaného osudným. Pápež Inocent VIII. vydal listinu Summis Desiderantis (bulu o čarodejniciach), ktorou získali inkvizítori rozsiahle právomoci. Ženy obvinené z čarodejníctva obyčajne mučili dotiaľ, dokiaľ sa nepriznali, alebo ich podrobili skúške vodou.

Keď sa spútaná obžalovaná utopila, bola nevinná, ak vyplávala, bola v spojení s Diablom a upálili ju. Obvinená teda nemohla nijakým spôsobom takýto proces prežiť.
Za španielskeho veľkého inkvizítora Tomáša Torquemadu (1494) sa na Iberskom polostrove páchali veľké násilnosti proti tamojšiemu židovskému obyvateľstvu. Nútené krstenie, verejné súdy nad kacírmi, upálenia a vyháňanie Židov bolo na dennom poriadku. Žiadny div, že oči Pánove žiaria plameňom ohňa. Zatiaľ čo pribúdalo mučeníkov, praví kresťania pracovali tým viac. V nijakom liste niet zmienky o zvýšenej práci ako tu. Pán chváli kresťanov v tyatirskom veku, pretože sú ich "posledné skutky, hojnejšie ako prvé".(Zj.2,19) Zatiaľ čo láska v efezskom veku ubúda, v tomto najtemnejšom veku sa objavuje. Slovo tyatira má dva významy "Ustavičná obeť" alebo "vláda ženy". Prvý preklad by sa mohol týkať neustále opakovanej Kristovej obeti v omši alebo ustavičné obete životov tých, ktorí sa držali pravdy Božej. Druhý preklad je jasný, a tak isto vystihuje stav veku, v ktorom vládla žena neviestka, ktorej predobrazom bola Jezábel. V tomto veku je ukázaná Božia zhovievavosť, pretože v 21. verši Pán o neviestke hovorí: "Dal som jej čas, aby robila pokánie,a nechce sa kajať zo svojho smilstva". Tento vek bol zo všetkých najdlhší, trval takmer 1000 rokov. Pán dával tejto odpadlíckej cirkvi dlhý čas na to, aby sa navrátila. Podobne ako bol zhovievavý 120 rokov skazenému svetu za čias Noeho. No už v tomto liste je naznačené, že sa nenavráti, pretože sa nechce kajať. V nasledujúcom verši potom Pán hovorí: "Hľa, uvrhnem ju na lôžko a tých, čo s ňou cudzoložia, do veľkého súženia, ak sa nebudú kajať z jej skutkov". To, že bude uvrhnutá na lôžko, ešte neznamená jej koniec, ale že nebude mať taký mocenský vplyv vo svete. Aj súčasnosť to potvrdzuje, že rímska cirkev už nemá takú politickú moc ako v stredoveku. Tí, čo s ňou cudzoložia, sú predstavitelia sveta, králi, ktorí s ňou spolupracujú (Zj.17,2). Oni pôjdu do veľkého súženia, ktoré má ukončiť obdobie cirkvi na zemi. Z toho vyplýva, že táto cirkev zotrvá až do posledného času.
"A jej deti zahubím smrťou a všetky zhromaždenia poznajú, že ja som ten, čo skúma ľadviny a srdcia a odplatím každému z vás podľa vašich skutkov". (Zj.2,23) Aké môže mať neviestka deti? Iba ak zo svojho smilstva. Preto jej deti nebudú iné ako ona a Pán hovorí, že ich zahubí. Pozrime sa, ako to bolo v čase Izraela, keď sa v severnom kráľovstve rozmohla modloslužba. Judské kráľovstvo sa vtedy ešte držalo Boha.

Achab a Jezábel mali dcéru, ktorá sa vydala za Jehoráma, syna Jozafatovho (II.Kor.8,18). Od toho času začalo aj Judské kráľovstvo odpadávať od Boha. Tu vidíme čo to môže spôsobiť, keď sa niektorá cirkev začne zbližovať s tou veľkou smilnicou. Môže to znamenať duchovnú smrť. Ľadviny a srdce sú obrazom najvnútornejšieho človeka, jeho myslenia a cítenia (Jer.11,20 17,10 a 20,12 a Žalm 7,10 a 26,2). Preto tu hovorí Pán, že odplatí každému podľa jeho skutkov, pretože skutky sú vyjadrením toho, čo v človeku je. Boh skúma tie jeho najvnútornejšie časti, jemu neunikne nijaká myšlienka ani pocit. Ďalšie slová píše Pán opäť svojim verným, ktorí sa držia jeho slova: "Ale vám ostatným v Tyatire, ktorí nemajú toto učenie a ktorí - ako hovoria - nepoznali hlbiny Satanove, vravím: Nekladiem na vás iné bremeno, ale držte sa toho, čo máte, dokiaľ neprídem"! (Zj.2,24-25) V tyatirskom veku boli aj skupiny pravých veriacich, ktorí ešte nepodľahli učeniu neviestky. Tých Pán povzbudzuje, aby sa držali slova (toho, čo máte) až do jeho príchodu. Tu prvýkrát Pán spomína svoj príchod, jedná sa tu o príchod pre cirkev, pretože tie slová sú adresované jeho verným. Aj z toho by sme mohli vidieť, že ten tyatírsky systém vydrží až do príchodu Pánovho. To, že tí verní nepoznali hlbiny Satanove znamená, že neprijali učenie odpadlíckej cirkvi, ani nemajú k nej nijaký vzťah. Hlbiny Satanove môžeme odhaliť až vtedy, keď poznáme hlbiny Božie. Nikto totiž nemôže spoznať skutočnú tvár Satana, ak nepozná Boha, pretože Boh ho odhalil ako klamára. My sme Satana neodhalili, ale naopak, on nás oklamal, vtedy v rajskej záhrade. A bude nás klamať i naďalej, ak nespoznáme Boha. Toho, kto pozná hlbiny Božie: "Čo je to za šírka a dĺžka, výška a hĺbka, poznať totiž lásku Kristovu," (Ef.3,18) nemôžu už hlbiny Satanove oklamať. Ako hlboko človek klesol, tak hlboko sa k nemu Boh sklonil, aby ho z tých hlbín hriechu vytrhol. Všetko teda záleží na tom, ako hlboko sme v Kristu.
"Kto víťazí a až do konca vytrvá v mojich skutkoch, tomu dám plnú moc nad národmi a bude ich pásť železnou berlou a budú roztrieskaní ako hlinené nádoby, ako som aj ja prijal od svojho Otca a dám mu rannú hviezdu".(Zj.3,26-27) Je pochopiteľné, že Pán zverí panstvo nad národmi len tým, ktorí zotrvajú verní v jeho skutkoch. Veď ako by mohol zveriť tak dôležitú vládu niekomu, kto sa nedokázal vo vernosti Pánovi. Neverný sluha z podobenstva o človeku, ktorý zveril sluhom majetok, (Mat.25,14-30) svoju hrivnu zakopal.

Pán ho už samozrejme nemohol ustanoviť nad svojím majetkom, ktorý nadobudol, ale ho nechal vyhodiť do vonkajšej tmy. Nasledujúce slová ..."a bude ich pásť železnou berlou a budú roztrieskaní ako hlinené nádoby"...(Zj.3,27), stoja v jasnom protiklade v porovnaní so situáciou, v ktorej stáli verní tohoto veku. Rímska cirkev, ktorá mala moc nad kráľmi, armádou a štátnymi úradníkmi, mohla dosadzovať koho chcela a dať usmrtiť každého, kto jej stál v ceste. Tu však Pán hovorí svojím verným, ktorí boli vtedy hubení, že oni dostanú moc nad národmi a oni budú trestať neposlušnosť. Slabosť ľudskej vlády tu Pán prirovnáva k hlineným nádobám, ktoré budú roztrieskané, pretože nemajú pevnosť.
Ako posledné zasľúbenie im je daná ranná hviezda. V temnej noci svietia všetky hviezdy podobným svetlom, ale nad samotným ránom svieti jedna hviezda obzvlášť jasne. Táto hviezda signalizuje, že už za krátko príde deň. Ktorý vek potreboval viac zasľúbenie o príchode svetla dňa, po ktorom už nepríde noc, ako tento temný vek. Táto ranná hviezda je podľa Zjavenia 22,16 Pán Ježiš Kristus, ktorý hovorí: "Ja som koreň a rod Dávidov, jasná hviezda ranná". Ten deň, ktorý on privodí, už neskončí nocou: "Nocí viac nebude, tak že nebudú potrebovať svetla lampy ani svetla slnka, lebo Pán Boh ich bude ožiarovať a kraľovať budú na veky vekov". (Zj.22,5). Pán povzbudzuje veriacich tohoto veku, že tie temnosti veku a neprávosti už skoro pominú a začne sa jasný deň, v ktorom bude vládnuť on a jeho verní. "Ale vám, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnce spravodlivosti",(Mal.4,2)
"Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom!" (Zj.2,29)
Hlas Ducha v tomto veku je aj pre nás povzbudením. Môžeme vidieť, že sa oplatí stáť v pravde aj keby všetko okolo nás zahalila tma. Boh má vždy svojich 7000 ako v časoch Eliáša. Božie zasľúbenia sú pevné a nemenné. On dobre pozná našu situáciu, v ktorej sa nachádzame. Ak mu naše srdce naozaj patrí, on stojí na našej strane. Veď "Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Či súženie alebo úzkosť, alebo prenasledovanie, alebo hlad, alebo nahota, alebo nebezpečenstvo, alebo meč"? (Rim.8,35)

SARDY
(zostatok, unikajúci, obnovenie)
Sardy boli hlavným mestom niekdajšieho lýdijského kráľovstva. V 6. storočí pred Kristom tam vládol legendárny kráľ Kroisos (595-547 pred Kristom), ktorý bol známy svojím veľkým bohatstvom. Bola tam rieka Paktolus, ktorá bola plná zlata. Mesto bolo vo svojej dobe veľmi dôležité pre svoj obchod. Bolo centrom farbenia vlny a tkania kobercov. Sú správy aj o tom, že tam boli razené prvá zlaté mince.

Bola tu uctievaná bohyňa mesiaca Kybela, ktorú tiež nazývali kráľovnou nebies. Jej syn Deoius- boh slnka bol nazývaný pánom nebies. Pričom samozrejme oveľa väčšia pozornosť pri uctievaní bola venovaná bohyni matke. To poukazuje na to, že i keď tento vek bol vekom reformácie, naďalej vládla rímska cirkev, ktorej moc sa iba čiastočne oslabila.
Sardy boli vybudované na vrchu hory, ktorá bola z jednej strany zvislá. Grécky historik Herodotos (485-425 pred Kristom) napísal, že tá pevnosť vyzerala tak mohutne, že keď sa perzský kráľ Kýros v roku 545 pred Kristom priblížil k mestu, neodvážil sa naň hneď zaútočiť. Kázal však svojim vojakom pozorovať, čo sa bude diať. Jedného dňa sa vojak, strážiaci na hradbách mesta nahol cez hradby a spadla mu dole prilba. Keď si ten vojak išiel pre prilbu, perzský vojaci spozorovali, že v tých hradbách boli zamaskované tajné dvere. A boli veľmi prekvapení, keď zistili, že tie hradby sú z hliny, ktorá by sa dala rozbiť možno aj päsťou. To presne vystihuje tento sardský vek. Pán to komentuje slovami: "Poznám tvoje skutky, že máš meno, že žiješ, a si mŕtvy". (Zj.3,1) Tá pevnosť vyzerala tak nedobytne, no v skutočnosti bolo jej dobývanie veľmi ľahké. Na tomto príbehu je jasne ukázané, aký to bol vek. Vojak na hradbách nebol ostražitý, preto bolo mesto dobyté. Presne tak to bolo s kresťanmi v období reformácie, nebdeli, a preto nepriateľ poľahky našiel ich slabiny. Boli vtiahnutý do vojen, v ktorých padlo veľké množstvo ľudí. Kresťania tohoto veku sa tak dostali do nebezpečenstva duchovnej smrti. Mesto bolo spustošené za čias rímskeho cisára Tibéria v roku 17 po Kristovi zemetrasením a morom, no znovu vybudované v časoch Byzantskej ríše. Nedosiahlo však už predošlý význam, iba obchod s vlnou ho urobil známejší. Definitívne zničené bolo v roku 1402 tureckým vladárom Timurom. Dnes je tam len malá dedinka Sart a niekoľko neveľkých návrší, ktoré prikrývajú niekdajšiu slávu tohoto kráľovstva.
Miestny zbor sa tešil uznaniu, ako aj niektoré cirkvi dnes. Niektoré veľké protestantské cirkvi dnes radi spomínajú práve na ten čas, kedy ich zakladatelia povýšili slovo Božie na piedestál. Možno práve preto sa Pán predstavuje sardskému zboru ako "ten, ktorý má sedem Božích Duchov a sedem hviezd",(Zj.3,1) Číslo 7 predstavuje dokonalosť Božieho poriadku v stvorení. Sedem Duchov Božích preto predstavuje Božie dokonalé videnie. Pán teda pripomína tomuto zboru, že On vidí jeho skutočný stav v ktorom sa nachádza.

Tých sedem hviezd je podľa Zjavenia 1,16 v jeho pravej ruke, to znamená, že on je pánom tých poslov, a preto by oveľa väčšia pozornosť mala patriť jemu.
Všeobecne sa uznáva, že hlavným poslom v období reformácie bol Martin Luther (1483-1546). Bol to augustiánsky mních, ktorý jedného dňa poznal Božiu milosť v slove: "Spravodlivý bude žiť z viery". (Rim.1,17) V roku 1508 bol menovaný profesorom teológie na univerzite v Erfurte. Dobre poznal hlbokú temnotu, v ktorej sa v tom čase nachádzala rímska cirkev. Svoje názory si však ešte desať rokov nechával pre seba. Keď sa stal pápežom Lev X. a Ján Tetzel začal predávať odpustky za hriechy, nemohol Luther už dlhšie čakať. Najskôr proti odpustkom kázal a potom spísal svojich slávnych 99 téz, ktoré pribil v roku 1517 na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu. Tieto tézy sa bleskurýchle šírili po celej ríši. To samozrejme vyvolalo vlnu nenávisti zo strany Ríma. Luthera prekvapilo, keď jeho, ktorý chcel z cirkvi odstrániť jej neresti, označili za jej nepriateľa. V roku 1518 bol povolaný do Ríma, aby svoje názory odvolal, ale neurobil tak. Luther odmietol autoritu pápeža a povýšil autoritu Biblie. Podľa neho nemôže existovať ani nijaká pozemská inštitúcia, ktorá by si mohla vyhradiť sprostredkúvanie Božej milosti. Učil, že nie je potrebná ani cirkevná hierarchia kardinálov, arcibiskupov, biskupov a kňazov. Luther jasne hovoril o kňažstve všetkých veriacich. Cisár Ríma, Karol V. mu zakázal šíriť svoje učenie, no Luther naďalej kázal a písal knihy. Jeho posolstvo sa vďaka kníhtlači dostávalo k veľkému množstvu ľudí. Potom sa nejaký čas skrýval na hrade vo Wartburgu, kde prekladal Bibliu, aby ju mohol dať ľuďom. Lutherove šance na prežitie boli mizivé. Boh však použil dobyvačných Turkov, aby odvrátil pozornosť cisára, a tak zachránil Luthera. Keď sa Turci chystali obľahnúť Viedeň, cisár Karol V. potreboval zjednotené Nemecko, aby mu poskytlo vojsko na ochranu ríše. Luther si počínal v otázkach veľmi dobre, no neskôr bol zatiahnutý do politickej sféry pri povstaní sedliakov v roku 1525. Popri Lutherovi vystúpili aj iní reformátori, ako Ján Kalvín (1509-1564), Viliam Farel a Ulrich Zwingli (1484-1531), aj oni však neboli politicky imúnni. V roku 1553 požadoval Ján Kalvín uväznenie španielskeho lekára Michala Serveta, pretože popieral učenie o svätej trojici. Bol potom veľmi prekvapený, keď ho vládnuca vrchnosť nechala upáliť na hranici. Reformácia vo Švajčiarsku pod vedením Ulricha Zwingliho sa šírila aj na južné katolícke kraje, ktoré sa proti nej postavili so zbraňou v ruke a začali vojnu.

Zwingli padol v roku 1531 v bitke pri Kappeli ako vojenský farár zo slovami: "Toto nie je najväčšie nešťastie, telo môžu zabiť, ale ducha nie!" Keď Martin Luther zomrel v roku 1546, evanjelici sa zorganizovali a vytvorili si hierarchiu, zostavili si vierouku domnievajúc sa, že v to Luther veril. Neskôr boli zatiahnutý do vojen, v ktorých neraz oplácali podobne krutým spôsobom. V roku 1572 vo Francúzku vyvolala katolícka kráľovná Katarína Madicejská vraždenie francúzskych protestantov, ktorých nazývali Hugenoti. Za jednu noc bolo vtedy vyvraždených takmer 3 000 a v nasledujúcich dňoch vyše 20 000 Hugenotov, ktorí už vtedy tvorili 10% obyvateľov Francúzska. Táto krvavá noc vošla do dejín ako Bartolomejská noc. V Čechách v roku 1618 rozhnevaný húf protestantských pánov vtrhol do kráľovskej kancelárie, odkiaľ vyhodili cez okná von cisárskych miestodržiteľov. To spôsobilo začiatok 30 ročnej vojny. V tejto vojne padli milióny ľudí, len v Nemecku počas vojny klesol počet obyvateľov z 21 miliónov na 13. V závere vojny prišiel protestantom na pomoc švédsky kráľ Gustáv Adolf, ktorý, hoci sám padol, rozhodol o víťazstve protestantov. Vojna sa potom skončila Vestfálskym mierom v roku 1648. Hoci protestanti dosiahli slobodu, duchovne upadli. Preto sa Pán predstavuje tomuto veku ako "Ten, ktorý má sedem Duchov Božích a sedem hviezd",(Zj.3,1) Číslo 7 predstavuje dokonalosť Božieho poriadku v stvorení. 7 Duchov Božích preto poukazuje na jeho dokonalé videnie a na jeho vševedúcnosť. Pán teda pripomína tomuto zboru, že on vidí jeho skutočný stav, v ktorom sa nachádza. Hoci je o ňom známe, že má meno a žije, Pán vidí, že je duchovne mŕtvy. Sedem hviezd už bolo spomenutých v liste do Efezu. Ako som už spomenul, číslo 7 znamená Boží poriadok v stvorení. Sardy preto predstavujú obnovenie tohoto poriadku potom, čo rímska cirkev zašla hlboko do tmy. Pán začína budovať cirkev odznova. Podobne ako v Izraeli najskôr zahalila Izrael tma, aby sa potom, keď prišiel kráľ Jehú potrestať Jezábel, opäť zaskvelo svetlo. Lenže ani Jehú neodstránil úplne neprávosť z Izraela. (II.Kráľ.10,29). Hoci vykorenil modloslužbu Bála, neodstúpil od zlatých teliat a nechodil celým srdcom v Jahveho zákone. Tak to bolo aj s protestantmi tohoto veku. Začali dobre, ale neskôr upadli do duchovného spánku. Ich práca nebola zlá, ale nedostatočná. "Poznám tvoje skutky, že máš meno, že žiješ, ale si mŕtvy. Bedli a upevňuj to, čo ešte zostalo a má vymrieť! Nenašiel som totiž tvoje skutky úplnými pred svojim Bohom!". (Zj.3,1-2) Rozdiel medzi Izraelom a ostatnými národmi bol ten, že s Izraelom bol Boh. Bez Boha by bol Izrael ako ostatné národy. Keď si Samson nechal ostrihať vlasy, bol ako každý iný muž.

Tak aj cirkev bez Ducha Svätého je mŕtva a jej zhromaždenie je potom len kultúrnym podujatím s Božím menom. Charakteristické znaky duchovne odumierajúceho zboru sú tieto: Zborový poriadok je dôležitejší ako Božie slovo, formy prejavu sú dôležitejšie ako duchovný život, zbor sa zaoberá viac materiálnymi vecami ako duchovnými problémami zboru, často spomína svojich zakladateľov a chváli sa minulosťou. Takýto zbor samozrejme nemôže byť Bohom schválený, ani jeho skutky, podľa ktorých je vidieť ako kresťania stoja vo viere. Preto im Pán radí, aby si spomenuli na svoj počiatok a navrátili sa k nemu: "Pamätaj teda, ako si prijal a počul, zachovávaj to a kajaj sa! Ak teda nebudeš bedliť, prídem ako zlodej a ani nezvieš, v ktorú hodinu na teba prídem". (Zj.3,3) Tento zbor dostáva od Pána jasné upozornenie, že ak sa nenavráti, príde ako zlodej, to znamená nečakane. Zbor, ktorý odumiera, už nie je striedmy. Podobne ako v liste do zboru v Tiatire, aj tu je použitý pre príchod Pánov grécky výraz HEKO. Tento výraz je použitý na miestach, ktoré oznamujú príchod súdu: Mat.23,36 a 24,14 a Luk. 19,43 a Zj.18,8. Z toho vyplýva, že je tu myslený príchod Ježiša Krista ako sudcu a nie jeho príchod pre cirkev. Názov mesta Sardy znamená unikajúci, alebo zostatok. Protestanti síce vyšli z temna rímskej cirkvi, ale tiež privítali podporu štátu a svojimi formami sa jej opäť priblížili. Dostali sa tak do nebezpečenstva duchovnej smrti.
Zostalo len málo takých, ktorí si zachovali čisté rúcho:
"Máš však v Sardách niekoľko málo osôb, ktoré si nepoškvrnili rúcho". (Zj.3,4) Izraelský národ vyšiel z Egypta v počte asi dvoch miliónov ľudí. Všetci išli za tým istým oblakovým stĺpom cez deň a ohnivým v noci. Jedli ten istý pokrm a pili ten istý nápoj, videli tie isté zázraky, avšak len dvaja z nich dosiahli zasľúbenú zem. Ostatní, ako hovorí slovo v liste Židom 3,19. "nemohli vojsť pre neveru." Tak aj reformácia, aj keď vyniesla Božie slovo na piedestál, nebola ešte schopná zmeniť ľudské srdcia. Na Božie slovo začali nazerať akademickým spôsobom, čo opäť spôsobilo rozdelenie na klérus- študovaných duchovných a laikov. Protestanti sa v tomto období nevrátili na Bohom daný základ, pretože vytvorili len štátne cirkvi ako sú: reformovaná, evanjelická (luteránska), anglikánska. Bolo len málo takých, ktorí sa navrátili k pravému základu.
Memo Simons (1496-1561) usilovne čítal písmo a došiel k tomu, že krst nemluvniat je nebiblický.

Hlásal návrat k pravde a krstu v dospelosti, čím položil základ k neskoršiemu vzniku baptistov.
V Holandsku vzniklo hnutie, ktoré zdôrazňovalo osobnú zbožnosť- pietizmus. Neskôr sa rozšírilo aj v iných krajinách, no hlavne v Nemecku. Jeho hlavným predstaviteľom bol Filip Jakob Spener (1635-1705), ktorý kázal proti svetáctvu a povrchnosti, zdôrazňoval pokoru a viac ako učenie kresťanský život. Jeho pokračovateľom bol August Hermann Francke (1663-1721), ktorý vynikol hlavne vo výchove misionárov, bol veľmi prísny, zavrhoval zábavu, šport, tanec, divadlo a módu. Pod vplyvom Franckeho bol gróf Mikuláš Zinzendorf (1700-1760), ktorý založil v Ochranove v roku 1727 Obnovenú Jednotu bratskú. Títo boli známi ako Moravskí bratia. Zdôrazňovali osobnú lásku k Pánovi Ježišovi a k bratom, vynikli hlavne v pohanskej misii.
V 17. storočí vznikali odlúčením sa od anglických puritánov baptisti. V Severnej Amerike vznikla v roku 1639 prvá baptistická obec. Založil ju puritánsky kazateľ Roger Williams (1603-1683) v Providenci v dnešnom Rhode Islande. Pôvodne sa usadil v puritánskej kolónii v Massachusetts, no nezhodol sa s názormi puritánov (radikálnych kalvínov), ktorí ho chceli poslať najbližšou loďou do Anglicka. Podarilo sa mu však uniknúť a sám putoval uprostred zimy roku 1635 pozdĺž pobrežia, až sa usadil v Rhode Islande. Ostatní stúpenci ho nasledovali, až čoskoro vznikla malá kolónia. Williams bol potom úspešný aj v misii medzi Indiánmi. Baptistická cirkev vznikla o niečo skôr, založil ju v roku 1609 v Amsterdame anglikánsky kazateľ John Smyth. Potom v nasledujúcom misijnom veku sa baptisti rozšírili po celom svete.
Podľa toho ako nám Pán predstavuje list do Sárd, to nebol vek veľkého prebudenia. Bol však kľúčovým pre ten nasledujúci, ktorý bol požehnaný.
Pán zasľubuje tým, ktorí si zachovali nepoškvrnené rúcho: "Tí budú kráčať so mnou v bielom (rúchu), lebo sú toho hodní".(Zj.3,4) Oni išli týmto svetom, ale nemali na ňom účasť. Nenechali sa ovládnuť systémom tohoto sveta. Zmýšľali viac duchovne než politicky. Pán o nich hovorí, že sú toho hodní, pretože si vážia jeho milosť a on si ich zamiloval. "Kto víťazí, bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred jeho anjelmi". (Zj.3,5) Biele rúcho je symbolom čistoty a svätosti. V starom zákone nosil kňaz 2-krát vybielený efod na tie najväčšie slávnosti. Tak isto víťaz, keď sa vracal z boja, bol oblečený do bielych šiat. V Zj.19,8 sa píše o neveste Baránkovej: "A mohla sa obliecť do skvúceho a čistého kmentu! A tým kmentom sú spravodlivé činy svätých".

Aj Pán Ježiš na hore premenenia mal rúcho biele ako svetlo (Mat.17,2). Presne tak sa stane tým, ktorí zachovávajú svoje rúcha, aby sa nepoškvrňovali s týmto svetom. Poškvrna nie je len ten hriech, ktorý človek spácha, ale hriech človeka zväzuje, aby nemohol prijať od Boha milosť. Nemôžeme chodiť v špinavých šatoch a čakať, že nás Boh príjme.
Pán ďalej zasľubuje, že meno toho, kto víťazí, nevymaže z knihy života. Z toho (ale) môže vyplývať, že niektoré mená môžu byť z knihy života aj vymazané. Žalm 69,29 to potvrdzuje: "Nech sú vytretí z knihy života a nech nie sú zapísaní so spravodlivými". Tento verš hovorí o pokolení Izraela, ktoré zavrhlo Pána Ježiša Krista, na nich sa vzťahuje aj slovo z II.M.32,33: "Kto hrešil proti mne, toho vytriem zo svojej knihy". Izraelský ľud Boh vyviedol z Egypta, aby im dal zasľúbenú zem. Oni boli povolaní, aby vyšli z Egypta, no do zasľúbenej zeme nechceli vojsť, pretože mu (Bohu) neverili. Zlaté teľa si urobili tiež kvôli nevere. Mojžiš vtedy povedal: "Kto je Jahveho nech pristúpi ku mne" (II.M.32,26). Niektorí však touto milosťou pohrdli a ostali v nevere ich mená boli vytreté z knihy. Týmto príkladom je aj Judáš, jeho meno bolo zapísané v knihe života, mal podiel na stole Pánovom, bol medzi 70-timi, ktorých Pán poslal v Božej moci zvestovať Božie kráľovstvo (Luk.10,1-11). Keď sa tí 70-ti nadšení vrátili, Pán im povedal: "Neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že vaše mená sú zapísané v nebesiach" (Luk.10,20). Hoci jeho meno bolo zapísané v nebesiach, bolo vymazané, pretože si vyvolil cestu smrti a Pán ho nazýva diablom (Ján 6,70). Takto Judáš svoj podiel stratil a hoci bol Bohom povolaný, svoje vyvolenie vierou nepotvrdil. Pán Ježíš hovorí, že nebude vymazaný ten, kto víťazí. Avšak víťaziť sa dá jedine vierou. Mnohí v období reformácie, ale aj dnes uverili iba tak naoko. Potom samozrejme ani nemôžu víťaziť, lebo nevlastnia ten zdroj duchovnej sily.
V jednom podobenstve kráľ vystrojil svadbu svojmu synovi. Pozvaní však na hostinu neprišli, preto kráľ rozkázal služobníkom pozvať všetkých, ktorých stretnú. A keď medzi hodovníkmi uvidel človeka, ktorý nemal svadobné rúcho, nechal ho vyhodiť do vonkajšej tmy (Mat.22,1-14). Všetci, ktorí boli pozvaní, predstavujú tých, ktorí boli zapísaní do knihy života. Kráľ pozval najskôr svojich známych, no oni ním pohrdli. Preto boli z knihy života vymazaní, ako aj ten, ktorý bol medzi tými druhými, ktorých kráľ pozval, ale nemal svadobné rúcho.

Záver podobenstva to vystihuje veľmi presne: "Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených." (Mat.22,14) Všetci povolaní teda boli zapísaní do knihy života, pretože boli povolaní k večnému životu. No len vyvolení, tí ktorí ostanú verní Bohu z nej nebudú vymazaní. Je tu však ešte aj tretia skupina. To sú tí, ktorí na Božie volanie ani nezareagovali, ich mená ani v knihe života nikdy neboli. "Obyvatelia zeme, ktorých mená nie sú od založenia sveta zapísané v knihe života, sa budú diviť, keď uvidia šelmu, že bola a niet jej a zase príde!" (Zj.17,8) Aj v čase súženia, keď sa Boh zaujme Izraela, budú zachránení len tí, ktorých mená budú v knihe života. "...A v tom čase bude vyslobodený tvoj (Danielov) ľud, každý, kto bude nájdený zapísaný v knihe". (Dan.12,1) Na záver si to zhrnieme: Do knihy života boli zapísaní všetci, čo boli povolaní, ale ak nepotvrdia svoje vyvolenie nasledovaním Krista a víťazným životom, budú z knihy vymazaní. Tí, ktorí neboli zapísaní do knihy života zostanú po vychvátení cirkvi na zemi a budú svedkami nástupu šelmy. Keď toto vieme, držme sa slova apoštola Petra: "Preto bratia, tým viac sa usilujte upevniť svoje povolanie a vyvolenie! Ak toto urobíte, nikdy neklesnete a bude vám tak zaistený vstup do večného kráľovstva nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. (II.Pet.1,10-11)
"Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom".(Zj.3,6)
List do zboru v Sardách má hodne čo povedať aj kresťanom dnešnej doby. Nestačí mať len správnu náuku, ale je treba podľa nej aj žiť. Aj dnes niektoré zbory vymierajú, pretože niet nástupcov. Keď zbor duchovne spí, Pán mu ani nemôže zveriť hľadajúcich pravdu, pretože by sa nemohol o nich pre svoj spánok dostatočne starať. A toto sa netýka len zboru, ale aj každého z nás jednotlivo. Zamyslime sa vážne nad svojím duchovným stavom, aby sme sa neklamali sami seba. Veď čo z toho, keby sme aj mali dobré meno u ľudí a Boha by sme svojím životom zarmucovali.

FILADELFIA
(bratská láska)

Bolo to neveľké mesto ležiace na prahu veľmi úrodnej časti rovinatej oblasti. Založil ho v roku 138 pred Kristom Attalus II. (159-138) prímením Filadelfos. Filadelfia je teda pomenovaná po ňom. Mesto najmä pre nebezpečenstvo zemetrasenia nemalo výhľad na väčší vzrast. Boli tam časté zemetrasenia a v roku 17 po Kristovi ho po jednom veľkom zemetrasení dal cisár Tibérius obnoviť. Aj napriek zemetraseniam toto mesto ako jediné zo 7 miest zo Zjavenia (2-3 kap.) vydržalo až do súčasnosti. Teraz má asi 15 000 obyvateľov a mohamedánsky názov ALLAH-SEHIR. Nachádza sa tam aj východná- ortodoxná cirkev. Filadelfia sa okrem svojej výhodnej polohy už ničím nevyznačovala.

Nebolo tam veľa priemyslu, skôr prostý ľud, ktorý sa zaoberal prevažne vinohradníctvom. Bol tam kult Dionýzosa (boha vína), ktorý bol patrónom miestnych vinohradníkov. I keď mesto nebolo bohaté, zbor sa držal veľmi dobre, pretože stál pevne na Božom slove. Pán to vystihol slovami: "Máš síce malú moc, ale zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno". (Zj.3,8) Mesto získavalo prostriedky vďaka obchodným cestám, ktoré tadiaľ viedli. Bolo akoby colnicou k ostatným mestám Malej Ázie. Viedli tade významné cesty z Lýdie do Frýgie a z Pizidie a Pamfýlie do Bitýnie a Mýzie. Ďalej veľmi významná cesta z Atén, Troad, Pergamonu a Sárd smerujúca na východ. Cez mesto sa dalo prejsť len bránami, čo Pán používa v liste, keď sa predstavuje zboru: "Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má kľúč Dávidov, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí". (Zj.3,7) Grécky výraz slova pravdivý je ALETHINOS, čo znamená aj ozajstný, opravdový. Pán Ježíš Kristus je tu predstavený ako ozajstný a skutočný Pán domu Dávidovho. Dávid bol predobrazom Krista ako kráľ Izraela. Bol z pokolenia Júdu, ktoré nemalo nič spoločné s kňažstvom, a predsa jedol chleby predloženia (I.Sam.21,4-7). V 7. verši je takmer doslovný citát z Izaiáša 22,22. Tam sa hovorí o vernom služobníkovi kráľa Ezechiáša, Eljákimovi, ktorému bol daný na plecia kľúč domu Dávidovho, aby keď otvoril, nikto nezavrel a keď zavrel, nikto neotvoril. Eljákim tak mal právomoc nad domom Dávidovím, no Kristus ju má ako zvrchovaný Pán. Na ňom jedinom záleží, koho vpustí do svojho kráľovstva a koho vymkne (Mt.25,10). Job 12,14 pripisuje túto moc jedine Jahvemu, a tak vidíme, akej podstaty tento Svätý a Pravdivý je. Chlieb, ktorý jedol ľud izraelský na púšti, ich nemohol uspokojiť. Bol dobrý len na jeden deň. Tí, čo ho jedli, boli znova hladní a keď ho nechali na zemi, pokazil sa. Pán Ježiš je však ten pravdivý, skutočný chlieb zostupujúci z neba: "kto prichádza ku mne nebude nikdy lačnieť", (Ján 6,35)
Filadelfia bola bránou obchodných ciest v Malej Ázii. Tak ako mesto stálo vo dverách otvorených do bohatej oblasti, tak aj zbor mal otvorené dvere v spoločenstve s Kristom: "Poznám tvoje skutky. Hľa, dal som pred tebou otvorené dvere, ktoré nemôže nikto zatvoriť". (Zj.3,8) Pán používa túto skutočnosť, aby ukázal nielen duchovný stav zboru, ale v tom prorockom význame aj veku. Filadelfský vek bol skutočne tou bránou k prebudeniu a návratu k pravde evanjelia. Pán tu otvoril dvere milosti (II.Kor.2,12), a po úpadku v Sardách začína požehnaný vek, vek misijného kresťanstva.

Dôležitý pre tento vek bol ten predchádzajúci (Sardy), i keď nebol tak požehnaný, priniesol objavy, kolonizáciu a kníhtlač, čo umožnilo vo veku Filadelfie misijné ťaženie.
Poslom pre tento vek bol celkom jednoznačne John Wesley (1705-1791). Jeho otec bol kaplanom v anglikánskej cirkvi. Mladého Johna však viac ovplyvnil príkladný život jeho matky, než otcova teológia. Keď vyštudoval na biblickej škole v Oxforde v roku 1735, rozhodol sa ísť do Ameriky ako misionár. Na svojej ceste spoznal, že mnohí z cestujúcich sú Moravania. Bol veľmi prekvapený ich miernosťou, pokorou a odvahou v nebezpečných situáciách, ktoré počas plavby nastali. Jeho pôsobenie na novom kontinente bolo napriek tvrdej práci neúspešné. Keď sa vrátil do Anglicka, v Londýne sa opäť stretol s Moravanmi. Po jasnom vysvetlení cesty spasenia sa v roku 1738 John Wesley skutočne znovuzrodil. To zapríčinilo, že jeho brat Charles sa na neho nahneval, nemohol totiž pochopiť, prečo John nemal predtým svoj vzťah s Bohom v poriadku. Netrvalo však dlho a obrátil sa aj Charles. Potom začali kázať evanjelium v kostoloch Londýna, do ktorých mal prv John Wesley prístup. No zanedlho ich odtiaľ vyhnali. A tak začali kázať na voľnom priestranstve, kde ich počúvali tisíce ľudí. Mnoho ľudí sa v tom čase obrátilo celým srdcom k Bohu. Dielo dosiahlo za krátko také rozmery, že Wesley musel posielať laikov, aby kázali slovo. Samozrejme, že to podnietilo predstaviteľov štátnej cirkvi, aby sa postavili proti nim. Boh však bol s nimi a nedovolil prekaziť dielo. Kvôli ich metodike práce ich nazvali metodistami. John Wesley cestoval tisíce míľ ako aj tí, ktorí spoločne s ním kázali slovo. Wesley kázal na koni a ročne na ňom prešiel okolo 4 500 míľ. V priebehu času sa hnutie rozšírilo do kolónií a Severnej Ameriky, kde v roku 1783 vyústilo do vzniku samostatnej metodistickej cirkvi.
V roku 1797 začali bratia James a Robert Haldaneovci, bývalí námorní dôstojníci v obchodnom loďstve, kázať evanjelium zástupom prostých ľudí v Škótku. Vzniklo tu veľké duchovné prebudenie a zbory veriacich podľa novozákonného vzoru.
Ďalším, ktorý bol v tomto období poslaný Bohom, bol William Carey (1761-1834), dedinský krajčír, ktorý bol kazateľom baptistickej cirkvi v Moriltone v Anglicku. Kázal slovo ľudu o potrebe evanjelizovať všetky národy, čo podnietilo Kalvínov, aby sa postavili proti nemu. V roku 1797 bola zriadená spoločnosť pre šírenie evanjelia všetkým národom. Touto spoločnosťou bol Carey vyslaný do Indie, kde priviedol ku Kristu mnoho ľudí. Takmer súčastne s anglickou bola založená misijná spoločnosť aj v Holandsku a v roku 1810 aj v Amerike a v Nemecku (1819).

Do rôznych končín sveta sa tak dostávala radostná zvesť o spasení.
V Polynézii evanjelizačne pôsobil angličan John Williams (1796-1834). Z obyvateľov Tahiti a Havaja sa vďaka jeho misii mnohí stali kresťanmi.
V Číne pôsobil James Hudson Taylor (1832-1905) od roku 1853.
V Afrike bol chýrnym apoštolom černochov David Livingstone
(1813-1873). Bol to najpožehnanejší vek v dejinách kresťanstva, v ktorom Pán nechal otvorené dvere, ktoré nemohol nikto zavrieť.
Po nejakom čase sa však aj prebudenecké protestantské cirkvi z veľkej časti zorganizovali a ustanovili si ordinovaných kazateľov čiže duchovných. Ich svedectvo už nemalo tú pôvodnú silu Ducha, preto vzniklo v írskom Dubline v roku 1825 bratské hnutie, ktoré sa potom veľmi rýchlo rozšírilo po celom svete. Zakladateľmi tohto hnutia boli: Anthony Noris Groves (1795) John Vesy Parnell, John Giford Bellet (1795-1864) a Dr.Edward Cronin (1800-1882). Títo veriaci sa najskôr začali schádzať v súkromných domoch k čítaniu Biblie a k modlitbám. Dôvod ich schádzania sa mimo štátnych cirkví bol ten, že nenašli žiadnu cirkev, ktorá by bola ochotná prijať všetkých. Veľkým prínosom pre tieto skupinky bol John Nelson Darby (1800-1882). Po absolvovaní teológie bol Darby v roku 1825 ordinovaný za kaplana v Anglikánskej cirkvi v zanedbanej horskej farnosti Wicklow. Tu prejavil veľkú pastiersku horlivosť a obetavosť pri návštevách rodín v ťažko dostupných horských osadách. Darby sa neskôr úplne zriekol aj farárskeho úradu a venoval sa službe malej skupine veriacich. Mal vzácny učiteľský dar. Preložil Bibliu do angličtiny a francúzštiny a bol jej spoluprekladateľom do nemčiny (Elberfeldský preklad). Okrem toho preložil Nový zákon do taliančiny. Popri Anglicku pôsobil aj vo Francúzsku, Švajčiarsku a Nemecku, kde veľmi ovplyvnil bratské zbory.
Najpozoruhodnejšie v tomto veku však bolo to, ako Boh niektoré národy pripravoval celé storočia pre prijatie evanjelia práve v tomto misijnom veku.
V Barme, Číne , Indii, Thajsku a Laose žilo desať kmeňov, ktoré si celé storočia držali svoje ľudové náboženstvo. V roku 1597 došlo v Barme neďaleko Rangúnu k zvláštnej udalosti. Jednému anglickému diplomatovi bol predstavený neznámy kmeň ľudí, ktorí si hovorili Karéni. Keď vstúpil do jednej osady, Karéni na angličana hľadeli s úžasom, pretože si mysleli, že by to mohol byť ten biely muž s knihou, ktorého už od nepamäti očakávali. Barmský sprievodca angličanovi tlmočil, že autorom tej knihy je vraj najvyšší boh Jva a tiež hovoria, že kniha bieleho muža ich oslobodí od všetkého, čo ich zotročuje.

Keď im angličan povedal že žiadnu knihu nemá, boli veľmi sklamaní, no starci ich povzbudzovali, že príde deň, keď budú mať knihu, ktorú im biely brat prinesie. Tento príbeh vyšiel v novinách v Edinburgu o tridsaťdva rokov neskôr, no nikto si ho nejako obzvlášť nevšimol. Boh pripravoval Karénov pre evanjelium až do požehnaného veku Filadelfie.
Je pozoruhodné, ako Boh zakotvil v Karénoch prirodzenú vieru, ktorá ich ochránila pred okolitým modlárstvom budhizmu. Je až neuveriteľné, s akou velebnosťou a ctihodnosťou starci prednášali vlastnosti Boha a s akým úžasom ich počúvali deti. Starci rozprávali: Jva nás pôvodne miloval, ale keďže sme prestúpili jeho prikázanie, následkom toho dnes trpíme. Jva nás ale vo svojej milosti spasí. Jva stvoril Tanai (Adama) a Eu (Eva) a sedem stromov so sedmoro ovocím a povedal im: jeden druh ovocia nie je dobrý a ak z neho zjete, zostarnete a zomriete. Jedzte a pite obozretne, raz za sedem dní vás navštívim. Mukale (Satan) im povedal: "Ak zjete z ovocia, dosiahnete zázračnú moc a budete schopní vstúpiť na nebesia a budete vedieť všetko". Keď sa Tanai a Eu opýtali Mukaleho čo majú robiť, ten sa rozrehotal a povedal: "Poslúchajte mňa až do konca". Je to udivujúce, ale Karéni nemali nikdy v rukách Bibliu a poznali podstatu ľudského pádu. Aj ostatné kmene Kačínov, Lahuov, Waov, Šanov, Palaungov, Kúivov, Lisúov, Naga a Mizo očakávali bieleho muža s knihou o ich Bohu. Boh zachovával v nich túto vieru až do tohoto misijného obdobia.
V roku 1817 prišiel do Barmy americký misionár Adorián Judson. Po siedmich rokoch jeho obetavej práce, len jeden budhista uveril v Ježiša Krista. To však Judson ani netušil, že celkom blízko neho žijú ľudia, ktorí sú Bohom pripravení pre explóziu evanjelia. Judson sa cítil nepotrebný a to ešte vôbec nevedel, akým užitočným ho zakrátko urobí Boh. Práve sa pustil do prekladu Biblie, keď u neho požiadal o prácu jeden Karén Ko That-Byu, ktorý sa priznal, že v mladosti zabil asi 30 ľudí. Judson mu predstavil evanjelium, ktoré zanedlho Ko That-Byu prijal. Vďaka svojmu ľudovému náboženstvu bol na tento moment plne pripravený. Ko That-Byu potom chodil s Judsonovým prekladom Biblie po všetkých karénskych osadách a zvestoval evanjelium z knihy bieleho brata. Výsledok bol ohromujúci, do ktorej dediny prišiel, tam všetci prijali Krista. keď Karéni rástli v poznaní Biblie, uvedomili si, že jednou z najdôležitejších stránok kresťanského života je evanjelizácia. A tak sa vydali na sever Barmy k národostnej skupine Kačínov.

Behom deväťdesiatich rokov 250 000 Kačínov prijalo Krista.
Ďalším národom pripaveným pre evanjelium boli Lahuovia.
Keď prišiel do Barmy Wiliam Marcus Young, aby kázal evanjelium budhistom, ihneď bol obklopený príslušníkmi kmeňa Lahú. Tí keď ho počuli kázať, odviedli ho na miesta, kde mali od nepamäti postavené domy pre túto príležitosť. Ukázali mu svoje putá na zápästiach, ktoré nosili ako symbol otroctva Satanovi a zlým duchom. Povedali mu, že keď im vysvetlí posolstvo tej knihy, bude im môcť ako vyslanec pravého Boha prerezať putá. Výsledok bol, že desaťtisíce Lahuov prijímali Krista. Joung robil v priemere šesť krstov za deň a jeden rok ich dokonca pokrstil 4 500.
Príslušníci ďalšieho kmeňa Wa boli známi ako lovci lebiek.
Odtínali hlavy a napichávali ich na koly, aby sa darilo ich úrode. Aj oni mali legendu o príchode bieleho muža s knihou. Svojho Boha nazývali Sijeh. Jeden z ich prorokov ich priviedol k Lahuom, kde uvideli Younga bieleho muža s knihou. Potom tisíce príslušníkov kmeňa Wa prijali evanjelium. Youngov syn Vincent sa neskôr presťahoval na územie kmeňa Wa, aby ich vyučoval Božiemu slovu.
Ďalším národom v juhozápadnej Číne boli Lisuovia, ktorých anglickí misionári zevanjelizovali pomocou Karénov.
Podobným spôsobom sa dostalo evanjelium aj k národom Šanov,
Palaungov, Kúivov, Naga a Mizu. V celku tri milióny ľudí na juhu Ázie prijalo Ježiša Krista. Boh tak poslal bieleho brata s knihou práve v tomto období Filadelfie, kedy bola zožatá bohatá úroda. Zo siedmich zborov jedine dvom nedáva Pán žiadnu výčitku a to Smyrne a Filadelfii. Tieto dva zbory majú viaceré podobnosti. Smyrne Pán hovorí: "aby ste boli skúsení" a Filadelfii: "vytrhnem ťa z hodiny skúšky". Smyrne opäť: "dám ti korunu života" a Filadelfii: "aby nik nevzal tvoju korunu". Oba zbory nevynikali svojím vplyvom, ani materiálnym bohatstvom, ale vernosťou Bohu a bohatstvom Ducha. Smyrne Pán hovorí: "Poznám tvoje súženie a chudobu, ale si bohatý", a Filadelfii: "lebo máš síce malú moc, ale zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno".(Zj.3,8) Vyznať meno Pána Ježiša môže len ten, kto je skutočne v ňom. Ale aké ťažké je nám koľkokrát predstaviť ho pred neveriacimi. Pán tak mnohokrát zostáva nepredstavený. Zoberme si preto príklad z kresťanov vo Filadelfii. Kresťania vo filadelfskom veku nemali veľký politický vplyv ako v predchádzajúcom (v Sardách), zato duchovne stáli pevne, čo aj Pán hodnotí vysoko.
V oboch listoch zhodne po týchto veršoch nasleduje zmienka o falošných Židoch, ktorých Pán nazýva synagógou Satana. "Hľa, čo urobím s tými zo synagógy Satanovej, čo hovoria o sebe, že sú Židia a nie sú, ale luhajú", (Zj.3,9).

Tu si musíme uvedomiť, že to nie je náhoda, keď Pán spomína pôsobenie falošných Židov práve v listoch do dvoch najlepších zborov. Z kontextu Biblie môžeme jasne vidieť, že Satan najviac nenávidí práve tých, ktorí sa pevne držia Božieho slova. Označenie synagóga Satanova znamená, že títo falošní Židia sú motivovaní Satanom, ktorý chce prekaziť Božie dielo práve v tom najlepšom. Už v knihe Skutkov Apoštolov môžeme nájsť určité snahy návratu k zákonu. V období siedmich maloázijských zborov to boli zrejme podobné snahy dostať omilostených znovu pod zákon. Aj Ignátius, biskup z Antiochie, zrejme vedel o tomto nebezpečenstve, keď v liste do Filadelfie (asi v roku 110 po Kristovi) napísal: "Ale ak by vás niekto učil, vykladajúc podľa židovských náuk, nepočúvajte ho. Lebo lepšie je počúvať kresťanské náuky podávané obrezaným človekom ako židovské náuky, hlásané neobrezaným. Ak však nehovoria o Ježišovi Kristovi, obaja sú pre mňa (len) náhrobnými kameňmi a hrobmi mŕtvych, na ktorých sú napísané iba mená ľudí. Utekajte pred prefíkanosťou a tajnými úkladmi kniežaťa tohoto veku, aby ste nestratili silu lásky, keby ste sa pre jeho plánovité útoky dostali do úzkych". (Ign.Filad.6,28-31) Ale koho títo falošní Židia predstavujú v tom prorockom význame? Kto najviac strpčoval život a kládol prekážky znovuzrodeným kresťanom? Bolo to duchovenstvo štátnych cirkví, ktoré mali v tomto čase už pevné organizácie. Ich vodcovia, ktorí tvrdili, že sú duchovnými Židmi, a tak sa schovávali za niečo, čo nemali, často ľstivo manévrovali panovníkov, aby potláčali pravých kresťanov. Satan si aj tu činil nárok na pôvodnosť podobne, ako to robil už predtým v raji, keď oklamal prvých ľudí. Pán však hovorí, že raz sa pozície vymenia a tí, ktorí robili protivenstvá kresťanom tohoto veku, sa budú musieť pred nimi skloniť. "Hľa, prinútim ich, aby prišli a poklonili sa ti až k nohám a poznali, že som si ťa zamiloval"!(Zj.3,9) Keď Pán hovorí, že ich prinúti, to znamená, že budú poznať jeho moc. Všetci veľkí budú raz pokorení. "Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený a kto sa ponižuje, bude povýšený". (Luk.18,14) Klaňať sa je možné samozrejme len Bohu. No tu na jeho strane budú stáť aj jeho verní, veď je napísané, že "...svätí budú súdiť svet, (I.Kor.6,2). Vtedy títo takzvaní duchovní vodcovia poznajú, komu to robili protivenstvá, tým, ktorých si Pán zamiloval.

O ponížení vladárov a mocných pod nohy jeho vyvolených Pán hovoril už skrze proroka Izaiáša: "A králi budú tvojimi pestúnmi a kráľovné tvojimi pestúnkami, tvárou k zemi sa ti budú klaňať a budú lízať prach tvojich nôh a poznáš, že ja som Jahve a že tí, ktorí očakávajú na mňa, nebudú zahanbení". (Iz. 49,23)
Ďalší verš je dôkazom toho, že cirkev tohoto typu vydrží, až do posledného času: "Pretože si zachoval moje slovo o vytrvalosti, aj ja ťa zachovám pred hodinou pokušenia, ktorá má prísť na celý osídlený svet skúšať obyvateľov zeme".(Zj.3,10) Tento typ cirkvi pre svoju vernosť slovu dostáva zasľúbenie, že ju Pán ušetrí pred veľkým pokušením, ktoré je určené pre obyvateľov zeme. Aj apoštol Pavol písal o tomto zasľúbení: "Veď toto vám hovoríme slovom Pána, že my, živí, čo ostaneme až do príchodu Pánovho, nepredídeme tých, čo zosnuli. Sám Pán totiž na povel, na hlas archaniela a trúby Božej zostúpi z neba a mŕtvi v Kristu vstanú najprv, potom my živí, čo ostaneme, spolu s nimi budeme vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do vzduchu. A tak budeme navždy s Pánom".(I.Tes.4,15-17) Hodinu pokušenia tu zrejme predstavuje ponuka prijať znamenie šelmy, ktoré budú musieť prijímať všetci, "...malí aj veľkí, bohatí aj chudobní, slobodní aj otroci,"(Zj,13,16). "A jej (šelme) sa budú klaňať všetci obyvatelia zeme, ktorých mená nie sú zapísané v knihe života zabitého Baránka".(Zj.13,8) Pán však zasľubuje svojim vyvoleným, že príde pre nich ešte pred tým, ako príde na svet táto hodina. V nasledujúcom verši ich Pán povzbudzuje: "Prídem rýchlo ! Drž to, čo máš, aby ti nik nevzal tvoju korunu"!(Zj.3,11)
Na Abraháma prišli skúšky až potom, čo obdržal zasľúbenie.
Tak je to aj v našich životoch. Ak sa niekto skutočne znovuzrodil, dostal zasľúbenie večného života, a potom obvykle prišli skúšky. Podľa toho ako obstojíme v tých skúškach, budeme odmenení. Večný život nám bol daný v Kristu ako základ, teraz ale záleží, ako naň budeme stavať. "Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v skúške, lebo keď sa osvedčí, dostane korunu života, ktorú (Pán) zasľúbil tým, čo ho milujú"!(Jak.1,12) Kresťania filadelfského veku mali už svoju odmenu za preukázanú vernosť Pánovi. Pán ich však upozorňuje, aby nezaspali na vavrínoch a odmenu tak dostali iní. Na záver listu Pán dáva opäť zasľúbenie: "Kto víťazí,toho urobím stĺpom v chráme svojho Boha a už nikdy nevyjde a napíšem naň meno svojho Boha a meno mesta svojho Boha, i moje nové meno". (Zj.3,12) Filadelfia bola pre mnohé chrámy nazývaná aj Malé Atény. Keď sa niekto z občanov mesta niečím významným pre mesto zaslúžil, kňaz napísal jeho meno na jeden z chrámových stĺpov a tak si ľudia, ktorí vstupovali do chrámu, tohoto hrdinu pripomínali.

Pán používa túto skutočnosť, keď hovorí, že jeho víťazi nebudú zapísaní len v nejakom pozemskom chráme, ale on ich urobí stĺpmi v chráme v nebesiach. Jeruzalem bol svätým mestom, ale ten vystavali ľudia, ale staviteľom nebeského Jeruzalema je Boh. O čo slávnejšie je teda toto nebeské mesto, od ktorého kľúče má Pán Ježiš Kristus. Stĺp mal držať stavbu, tak i kresťania majú byť stĺpmi, aby cirkev stála pevne. Tie tri mená označujú, komu sme na zemi patrili. Aj žena, keď sa vydáva za muža, prijíma jeho meno. Tak aj Pán Ježíš dáva neveste svoje meno. Keď Pán Ježiš nazýva Otca svojím Bohom, môžeme ho tu vidieť z pozície Syna človeka. Ako toho, ktorý sa stal stvorením, hoci bol stvoriteľom všetkého. On ako jediný môže spravodlivo súdiť, pretože prešiel celým našim utrpením.(Ján 5,27)
Keďže všetko bude nové, aj Pán Ježiš príjme nové meno, ktoré bude predstavovať Pána v novom poriadku. Podobne ako meno Imanuel- Boh s nami (Mat.1,23) vyjadrovalo, že sa k nám Boh priblížil a Slovo Božie (Zj.19,13), že Boh bude súdiť svojím slovom, tak i toto meno bude odrážať stav, ktorý nastane.
"Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom". (Zj.3,13)
Aj dnes, keď zaznieva veľa hlasov, je pre nás predsa len najdôležitejší hlas Ducha. Kresťania z tohoto obdobia sú pre nás veľkým vzorom. Zápal pre evanjelium dnes je len ťažko možné zrovnávať s tým vo veku Filadelfie. Vtedy kresťania hlásali evanjelium s veľkým nadšením kade chodili a dnes ochabnutie v zvestovaní využívajú sekty, ktoré v nadšení dnešných kresťanov často predčia.
Tu však treba pripomenúť, že požehnanie môže prísť až vtedy, keď sú naše životy v poriadku. I toto vyjadruje, prečo je dnešná doba tak odlišná od filadelfskej. Vytratila sa jednoduchosť a prostota, kresťania sa chcú vyrovnať svetu, a preto už nemajú toľko času na Boha. Pán sa aj dnes k nám prihovára hlasom Ducha z obdobia Filadelfie. On i dnes otvára srdcia ľudí a pripravuje tých, ktorí budú počuť a budú rozumieť jeho slovu. Je pre to na nás, aby sme boli pripravení k dobrému dielu, ktoré pre nás Boh prihotovil.

LAODICEA
(vláda ľudu, názory ľudu, práva ľudu)

Mesto ležalo v rímskej provincii maloázijskej Frígii na malej riečke Likosu. Postavil ho Antiochus II.(261-246 pred Kristom). Názov dostalo po jeho manželke Laodiké. V roku 133 sa spolu s inými mestami tej oblasti dostalo pod nadvládu Ríma. Aj toto mesto sa nachádzalo na križovatke obchodných ciest. No na rozdiel od Filadelfie to bolo bohaté, priemyselno obchodné centrum. Vyrábali sa tam látky a odevy zo zvláštnej čiernej vlny. Chov oviec tohoto druhu bol v tom čase svetovým unikátom.

Vlna z týchto oviec bola veľmi vzácna a mala zvláštny čiernofialový odtieň. Mesto bolo ďalej strediskom peňažníctva a lekárstva. K jeho bohatstvu prispieval predaj známej očnej masti - kolýria, ktorú Pán Ježiš v tomto liste prirovnáva k prostriedku na obnovenie duchovného zraku: ",pomaž svoje oči kolýriom, aby si videl".(Zj.3,18) Bola tam aj chýrna lekárska škola, ktorá mala patróna stotožňovaného s Asklépiom (boh lekárstva v Pergamone), ktorého nazývali Men. Pán Ježiš sa však predstavuje ako AMEN, to znamená opak Mena. Boli tam krásne chrámy a divadlá.
Obyvatelia boli tak bohatí, že keď ich postihlo v roku 60 po Kristovi veľké zemetrasenie, odmietli aj cisárovu pomoc. Neboli však bohatí duchovne, ale materiálne a to im Pán vyčíta: "Hovoríš totiž: "Som bohatý, zbohatol som a ničoho nepotrebujem! A nevieš, že si biedny a poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý". (Zj.3,17) Boli na tom opačne ako kresťania v Smyrne, tí boli materiálne chudobní, ale v Bohu boli bohatí. (Zj.2,9).
Poloha mesta mala jednu nevýhodu, pitnú vodu privádzali až zo 6 km vzdialeného Hierapolis. Tam bol vápencový terasovitý kopec, z ktorého vyvieral horúci prameň. Voda stekala po kaskádach dolu do koryta, pričom už čiastočne ochladla. Potom tiekla korytom až do Laodicee, kde už pritekala iba vlažná. Pán to využíva, aby poukázal na duchovný stav zboru a v tom prorockom význame aj stav posledného veku cirkvi. "Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený, alebo horúci! Takto však, keďže si vlažný, ani studený, ani horúci, vyplujem ťa zo svojich úst"! (Zj.3,15-16) Zbor v Laodicei založil pravdepodobne Pavlov spolupracovník Epafras (Kol.1,7 a 4,12-14) ešte za života Pavlovho. Zhromaždenie bolo v dome Nymfasa (Kol.4,15). V tom čase bol zbor podobný zboru v Kolosách, pretože Pavol kázal list do Laodicei prečítať aj v Kolosách a list Kolosanom v Laodicei (Kol.4,16). No Pavlov list do Laodicei sa už dodnes nezachoval. V čase, keď písal apoštol Ján Zjavenie, boli už pomery v Loadicei iné. Zbor myslel viac na materiále veci ako na duchovné, ich srdce bolo rozdelené v službe Bohu a svetu (Jak.4,4), preto duchovný zápal ochabol a Pán hodnotí stav zboru ako vlažný. Hovorí, že by bolo lepšie, keby bol studený alebo horúci. Horúci je zapálený za božie veci, studený je síce bez akejkoľvek iskry, no môže tento svoj špatný stav uvidieť a činiť pokánie. Kdežto vlažný zbor vie, že studený nie je, a myslí si, že je na tom dobre a svoje odstúpenie od Boha nevidí.

Je podobný Samsonovi, ktorý si myslel, že sa Filištínom opäť vytrhane ako vždy, no nevedel, že Jahve od neho už odišiel (Sud.16,20). Zbor v Laodicei je tak verným obrazom tohoto posledného cirkevného veku.
Tento zbor mal až nemiestne sebavedomie, myslel si, že keď je bohatý materiálne, tak to platí aj duchovne. Bol samovystačiteľný, nepotreboval nijakú pomoc. V tom je ukázaná cirkev tohoto posledného veku. Vlažnosť je charakteristickým znakom kresťanských cirkví 2O.storočia. Cirkvi sú bohaté, majú svoje pevné organizácie, už nie sú závislé na Bohu, ale sú podporované štátom. Bohoslužba sa stala kultúrnym podujatím, je krásna, ale len formálna. Kultúra a vzdelanie zaujali miesto Ducha Svätého. Viera bola nahradená vedou tak, že ľudia začali otročiť materializmu. Satan sa snaží zaujať naše srdcia hmotou, aby sme slúžili neživým veciam a hnali sa za vetrom. Cirkvi sa honosia krásnymi budovami, majú svoje školy, rozhlasové a televízne programy. Evanjelium sa snažia prispôsobiť dobe, urobiť ho príťažlivým a atraktívnym, aby mohli vykazovať prospech. Svoje pravidlá a predpisy povýšili nad Božie slovo, preto Pán v závere 16.verša hovorí:.. "vypľujem ťa zo svojich úst"! (Zj.3,16)
Laodicejský vek začal okolo roku 1904 kedy vzniklo v Kalifornii charizmatické hnutie, ktoré mnohí považovali za nové prebudenie v kresťanstve. Toto hnutie, ktoré kladie dôraz na hovorenie v jazykoch, nebolo však signálom k novému duchovnému prebudeniu, ale k nastávajúcemu duchovnému chaosu. Vyzeralo to ako návrat letníc, ale nebolo to celkom tak. V Biblii sa jazyky prvýkrát objavujú, keď sa ľudia zjednotili a začali stavať babylonskú vežu. Babylon znamená v preklade zmätok, chaos. Toto sa naplnilo, keď Boh rozdelil ľuďom jazyky, následkom čoho si prestali rozumieť a nastal zmätok. Jazyky sú odvtedy vždy znamením súdu. V apoštolskej dobe boli znamením nadchádzajúceho súdu nad Izraelom, ktorý potom prišiel v roku 70 (po Kristovi) v podobe spustošenia Rimanmi. A na počiatku laodicejského veku sú jazyky znamením konca vekov cirkvi a príchodu nadchádzajúceho veľkého súženia. Neznáme písmo na stene sa objavilo aj za vlády babylonského kráľa Balsazára (550-539 pred Kristovi), ktorý vtedy poriadal veľkú hostinu na počesť svojich bohov. Prorok Daniel vyložil zmysel toho písma. Označovalo prichádzajúci súd nad babylonským kráľovstvom. Trest prišiel, i keď si to Balsazár nechcel pripustiť.
Tento svet si v tomto poslednom veku cirkvi začal stavať vlastnú babylonskú vežu. V 20.storočí sme prešli od konského záprahu ku kozmickým raketám. Technický vývoj má obrovské tempo, ľudia sú unášaní novým trendom.

Ich srdcia sú tým plne zamestnané, biblická viera sa stáva už len prežitkom. Tejto dobe už jednoducho nevyhovuje. Dnes majú zelenú technické tipy, ľudia ctižiadostiví so širokými lakťami, ktorí sa vedia prispôsobiť dobe a náboženstvo, ktoré neprekáža tomuto systému.
V Laodicei bol uctievaný najvyšší boh starých Grékov Zeus (Dio). preto sa aj mesto kedysi volalo Diopolis. To predznamenávalo náboženstvo tohoto veku. Často je počuť tú známu ekumenickú myšlienku: "Veď všetci máme jedného a toho istého Boha a všetci majú v podstate pravdu, len ju rozdielne vyjadrujú. Túto dobu úplne vystihuje názov mesta Laodicea, ktorý v preklade znamená právo alebo názory ľudu. Podobný význam má aj slovo DEMOKRACIA, ktoré dnes mnohí prevolávajú. Demokracia znamená vláda alebo systém ľudu, čo je v podstate to isté, ako právo ľudu. Ľud sa domáha svojich práv, ľud túži po slobode, preto chce zobrať vládu do svojich rúk. Pokúsili sa o to komunisti, ktorí chceli vytvoriť spoločnosť, kde by si boli všetci rovní. No dobre vieme, ako dopadli. Nemohli naplniť svoju myšlienku. Dokázali vytvoriť iba totalitné systémy. Národy volajú po vlastnej identite, preto došlo k rozdeleniu Juhoslávie, Sovietskeho zväzu, aj Československa. Každý národ by chcel na seba upozorniť, že je tu tiež. Akokoľvek sa však ľudia snažia, stále to nie je ono. Človek ide hlavou proti múru, zabudol, že bol stvorený pre spoločenstvo s Bohom. No on si stále myslí, že to dokáže aj bez Boha. Boh dal človeku od stvorenie šesť rôznych období, aby poznal, že akékoľvek bude mať podmienky, vždy prepadne. Obdobie milosti alebo cirkvi je už šiestym obdobím, keď prv človek sklamal v dobách: nevinnosti, svedomia, ľudských vlád, zasľúbenia a zákona. Preto teraz v závere šiesteho obdobia sa snahy človeka stupňujú. Avšak všetky jednoznačne stroskotávajú a ešte viac sa odhaľuje jeho hriešna povaha. Apoštol Pavel o tom písal v druhom liste Timoteovi: "To však vedz, že v posledných dňoch nastanú ťažké časy! Ľudia budú totiž milovníci seba, milovníci peňazí, chvastaví, arogantní, rúhaví, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, bez lásky, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, divokí, nemilujúci dobro, zradní, prudkí, nafúkaní, viac milujúci rozkoš ako Boha. Budú mať tvárnosť pobožnosti, ale jej silu budú popierať." (II.Tim.3,1-5) To je jasným signálom toho, že Boh už toto obdobie čoskoro ukončí a ľudstvo vojde po značnom preriedení do posledného obdobia tisícročného kráľovstva Pána Ježiša.

A hoci tam budú človeku vytvorené také podmienky, o akých sa mu ani nesnívalo, opäť sklame a vzbúri sa proti Bohu (Zj.20,7-9).
Mesto Laodicea bolo veľmi bohaté, plné kultúry, vzdelania, vedy a priemyslu. Tak ako dnešný moderný svet. Máme tu politické strany s kresťanskými názvami, ktorých predstavitelia sa snažia nahovoriť ľuďom, že to, čo chcú oni, chce aj Boh. Tento vek sa chváli svojimi morálnymi hodnotami, ale je skazený viac než hociktorá iná doba od potopy. Laodicea bola mestom častých zemetrasení, ktoré spôsobili úplné zničenie mesta. Aj tento vek skončí veľkým otrasom, ktorý už zrejme ani nie je ďaleko.
Ako boli členovia laodicejského zboru podobní obyvateľom mesta, tak sú dnešní takzvaní kresťania podobní ľuďom tohoto sveta. Len si všímajte, ako sa obliekajú, aké majú záujmy, ako splývajú s týmto svetom a nie je na nich nič zvláštneho, čo by ich oddeľovalo od spoločnosti.
Už z predstavenia sa Pána Ježiša zboru v Laodicei je vidieť, čo tomuto zboru chýba. Zbor nebol verný, nedržal sa pevne pravdy a svedectva Pána Ježiša, preto ani jeho svedectvo nemalo moc. Pán sa predstavuje ako: "Amen, svedok verný a pravdivý, počiatok Božieho stvorenia". (Zj.3,14) V prvej kapitole sa predstavuje ako "prvý a posledný." Tu je však dôraz na slove amen, pretože Pán Ježiš práve na konci tohoto veku bude zjavený ako ten posledný- pravdivý, keď ukončí obdobie cirkvi. V Izaiášovi 65,16 je Boh nazvaný ako ELOHÉ AMÉN (Boh amena), to v skutočnosti znamená Boh vernosti alebo konca. Keď je teda Pán Ježíš predstavený ako Amen, znamená to, že je tou istou zárukou pravdy ako sám Boh. Jeho predstavenie sa zboru ďalej poukazuje na vernosť jeho svedectva a na jeho moc nad cirkevnými vekmi. On má moc učiniť vekom cirkvi koniec, pretože on im dal počiatok. Pán Ježiš je tu nazvaný ako "počiatok Božieho stvorenia". Slovo počiatok - grécky ARCHÉ sa tu však javí v dvoch významoch: Pán Ježíš ako prvé stvorenie, alebo ako pôvodca celého stvorenia. Z kontextu Biblie vyplýva, že správna je druhá možnosť. Prvý dôkaz je ten, že ako počiatok - ARCHÉ je nazvaný aj Boh Otec (Zj.21,6) a uvažovať o tom, že by bol Boh Otec stvorený je úplne vylúčené. Po druhé Pán Ježíš je v Skutkoch Apoštolov 3,14 nazvaný ako ARCHEGOS- pôvodca, čo je slovo odvodené od ARCHÉ: "Vy ste však zapreli Svätého a spravodlivého a žiadali ste si milosť pre muža vraha, avšak Pôvodcu (ARCHEGOS) života ste zavraždili".

Toto nám už celkom jednoznačne upresňuje, v akom zmysle je Pán Ježiš počiatkom Božieho stvorenia ako ten, ktorý je pôvodcom stvorenia.
Po tom, čo Pán presne opísal stav zboru v Laodicei: "-a nevieš, že si biedny a poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý", (Zj.3,17) nasledujú jeho rady zboru: "Radím ti, kúp si odo mňa zlata prepáleného ohňom, aby si zbohatol". (Zj.3,18) Pán hovorí, kúp si odo mňa, pretože človek si obyčajne uvedomí hodnotu veci až vtedy, keď musí za ňu zaplatiť. Zlato prepálené v ohni predstavuje vieru, ktorá prešla skúškami a utrpením. Aby sme nadobudli pevnú vieru, musíme niečím prejsť, tak to už s nami ľuďmi býva. Pán Ježiš nám môže túto vieru ponúknuť, lebo on celým ľudský utrpením už prešiel: "On, hoci bol Synom, naučil sa poslušnosti z toho čo trpel".(Žid.5,8) Zlato je kov veľmi vhodný pre takéto prirovnanie. Je to kov s vynikajúcimi vlastnosťami, pre ktoré má i dnes vysokú cenu. Zlato nepodlieha korózii ani iným vplyvom, ale aby sa z neho odstránila všetka troska, musí sa pretaviť v ohni. To presne ilustruje život kresťana, ktorý prechádza ťažkosťami, aby dosiahol kvalitu viery: "vyskúšaná viera je omnoho vzácnejšia, ako hynúce zlato, ale ohňom preskúšané. (I.Pet.1,7) Takáto viera je potom tým najväčším bohatstvom kresťana.
Pán ďalej radí zboru kúpiť ..."biele rúcho, aby si sa zaodel a neukazovala sa hanba tvojej nahoty". (Zj.3,18) Laodicejský kresťania sú v Pánových očiach nahí, nemajú žiaden duchovný šat, ktorý by ich označoval ako kresťanov. Ich čierne šaty, ktorých výrobou vynikli, nemôžu zakryť pred Pánom ich nahotu. Žiadna ľudská snaha byť dobrým nemôže vyprodukovať skutočnú dobrotu. Jediná cesta z bludného kruhu, do ktorého sa človek dostal, je prijať ponuku od Ježiša Krista. A ten ponúka biele šaty, ktoré sú plášťom spravodlivosti (Iz.61,10) a svadobným rúchom, bez ktorého nie je možné zaujať miesto pri stole Pánovom (Mat.22,11-13).
Zbor v Laodicei bol duchovne slepý, tak ako farizeji za života Pána Ježiša na zemi. Pán im povedal: "Ja som prišiel na tento svet kvôli súdu, aby tí, ktorí nevidia, videli a tí, ktorí vidia, aby boli slepí. A počuli to niektorí z farizejov, ktorí boli s ním a povedali mu: Či sme azda aj my slepí? A Ježiš im povedal: "Keby ste boli slepí, nemali by ste hriechu, ale teraz hovoríte: vidíme a preto váš hriech zostáva." (Ján 9,39-41) Aj dnes si väčšina takzvaných kresťanov myslí, že to, čo žijú, im stačí a nemôžu tak vidieť, že sa už od pravdy vzdialili. Najhoršia slepota je duchovná, a práve tá silne postihla tento náš vek. Ľudia si myslia, že keď pravidelne praktizujú svoje náboženské zvyky, sú na tom duchovne dobre. Sú slepí, podobne ako farizeji v časoch Kristových. V Laodicei vyrábali veľmi účinnú očnú masť, ktorou sa však špatný duchovný zrak vyliečiť nedá.

Preto im Pán ponúka svoju očnú masť, Ducha Svätého, ktorým on otváral oči slepých, aby videli. Bohu naozaj záleží na tom, aby sme duchovne videli. Aby sme dokázali rozoznať, čo je z Ducha a čo z tela. Aj apoštol Pavol o tom písal korintským kresťanom: "My sme neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme videli, čoho sa nám dostali od Boha." (I.Kor.2,12) Ten, kto si pomazal oči tou očnou masťou z Laodicei videl možno lepšie svojimi očami, ale ten, kto príjme Ducha Božieho, uvidí duchovne a "Duch je pravda".(I.Ján.5,6)
"Všetkých čo milujem karhám a trescem. Rozhorli sa teda a kajaj sa"! (Zj.3,19) Aj tento verš je dôkazom toho, že súženie a ťažkosti sú kresťanom na dobré. Kresťan duchovne rastie, keď prechádza utrpením. Jeho zmysly nemôžu byť tak upnuté na veci tohoto sveta. Boh nás trestá, pretože nás miluje a chce, aby náš vzťah k nemu bol ešte bližší. "Hľa, blahoslavený človek, ktorého tresce Boh, preto nepohŕdaj káraním Všemohúceho. Lebo on pôsobí bolesť, ale aj obväzuje rany a jeho ruky liečia." (Jób 5,17-18) Aj na Jóba Boh dopustil utrpenie preto, aby ho Jób viacej poznal a jeho vzťah k Bohu bol vrúcnejší. Jób sa napokon kajal a povedal: "Bol som iba povesť počul o tebe, ale teraz ťa vidí moje oko." (Jób 42,5) Taký bol rozdiel jeho poznania Boha po tom, čo prešiel súžením. Ezav a Jákob boli obaja synovia Izáka, ale Boh povedal: "Jákoba som miloval a Ezava som nenávidel." (Rim.9,13) Z písma môžeme vidieť, že Ezav bol bezbožník, no príkorie znášal Jákob, najskôr od svojho brata a potom aj od Lábana. Boh to na neho dopustil, aby tak vybudoval jeho charakter, to je to o čo pri nás Bohu ide. "Ak znášate kázeň, Boh sa vám podáva ako synom. Lebo kdeže je nejaký syn, ktorého by otec nekáznil? Ale ak ste bez kázne, ktorej sa stali všetci účastníkmi, vtedy ste cudzoložňatá (nemanželské deti) a nie synovia." (Žid.12,7-8)
Pán ďalej radí zboru, aby sa rozhorlil a kajal. Keď nastalo ochladnutie, horlivosť nemôže prísť bez pokánia. Tak ako nemôžeme naliať nové víno do starých kožených nádob, ale do nových (Mat.9,17). Aj keď Pán dáva rady zboru, on vie, že sa zbor už nenavráti, tak ako ani v tomto poslednom veku už nenastane výraznejšia zmena k lepšiemu. Ako v časoch, keď Ján Krstiteľ volal k pokániu ľud Izraela, ktorý bol ovládaný náboženstvom farizejov, tak i dnes náboženstvo predpisov a tradícií drží srdcia ľudí v zajatí. Preto Pán Ježíš nie je už v ich strede, ale sa obracia k jednotlivcom: "Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou".

(Zj.3,20) Pán vie, že táto cirkev laodicejského veku už neučiní pokánie, pretože je už príliš ďaleko. Splynula s týmto svetom a zapustila v ňom pevne svoje korene. Svet je plný korupcie, klamstva, pýchy a podvodov. Toto všetko sa už stalo ľuďom železnou košeľou. Kresťan je tak pod veľkým tlakom, aby sa prispôsobil spoločnosti. Apoštol Pavol nás varuje: "Neťahajte nerovné jarmo s neveriacimi! Veď čo má spoločné spravodlivosť s neprávosťou? Alebo aké je spoločenstvo svetla s tmou? Aká je zhoda medzi Kristom a Beliálom? Alebo aký podiel veriaceho s neveriacim? (II.Kor.6,14-15) Kresťan, ktorý sa chce držať Božieho slova, už vôbec nezapadá do tejto spoločnosti. Rozdiel sa zväčšil, plevel narástol do veľkých rozmerov. Mnohí kresťania sa už celkom prispôsobili svetu. Aj prorok Daniel prorokoval o tejto poslednej dobe, ktorá preverí všetkých: "Čistení a bielení a skúšaní ako v ohni budú mnohí. A bezbožní budú páchať bezbožnosť a nebudú rozumieť, ale rozumní budú rozumieť." (Dan.12,10) Ku koncu časov sa rozdiel medzi pravými kresťanmi a bezbožnými ešte viac zviditeľní tak, ako sa zväčší rozdiel medzi plevelom a pšenicou, keď vyrastú. Pšenica už taktiež pomaly dozrieva, preto žatva musí byť blízko. Pán však ešte stále stojí pri dverách a klope. On nevniká dovnútra násilím, on čaká na tých, ktorí ešte budú počuť jeho hlas a budú s ním večerať. Teraz sa už naozaj zvečerieva a je stále menej tých, ktorí prichádzajú k Pánovi a je stále viac bezbožnosti vo svete. Pán už čoskoro príde pre svoju cirkev, aby keď ju vezme k sebe, ukáže sa tá skazenosť sveta v plnosti.
"Kto víťazí, tomu dám sedieť so mnou na mojom tróne, ako aj ja som zvíťazil a zasadol som so svojím Otcom na jeho tróne". (Zj.3,21) Aj toto zasľúbenie hovorí, že i v tomto poslednom období, keď sa cirkev vzdialila od slova, je možné zvíťaziť. Tomu, kto by zvíťazil v tejto dobe, Pán zasľúbil, že bude sedieť na jeho tróne, ktorý je Boží. On prvý zvíťazil, aby nám otvoril cestu k víťazstvu. Žiadny zo zemských kráľov sa nechcel deliť s nikým o svoj trón a Pán Ježíš sa chce oň deliť s omilosteným hriešnikom. Pán Ježiš v podobenstve o kúkoli ukázal, že nechce, aby jeho anjeli vytrhali kúkol a pritom vytrhli aj pšenicu (Mat.13,29-30) Pán chcel , aby všetko vyrástlo a bolo tak jasne rozoznateľné jedno od druhého. Každý môže patriť buď Bohu alebo svetu. Ten, kto je zo sveta, nevie kam ide, no my, ktorí sme uverili jeho slovu vieme, že náš Pán nestratí ani jedného z nás. Apoštol Pavol to potvrdil v liste Filipanom: "A mám dôveru, že ten, ktorý začal vo vás dobré dielo, ho aj dokoná až do dňa Ježiša Krista".

(Fil.2,6) Ilustráciou toho je aj príbeh o orlovi, ktorý žil ako kura: Sedliak vzal orlie vajce a položil ho s ostatnými slepačími pod kvočku. Po nejakej dobe sa z vajec vyliahli mláďatá. Mladé kurence si so sliepkou rozumeli, len mladý orol sa tam necítil moc dobre. Nevedel pochopiť, načo to všetko kotkodákanie a hrabanie sa v hnoji je. Len s námahou sa udržoval pri živote a mal z toho všetkého veľký zmätok. Jedného dňa však orlica, ktorá zniesla to vajce, spozorovala zhora svoje mláďa. Zniesla sa dole a volala na neho mocným hlasom, aby vzlietol do výšky a odletel s ňou. Mladý orol nikdy predtým nepočul hlas orla, ale keď počul prvé zavolanie, niečo v ňom ožilo a on zatúžil vzlietnuť k nej. Bál sa však učiniť prvý pokus, ale orlica na neho stále volala, aby to skúsil a tak začal mávať krídlami, až sa dostal do vzduchu a odletel k veľkému orlovi. On bol vždy orlom, aj keď sa nejakú dobu správal ako kura, predsa si však tento spôsob života nemohol osvojiť. A keď počul zavolanie veľkého orla, vedel, kam patrí. Takto je to s každým Božím synom, keď započuje hlas Ducha, zatúži byť s tým veľkým orlom, Pánom Ježišom Kristom.
"Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom"! (Zj.3,22)
Ako v každej dobe aj v tejto je pre nás hlas Ducha životne dôležitý. Tentokrát je to však v období cirkvi už naposledy. Boh určil i tomuto obdobiu presné hranice. Je ten najvyšší čas, aby sme sa nad sebou zamysleli a zobrali si k srdcu Pánove rady. I v tejto poslednej dobe, keď je kresťan vystavený mnohým pokušeniam, je možné viesť víťazný život. Víťaziť je však možné iba slovom Božím, ktoré sa nemení. Pán Ježiš, keď bol pokúšaný na púšti vo všetkých troch ľudských oblastiach, premohol pokušenie slovom Božím (Mat.4,2). Slovo nemôže sklamať. Eva v raji sa Božieho slova nedržala, preto bola zvedená. Tak je to aj v tejto dobe, na slovo sa pozerá s nadhľadom, akademickým spôsobom a tým sa ľudia od neho vzdaľujú. My však stojme pevne v pravde očakávajúc príchod nášho Pána, ktorý príde ako nám to zasľúbil v svojom slove: "Lebo idem vám pripraviť miesto. A keď odídem a pripravím vám miesto, znova prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy tam boli, kde som ja." (Ján 14,3)

Záver
Obdobie cirkvi je zvláštnym obdobím v dejinách človeka. Je
to obdobie, keď Pán Ježiš môže mať v našich srdciach stály príbytok, pretože nás očistil, aby nám mohol dať svojho Ducha. "Bude vám to osožiť, keď odídem, lebo ak neodídem, nepríde k vám Tešiteľ, keď však odídem, pošlem ho k vám." (Ján 16,7). Pán to jasne povedal, že ak neodíde, nebude môcť v nás prebývať.

Pán Ježiš to musel dokončiť, on sa musel ukázať tvári Božej za nás, aby tak mohol urobiť vstup do svätyne svätých voľný. Duch Svätý, ktorý bol zoslaný na letnice cirkvi, bude po ukončení 7 vekov vzatý s cirkvou do nebies (II.Tes.2,6-7) Cirkev nemôže byť bez Ducha Kristovho, veď ním je zapečatená. To však neznamená, že Duch Svätý už nebude na zemi pôsobiť, bude, ale už nie skrze cirkev. Duch Kristov bude ľudí naďalej obviňovať z hriechu, ale Božia cirkev bude už v nebi so svojím Pánom.
Radostným konštatovaním pre nás je to, že niektorí z veriacich neokúsia smrť, ak počas svojho pozemského života zažijú príchod Pánov. Apoštol Pavol o tom napísal: "Hľa, tajomstvo vám hovorím: "Nie všetci umrieme, ale všetci budeme premenení, razom v jednom okamihu, keď (zaznie) posledná trúba." (I.Kor.15,51) Práve na základe tohoto verša niektorí veriaci najmä v Rusku hovoria, že Pán Ježiš príde pre cirkev až v polovici súženia (po 3 a pol roku), pretože v Zjavení 11,18 je opísané, čo sa stane, keď zatrúbi siedmy, teda posledný anjel: 24 starší volali k Bohu:" Národy sa rozhnevali, ale prišiel tvoj hnev a čas súdiť mŕtvych a dať odplatu tvojim služobníkom, prorokom a svätým a tým, čo sa boja tvojho mena, malým i veľkým a zahubiť tých, čo kazia zem."
Ďalej o kapitolu pred tým je o siedmom trúbení napísané: "v dňoch hlasu siedmeho anjela, keď zatrúbi, dokoná sa tajomstvo Božie, ako to zvestoval svojím služobníkom prorokom!"(Zj.10,6-7)
Tajomstvo Božie skryté od vekov je podľa Ef.3,3-9 cirkev, aj preto musíme tento názor vziať do úvahy.
Ďalší názor, ktorý je všeobecne rozšírený, vychádza z chronologickej postupnosti knihy Zjavenia. Potom, čo Pán povedal Jánovi sedem odkazov do siedmich zborov, hneď v úvode 4.kapitoly mu povedal: "Vystúp sem hore a ukážem ti, čo sa musí stať potom"!(Zj.4,1) Z toho nám vyplýva, že to, čo nasleduje od tohto verša, sa bude diať až po ukončení siedmich cirkevných vekov a tie sa skončia vzatím cirkvi zo zeme. Ďalším dôkazom pre tento názor je 70.týždeň z Daniela 9,27 , ktorý je určený len pre Židov: "Sedemdesiat týždňov (rokov) je vymerané vzhľadom na tvoj ľud,"(Dan.9,24). Doba pohanov bola len vsunutá medzi 69. a 70. týždeň. Týždeň tu znamená 7 rokov a podľa tohoto by už cirkev v súžení nemala byť.
Ja sám sa musím priznať, že neviem, ktorý z týchto názorov je správny, i keď sa trocha viac prikláňam k tomu druhému.

Pre kresťanov však nieje až také podstatné, aby to vedeli, ale aby boli pripravení a očakávali príchod Pána Ježiša.
V tejto poslednej dobe, keď znova vidíme starú Laodiceu so všetkým, čo bolo o nej prorokované, sa dá očakávať, že udalosti dostanú rýchly spád a Pán môže prísť veľmi skoro. Ľudia zo sveta sa z toho samozrejme smejú, je to pre nich fantázia. Aj apoštol Peter vo svojom druhom liste takýchto pochybovačov spomína: "Predovšetkým vedzte, že v posledných dňoch prídu s posmechom posmievači, žijúci podľa vlastných žiadostí a budú hovoriť: "Kdeže je jeho zasľúbený príchod? Veď odkedy otcovia pomreli, všetko tak trvá od počiatku stvorenia".(II.Pet.3,3-4) Neviem si ani predstaviť, aký šokovaní budú títo ľudia, keď sa začne diať to, čo oni považovali za bláznovstvo. Dnes si mnohí kvázi kresťania predstavujú príchod Pána Ježiša opísaný v I.Tes.4,15-17, ako duchovné prebudenie, alebo všeobecné obrátenie ľudstva k Bohu. Božie slovo však o ničom takom nehovorí. V liste do Laodicei nenájdete ani zmienku o nejakom prebudení. Už nič veľké nebude. I keď tu treba povedať, že v niektorých arabských krajinách, v Rusku a Číne prežívali kresťania požehnanie misijného veku ešte vo veku laodicejskom. Slová Pána Ježiša sa však musia naplniť, preto duchovný stav kresťanstva sa bude už len zhoršovať, až budú platiť slová Pána Ježiša z: Lukáša 18,8: "Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde"? Tí, ktorí nie sú jeho a ani po tom netúžia, samozrejme ani nemôžu zasľúbenie o vychvátení cirkvi vierou prijať. Že by mal Pán Ježiš vziať svojich verných k sebe takýmto predivným spôsobom, to sú pre nich rozprávky. Našťastie Boh koná nezávisle od názorov ľudí a náboženských mysliteľov. On koná podľa svojho slova, nezávisle na tom, či tomu niekto verí alebo nie. Slovo Pánovo sa musí do bodky vyplniť, veď Pán Ježiš povedal: "Nebo a zem pominú, ale moje slová sa nepominú".(Luk.21,33) Pominuli už slová a tvrdenia mnohých významných ľudí, no slová Pánove stále trvajú. Ľudia dnes uvažujú prevažne nad tým, ako sa hmotne zabezpečiť. Pritom zabúdajú na to, že keď Boh nepožehná, ani zem nevydá úrodu. Bez jeho vedomia sa ani lístok na strome nepohne, on má všetko pod kontrolou, a všetko spojito ovláda.
Dnes má ešte každý možnosť svoj život zmeniť a zachrániť si ho pre večnosť. Človek sa nemôže vykúpiť žiadnymi svojimi zásluhami. Jedine nezaslúžená milosť Pána Ježiša Krista môže zachrániť. Veď on sa nechal potrestať na kríži za nás. On však nikoho neťahá do svojho kráľovstva nasilu, jeho hlas je tichý, (I. Kráľ.19,12). Tí, ktorí ho majú počuť, určite ho počujú.