Na počiatku bolo Slovo...

Každé evanjelium predstavuje Ježiša Krista z iného pohľadu, a tak nám ho Nová zmluva predstavuje zo štyroch strán. Matúš ho opisuje ako Kráľa, preto je v Mat. 1,2-16 rodokmeň, ktorý prechádza cez všetkých Judských kráľov až k Jozefovi, manželovi Márie, z ktorej sa narodil Pán Ježiš Kristus. Marek sa pozerá na neho ako na služobníka, a pretože u sluhu nie je dôležitý rodokmeň, ani toto evanjelium neudáva nijaký rodokmeň. Tu však už od 14. verša 1. kapitoly začína službu. Lukáš ho opisuje ako človeka, preto je tu opísaný kúsok z Pánovho detstva a je tu rodokmeň (Luk. 3,23-38), ktorý ide od Pána Ježiša, ktorý však nebol synom Jozefa, zaťa Héliho, ktorý bol otcom Márie, matky Pána Ježiša. Tento rodokmeň neprechádza cez žiadneho z Judských kráľov a smeruje až k Adamovi, čo opäť svedčí o tom, že Lukáš predstavuje viacej jeho ľudskú stránku. Podoby štyroch bytostí v Zj. 4,7 sú symbolmi evanjelií: lev predstavuje kráľa, vôl - služobníka, človek - človeka, a letiaci orol - Boha. Posledné evanjelium - Jánovo, nám zjavuje Ježiša Krista ako Boha. Letiaci orol, ktorý zhora pozoruje to, čo sa deje na zemi, pričom jeho ostrému pohľadu nič neunikne, nám pripomína Boha, ktorý ,, .. hľadí z nebies na synov človeka, aby videl, či je niekto medzi nimi rozumný, hľadajúci Boha." (Žalm 53,3) Toto evanjelium predstavuje Ježiša Krista ako skutočného Boha, nie nejakého boha s malým b ako to tvrdia svedkovia Strážnej veže (Nemôžu byť svedkovia Jehovovi, pretože Boh sa zjavil v Synovi a to oni neprijali. Preto môžu byť iba svedkami svojej organizácie). Nie je v ňom rodokmeň týkajúci sa Krista ako u Lukáša alebo Matúša. Kráľ a človek majú rodokmeň, ale Boh nemá, on je tu ,,bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, jeho dni sú bez počiatku, jeho život bez konca."(Žid. 7,3) Jedine Boh nemá počiatok je ,,od večnosti " (Žalm 93,2), ako je teda možné, že má Pán Ježiš ten istý pôvod ,,od večnosti" (Mich. 5,2 )? On je, Boh zjavený v tele, to je jediné riešenie tohoto problému, pretože inak by tu boli dvaja Bohovia s tým istým pôvodom a Biblia učí jasne, že ,,je jeden Boh" (Ef. 4,6). On je ten istý Boh, ale v osobe Syna, večný Boh, ktorý nie je ovplyvnený časom, priestorom a hmotou, ktorý sa však prejavil v čase, priestore a hmote v osobe Syna, aby spasil človeka.
Keď Boh uplatnil svoju stvoriteľskú moc, započal sa čas, do ktorého uložil všetko tvorstvo. Jánovo evanjelium nám predstavuje pôvodcu stvorenia takto: ,,Na počiatku bolo Slovo..." (Ján 1,1).

Tak ako myšlienky človeka zostávajú neznáme, pokiaľ sa nevyjadrí, tak je nám neviditeľný Boh známy len skrze svojho Syna, ktorý je jeho Slovom, vyjadrením, zjavením. Ten verš Ján 1,1 neznie: ,,Na počiatku vzniklo Slovo", alebo ,,Boh stvoril Slovo" , čo by určite svedkov veľmi potešilo. To by však nebola pravda, lebo to Slovo už bolo, existovalo prv než započal čas stvorenia, teda pred počiatkom a tam je večnosť. ,,Jeho (Synove) východiská sú od pradávna odo dní večnosti." (Mich. 5,2)
I. Mojžišova-Genesis nám v 1. a 2. kapitole podáva správu o stvorení a jeho poradie v šiestich dňoch, teda v čase. Prvá veta znie: ,,Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem." To sú teda prvé veci, ktoré Boh stvoril. Všetko, čo existovalo predtým, je len večný Boh: Otec, Syn a Duch. Keby bol Pán Ježiš stvorený, ako tvrdia svedkovia, musel by byť o tom v knihe Genesis záznam, pretože táto kniha nám podáva stvorenie pekne v poradí, tak ako Boh tvoril a nevynecháva nič, tomu musíme veriť ak chceme mať v Božom slove základ. V 1. Moj. 2,1 máme v skratke opísané celé stvorenie: ,,A dokonané boli nebesia i zem i všetko ich vojsko." To je teda to, čo Boh stvoril za šesť dní a na siedmy si odpočinul. Kedže vojsko nebies - anjeli nie sú v žiadnom stvoriteľskom dni spomenutí, ako napríklad vojsko zeme - všetky pozemské tvory, vyplýva z toho, že boli stvorení v tom čase ako nebesia, teda v prvom stvoriteľskom dni. Keby bol Pán Ježiš jedným z nich, ako hovoria svedkovia - prvý anjel, musel by byť zahrnutý do vojska nebies. To by však vznikol neriešiteľný problém. Pán Ježiš, ktorý je stvoriteľom všetkého pretože ,,Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič, čo povstalo." (Ján 1,3) by mal byť zároveň stvorený na počiatku - to znamená v prvom stvoriteľskom dni, pretože pred týmto dňom Boh netvoril, vtedy bola večnosť. Jednoducho povedané musel by byť stvoriteľom samého seba a to je nezmysel. ,,Slovom Jahveho nebesia sú učinené a duchom jeho úst všetko ich vojsko." (Žalm 33,6) On je stvoriteľom nebies i nebeských tvorov, preto nemôže byť jedným z nich. Krásne to rozdeľuje Pavol v Kol. 1,16 ,,Lebo v ňom (v Kristovi) bolo stvorené všetko, čo je na zemi, viditeľné i nevideľné či tróny alebo panstvá, kniežatstvá alebo mocnosti .. " Pán Ježiš je v nebesiach, je aj na tróne, je Pánom, Kniežaťom aj Mocnárom a predsa tu nie je zahrnutý medzi stvorenie, ale stojí na úplne opačnej strane, na strane stvoriteľa. On je ,,počiatok i koniec " (Zj. 22,13) ,čo znamená, že on je ten, ktorý dal počiatok každej existencii a tak isto jej koniec je v jeho moci.

Stojí mimo čas, pričom všetko stvorenstvo je ovplyvnené časom, lebo bolo stvorené v čase, má teda svoj počiatok i koniec. ,,Ty Pane na počiatku založil si zem a dielom tvojich rúk sú nebesia. Ony sa pominú, ty však zostávaš. A ony všetky zostarnú ako rúcho, ako plášť ich zvinieš, a budú zmenené. Ty však si vždy ten istý a tvoje roky sa nepominú." (Žid. 1,10-12) Tento text predstavuje Krista ako stvoriteľa neba i zeme preto, že už od 8. verša sa hovorí ,,o Synovi". Je tu značne zvýraznený rozdiel medzi pomíňajúcim sa stvorením a večným bytím stvoriteľa Ježiša Krista. Žid. 1,10-12 ako aj Kol. 1,16 nepripúšťajú nijaký stred, sú iba dve strany: stvorenie a stvoriteľ, tieto texty však vykresľujú, aký závratný je rozdiel medzi týmito dvoma stranami. Tu je treba hľadať aj jadro problému, prečo svedkovia našli v Jánovi 1,1 niečo iné, ako nám má naozaj tento verš poveda?.
Ján nám v úvode svojho evanjelia predstavuje Boha takto: ,,Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh." (Ján 1,1) Je tu správa o večnosti Slova, o jeho spoločenstve s Otcom, čo je aj príčina všetkého stvorenia a o tom, že to Slovo malo Božiu podstatu.
Svedkovia Strážnej veže v brožúrke ,,Máme veriť v trojicu ?" o tejto téme píšu v článku ,,Slovo bol Boh" (na strane 26-27), kde namietajú, že ,,ten kto je u inej osoby, nemôže byť ten istý, ako tá osoba." To sa na prvý pohľad zdá byť celkom logické, no svedkovia zabúdajú na to, že vzťah Boha Otca so svojím Synom nie je možné úplne zrovnávať so vzťahmi medzi stvorením - ľuďmi. Veď Pán Ježiš povedal: ,,Kto videl mňa, videl Otca" (Ján 14,9), čo sa však nedá povedať o žiadnom ľudskom synovi, že by dokonale zjavoval povahu svojho otca. Ľudský syn môže svojim výzorom a povahou svojho otca len pripomínať, kdežto Pán Ježiš svojho Otca tak dokonale zobrazil, že Boh o ňom povedal už v Iz. 43,10 ,.. môj služobník, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali, porozumeli a uverili mi, že som to ja." Svedkovia ďalej poukazujú na to, že pri druhom ,,theos" (Boh) (Ján 1,1) nie je určitý člen (ton) ako pri prvom. Z toho usudzujú, že ak je druhé theos bez člena znamená to vraj, že Slovo bolo ,,božské", ,,bohu podobné", ,,akýsi boh" a citujú niektoré preklady s takýmto znením. Prehliadli však, že Theos je podstatné meno a preto by sa nemalo interpretovať ako meno prídavné. To, že pred druhým Theos nie je člen, (ešte) nedáva dôvod domnievať sa, že sa jedná o akéhosi boha s malým b. Na viacerých miestach v Novej zmluve nie je určitý člen pred slovom Theos a pritom sa jednoznačne jedná o Boha Otca : Mr. 12,27b; Luk. 20,38; Rim. 8,33; II.Kor. 1,3; I.Kor. 14,2; Gal.

2,6; 6,7; I.Tes 2,5.
A.T. Robertson vo svojej knihe Grammatik des Neutestamentlichen Griechisch (Gramatika Novozmluvnej gréčtiny) (str. 114) píše, že pri podstatných menách v prísudku sa určitý člen spravidla nepoužíva, i keď podmet má určitý člen. Príkladom toho je I.Ján 4,16 ,,Boh je láska", kde Theos (Boh) má pri sebe člen, no agapé (láska) už nemá. V ďaľšej časti článku ,,Slovo bol Boh" str. 27.,svedkovia vysvetľujú, že výrazy s prísudkom (bez člena), ktorý predchádza sloveso majú predovšetkým kvalitatívny význam, z čoho opäť vyvodzujú, že Logos (Slovo) môže byť prirovnaný iba k (nejakému) bohu. Podľa toho je vidieť, že svedkovia hľadali v tomto texte to, čo potrebovali nájsť na podporu svojej náuky a nie to, čo bolo zámerom pisateľa. Ján určite nechcel týmto veršom povedať, že Boh je od svojho Slova nekonečne vzdialený len preto, že pred slovom Theos, ktoré odhaľuje podstatu Slova, nie je člen. Je úplne vylúčené, že by chcel týmto spôsobom vystihnúť rozdiel medzi Otcom a Synom. Aký cieľ by potom Ján sledoval v ďaľších veršoch Ján 1,6; 1,13; 1,18a; 3,2; 3,21; 8,42; 9,16; 9,33; 13,3; 20,17, kde pred slovom Theos (Boh) tak isto nie je určitý člen? Dokonca v Zj.21,7 ,,...budem mu Bohom a on mi bude synom" je podobná vetná štruktúra ako v Jánovi 1,1. Theos je tu v prísudku a tak isto bez člena, nikto by tu však nepreložil Boha s malým b, pretože z kontextu jasne vyplýva, že sa jedná o Boha Otca. A tak kvalitatívny význam je skôr v tom, že to Slovo bolo Božej podstaty, teda ,,Slovo bol Boh".
Zaujímavé je pozrieť si novogrécky preklad, teda preklad ľudí, ktorí nie sú závislí iba od gramatických pravidiel, ale majú prirodzený jazykový cit pre gréčtinu. Ich preklad znie ,,...ki itan Theos o Logos" a tým Theos s veľkým T dávajú jasne najavo, že Logos je Boh.
Je predsa nemysliteľné tvrdiť, že Boh si musel najskôr stvoriť Slovo, aby sa skrze neho mohol vyjadriť. To by sme potom museli prijať názor, že bol čas, keď všemohúci Boh existoval bez svojho Slova, teda bez schopnosti kedykoľvek sa vysloviť. Boh sa svojim Slovom vyjadril, a tak ukázal svoj charakter vo svojom stvorení. ,,Vierou chápeme, že svety boli utvorené slovom Božím tak, že to, čo sa vidí, nepovstalo z viditeľného." (Žid.11,3)
,,Boh je Duch," (Ján 4,24) a jeho Slovo má tak isto neviditeľnú duchovnú podstatu a preto, aby sa Boh priblížil človeku ,,Slovo sa stalo telom" (Ján 1,14). Aby ho mohol človek viac poznať, musel sa Boh znížiť na jeho úroveň, teda prísť v hmotnom tele ako človek.

Avšak zároveň musel udržovať nebesia, a preto Boh vystupuje ako Otec, Syn a Duch Svätý, aby mohol udžovať nebesia (II.Pt. 3,7), zároveň prísť ako človek (I.Tim. 3,16) a okrem toho prebývať v nás ako Duch Svätý (II.Tim. 1,14).
V Jánovi 1,1 je okrem predchádzajúceho aj vyjadrená príčina Božieho stvorenia. Preto, že Slovo bolo u Boha, to bola príčina, prečo Boh tvoril, veď ,,všetko bolo stvorené skrze neho (Slovo) a pre neho." (Kol.1,16). Svedkovia však učia, že i Slovo bolo stvorené, to by však znamenalo, že Boh by potreboval nejakú ďalšiu príčinu k stvoreniu tejto príčiny (Slova) a o tom Biblia nič nehovorí. Predsa by nás Boh nenechal v nevedomosti, v takej dôležitej veci. Preto môžeme smelo konštatovať, že žiadnu inú príčinu nemal, jediný dôvod k stvoreniu bolo jeho Slovo, Ježiš Kristus - nezapríčinená príčina. V tom, že Boh všetko stvoril skrze Syna a pre Syna, ešte nie je dôvod vidieť rozdiel medzi Otcom a Synom, ale z toho, že ,,Slovo bol Boh" vyplýva, že Boh vlastne tvoril pre seba. V tej súvislosti je pozoruhodné porovnanie dvoch miest z Pavlovych listov. Rim. 11,36, kde sa hovorí o Otcovi: ,,Lebo z neho (z Boha) a skrze neho a pre neho je všetko", pričom slová ,,...skrze neho a pre neho..." sú úplne zhodné s Kol. 1,16, kde sa však jednoznačne vzťahujú na Syna. Z toho vyplýva, že Syn - Ježiš Kristus je Boh a nie akýsi božský, alebo bohu podobný tvor. Takže Boh bol tou príčinou celého stvorenia, pretože Biblia nám ho predstavuje takého, ktorý mal Slovo, nezapríčinenú príčinu a bol Slovom, aby stvoril svet a Slovo sa stalo telom, aby spasil svet. A preto, že prvá príčina nemôže byť zapríčinená, vieme že Slovo nemohlo byť stvorené.
Ako bol Pán Ježiš počas svojho pozemského života plne závislý od svojho Otca, tak bol Otec pri stvorení sveta plne závislý od svojho Syna, skrze ktorého všetko stvoril. Tak isto pri spasení sveta, veď v ňom (v Kristovi) sa zaľúbilo prebývať všetkej plnosti a skrze neho zmieriť so sebou všetko (Kol.1,19-20). Je preto vylúčené, že by bolo Slovo stvorené, a tak by stvorenie a spasenie sveta záležalo od nejakej stvorenej bytosti inej ako Boh. Biblia nám predstavuje spoločenstvo Otca so Synom v úplnom súlade, nemožno preto Boha od jeho Slova oddelovať. Vďaka Bohu za to, že vieme, že všetko záleží na Bohu našom stvoriteľovi, ktorý ,,...všetko udržuje slovom svojej moci..." (Žid. 1,3) Preto veríme vo večné Slovo, Pána Ježiša Krista, ktorý je dokonalým prejavom všemohúceho Boha.