Stojí mimo čas, pričom všetko stvorenstvo je ovplyvnené časom, lebo bolo stvorené v čase, má teda svoj počiatok i koniec. ,,Ty Pane na počiatku založil si zem a dielom tvojich rúk sú nebesia. Ony sa pominú, ty však zostávaš. A ony všetky zostarnú ako rúcho, ako plášť ich zvinieš, a budú zmenené. Ty však si vždy ten istý a tvoje roky sa nepominú." (Žid. 1,10-12) Tento text predstavuje Krista ako stvoriteľa neba i zeme preto, že už od 8. verša sa hovorí ,,o Synovi". Je tu značne zvýraznený rozdiel medzi pomíňajúcim sa stvorením a večným bytím stvoriteľa Ježiša Krista. Žid. 1,10-12 ako aj Kol. 1,16 nepripúšťajú nijaký stred, sú iba dve strany: stvorenie a stvoriteľ, tieto texty však vykresľujú, aký závratný je rozdiel medzi týmito dvoma stranami. Tu je treba hľadať aj jadro problému, prečo svedkovia našli v Jánovi 1,1 niečo iné, ako nám má naozaj tento verš poveda?.
Ján nám v úvode svojho evanjelia predstavuje Boha takto: ,,Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh." (Ján 1,1) Je tu správa o večnosti Slova, o jeho spoločenstve s Otcom, čo je aj príčina všetkého stvorenia a o tom, že to Slovo malo Božiu podstatu.
Svedkovia Strážnej veže v brožúrke ,,Máme veriť v trojicu ?" o tejto téme píšu v článku ,,Slovo bol Boh" (na strane 26-27), kde namietajú, že ,,ten kto je u inej osoby, nemôže byť ten istý, ako tá osoba." To sa na prvý pohľad zdá byť celkom logické, no svedkovia zabúdajú na to, že vzťah Boha Otca so svojím Synom nie je možné úplne zrovnávať so vzťahmi medzi stvorením - ľuďmi. Veď Pán Ježiš povedal: ,,Kto videl mňa, videl Otca" (Ján 14,9), čo sa však nedá povedať o žiadnom ľudskom synovi, že by dokonale zjavoval povahu svojho otca. Ľudský syn môže svojim výzorom a povahou svojho otca len pripomínať, kdežto Pán Ježiš svojho Otca tak dokonale zobrazil, že Boh o ňom povedal už v Iz. 43,10 ,.. môj služobník, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali, porozumeli a uverili mi, že som to ja." Svedkovia ďalej poukazujú na to, že pri druhom ,,theos" (Boh) (Ján 1,1) nie je určitý člen (ton) ako pri prvom. Z toho usudzujú, že ak je druhé theos bez člena znamená to vraj, že Slovo bolo ,,božské", ,,bohu podobné", ,,akýsi boh" a citujú niektoré preklady s takýmto znením. Prehliadli však, že Theos je podstatné meno a preto by sa nemalo interpretovať ako meno prídavné. To, že pred druhým Theos nie je člen, (ešte) nedáva dôvod domnievať sa, že sa jedná o akéhosi boha s malým b. Na viacerých miestach v Novej zmluve nie je určitý člen pred slovom Theos a pritom sa jednoznačne jedná o Boha Otca : Mr. 12,27b; Luk. 20,38; Rim. 8,33; II.Kor. 1,3; I.Kor. 14,2; Gal.