Preto sa v tejto práci zameriame na hlavné črty zen-buddhizmu a pokúsime sa zistiť, aký význam má zen pre kresťanstvo a kresťanskú modlitbu.

1. Zen-buddhizmus
1.1 Vznik a pôvod zenu

Zen je japonská vedľajšia škola tzv. sanskrtského (mahájánského) buddhizmu, ktorý pred tým, než vo svojom rodisku v Indii zanikol, šíril sa do priľahlých území, ako je Tibet, Čína a Juhovýchodná Ázia. Ako škola vznikla v Číne pod názvom čchan, ktorú založil 28. indický patriarcha Bódhidharma (jap. Daruma) okolo roku 520 n. l. Slovo „zen“ je len japonský ekvivalent čínskeho slova „čchan“ a pôvodného sanskrtského slova „dhjána“, ktoré znamená meditácia. Svojrázna zenová tradícia sa zrodila spojením buddhistickej praxe, ktorá zameriava myseľ na „tu“ a „teraz“ a taoistických myšlienok, ktoré hlásajú, že ľudia by sa mali chovať podľa vlastnej prirodzenosti: „všetko je tak, ako je“. V Číne už škola čchan nehrá veľkú úlohu, pretože v 13. storočí splynula s buddhizmom Amidy. Do Japonska sa zen dostal v 12. storočí prostredníctvom mnícha Eisaia, ktorý založil školu Rinzai a mnícha Dógena, ktorý založil školu Sótó. Škola rinzai sa tešila veľkej obľube u aristokracie a bojovej triedy samurajov, pretože zdôrazňovala spontánny zážitok osvietenia (jap. satori), ktorý sa dosahoval metódou rán palicou, alebo hlasitého pokriku, ako i nelogickými hádankami (tzv. kóany). Oveľa silnejšia škola sótó sa rozšírila hlavne medzi vidieckym obyvateľstvom, ktorá využívala metódu tichej meditácie v sede (tzv. zazen). Chápanie zenu ako špecifickej formy života preniklo Japoncom tak hlboko do podvedomia, že sa s ním postupne stotožnili. Niektoré prvky zenového učenia mali silný vplyv na kultúrny vývoj i umenie (tušové maliarstvo, poézia, bojové umenie...).

1.2 Podstatné prvky zenu a jeho učenie

Pôvodne bol zen len technickou záležitosťou, náukou o rôznych spôsoboch meditácie, vhodných cvičeniach sústredenosti, ktoré mali dopomôcť k pochopeniu zložitého učenia Buddhu. Časom sa ale ukázalo, že človek koniec koncov ani nepotrebuje viac, než vedieť sa sústrediť, keď chce niečo robiť poriadne. Teda, ak sa chce stať opravdivým človekom, je treba sústrediť sa na bytie a život. Toto pochopil istý učený mních Bódhidharma na svojej misijnej ceste z Indie do Číny, pri ktorej navštívil vtedajšieho cisára Wu. Ten sa mu pochválil, koľko založil kláštorov, dal vyrobiť veľa sôch a prepísať buddhistické písma, ale na otázku, aké zásluhy tým získal, dostal odpoveď, že žiadne, pretože to všetko je k ničomu. Keď potom ešte na otázku, aká je podstata svätého učenia dostal odpoveď, že „prázdnota“ a na rozhnevané zvolanie: „Kto si, že sa takto opovažuješ hovoriť?“ poznamenal: „ja neviem“, máme tu stručnú definíciu učenia zenu.