Úvod

Veľa kresťanov túži po tom, aby sa naučili autenticky a dokonalejšie modliť aj napriek nemalým ťažkostiam, ktoré dnes kladie moderná kultúra do cesty, pri potrebe mlčania, sústredenosti a meditácie. Záujem, ktorý v posledných rokoch vzbudili formy meditácie spojené s niektorými východnými náboženstvami a s ich osobitnými spôsobmi modlitby, je nemalým znakom tejto potreby duchovnej sústredenosti a hlbokého styku s Božím tajomstvom. Tieto metódy sú väčšinou inšpirované hinduizmom a buddhizmom. My sa v tejto práci zameriame na zen-buddhistickú formu meditácie a jej vplyv na kresťanstvo. Zenový buddhizmus sa v poslednej dobe veľmi rozšíril nielen v Amerike, ale aj Európe. Ponúka posolstvo, ktoré dáva dôraz na hodnoty sebazapierania, meditácie a ponaučenia, pomocou ktorých človek dosiahne životného naplnenia. Zen učí žiť ľudí prítomnosť vo forme: tu a teraz, aby sa dosiahlo precitnutie a odhalenie hlbokého významu všednosti každého dňa. Niektorí sa dnes obracajú k týmto metódam, aby v nich našli vnútorný pokoj a psychickú rovnováhu. To je podľa nich životný štýl, ktorý je možné prijať, i keď si človek zachová svoje vlastné náboženstvo. Učenie zenu sa objavuje čoraz častejšie i na knižných trhoch a rozšírené sú aj mnohé meditačné strediská po celej Európe. Naskytá sa otázka, akú hodnotu môžu mať pre kresťanov východné formy rozjímania a či by kresťania azda nemohli obohatiť svoju modlitbu včlenením aj toho, čo im bolo doteraz cudzie? Na túto otázku existujú rôzne názory i medzi kresťanskými autoritami. Ellis Potter, protestantský pastor, ktorý bol 15 rokov zen-buddhistom a rok zen-buddhistickým mníchom hovorí: „Zenová meditácia nemôže byť prínosom pre modlitbový život kresťana.“ Zdôvodňuje to odlišnosťou v spiritualite zenu a kresťanstva: „Pre zen-buddhizmus je absolútno neosobné, absolútno Biblie je osobné a vzťahové.“ Na druhej strane, páter Lassalle, ktorý je jezuita a profesor vedy o náboženstve na univerzite v Tokiu a už vyše 20 rokov praktizuje meditáciu zen, vraví: „Každý človek má právo a možnosť dosiahnuť oslnenie pomocou prirodzených síl, čiže vytrvalým meditovaním spôsobom zenu“. A páter William Johnston, írsky jezuita, profesor na univerzite Sophia v Tokiu, ktorý žije od roku 1951 v Japonsku a patrí medzi najlepších znalcov zenu, napísal knihu: „Odpočívajúci bod“, v ktorej podáva súhrn dlhoročných skúseností a štúdií v dialógu medzi zenom a kresťanstvom. V súčasnosti vznikajú mnohé snahy spojiť kresťanstvo so zenom.

Preto sa v tejto práci zameriame na hlavné črty zen-buddhizmu a pokúsime sa zistiť, aký význam má zen pre kresťanstvo a kresťanskú modlitbu.

1. Zen-buddhizmus
1.1 Vznik a pôvod zenu

Zen je japonská vedľajšia škola tzv. sanskrtského (mahájánského) buddhizmu, ktorý pred tým, než vo svojom rodisku v Indii zanikol, šíril sa do priľahlých území, ako je Tibet, Čína a Juhovýchodná Ázia. Ako škola vznikla v Číne pod názvom čchan, ktorú založil 28. indický patriarcha Bódhidharma (jap. Daruma) okolo roku 520 n. l. Slovo „zen“ je len japonský ekvivalent čínskeho slova „čchan“ a pôvodného sanskrtského slova „dhjána“, ktoré znamená meditácia. Svojrázna zenová tradícia sa zrodila spojením buddhistickej praxe, ktorá zameriava myseľ na „tu“ a „teraz“ a taoistických myšlienok, ktoré hlásajú, že ľudia by sa mali chovať podľa vlastnej prirodzenosti: „všetko je tak, ako je“. V Číne už škola čchan nehrá veľkú úlohu, pretože v 13. storočí splynula s buddhizmom Amidy. Do Japonska sa zen dostal v 12. storočí prostredníctvom mnícha Eisaia, ktorý založil školu Rinzai a mnícha Dógena, ktorý založil školu Sótó. Škola rinzai sa tešila veľkej obľube u aristokracie a bojovej triedy samurajov, pretože zdôrazňovala spontánny zážitok osvietenia (jap. satori), ktorý sa dosahoval metódou rán palicou, alebo hlasitého pokriku, ako i nelogickými hádankami (tzv. kóany). Oveľa silnejšia škola sótó sa rozšírila hlavne medzi vidieckym obyvateľstvom, ktorá využívala metódu tichej meditácie v sede (tzv. zazen). Chápanie zenu ako špecifickej formy života preniklo Japoncom tak hlboko do podvedomia, že sa s ním postupne stotožnili. Niektoré prvky zenového učenia mali silný vplyv na kultúrny vývoj i umenie (tušové maliarstvo, poézia, bojové umenie...).

1.2 Podstatné prvky zenu a jeho učenie

Pôvodne bol zen len technickou záležitosťou, náukou o rôznych spôsoboch meditácie, vhodných cvičeniach sústredenosti, ktoré mali dopomôcť k pochopeniu zložitého učenia Buddhu. Časom sa ale ukázalo, že človek koniec koncov ani nepotrebuje viac, než vedieť sa sústrediť, keď chce niečo robiť poriadne. Teda, ak sa chce stať opravdivým človekom, je treba sústrediť sa na bytie a život. Toto pochopil istý učený mních Bódhidharma na svojej misijnej ceste z Indie do Číny, pri ktorej navštívil vtedajšieho cisára Wu. Ten sa mu pochválil, koľko založil kláštorov, dal vyrobiť veľa sôch a prepísať buddhistické písma, ale na otázku, aké zásluhy tým získal, dostal odpoveď, že žiadne, pretože to všetko je k ničomu. Keď potom ešte na otázku, aká je podstata svätého učenia dostal odpoveď, že „prázdnota“ a na rozhnevané zvolanie: „Kto si, že sa takto opovažuješ hovoriť?“ poznamenal: „ja neviem“, máme tu stručnú definíciu učenia zenu.

Bódhidharma po tomto rozhovore odišiel do ústrania, kde údajne deväť rokov meditoval pozerajúc na bielu stenu, až mu ochrnuli nohy. Samotný zen nevlastní žiadne dogmy. Pohŕda i štúdiom textu. Hovorí, že Buddhová náuka v intelektuálnych špekuláciách je nepoznateľná a odvádza o podstatného cieľa, ktorým je osvietenie. Majstri ranného zenu nenechávali žiadne záznamy, pretože boli proti akémukoľvek písomnému odovzdávaniu učenia. Zen učí, že život nie je intelektuálna hádanka, ktorú je treba riešiť, ale mystérium, ktoré je treba zažiť. Zmyslom života je žiť, tzn. byť tu a teraz celkom vedome. Je to umenie prežívať bezprostredne, bdelo a prítomne opravdivú skutočnosť. Človek je v zajatí žiadostivého srdca, ktoré nás zotročuje a len človek, ktorý sa vzdá svojho „ja“, ktorý dokáže umierať sebe samému, svojím plánom a túžbam dosiahne nesmrteľnosť. Ak nie sme schopní vzdať sa toho, čo vlastníme, staneme sa obeťou vlastného vlastníctva. Ak chceme dosiahnuť pravý mier, musíme sa vzdať toho, čo máme, tzv. púšťanie. „Púšťanie je srdcom zenu. Zen znamená vymaňovať sa zo zajatia.“
Zen popiera akúkoľvek filozofiu. Jediným zdrojom poznania je skúsenosť, zážitok. Zen učí prestať chápať a myslieť v pojmoch a zamerať sa len na prežívanie skutočnosti takej, aká je. Podľa neho je najväčšou prekážkou pri prežívaní bezprostrednej skutočnosti náš rozum, naše logické myslenie a chápanie všetkého v pojmoch. Rozum je okrádačom mŕtvol, preto sa treba zbaviť sebaidentifikácie so svojím rozumom. Niektoré výroky majstrov zenu hovoria: „Prestaň existovať!“, „Usmrť sám seba!“, „Zomri, pokiaľ žiješ, a buď dokonale mŕtvy. Potom rob, čo chceš – všetko je dobré“, „Zbav sa akejkoľvek túžby, dokonca i túžby dosiahnuť satori. Potom sa zbav i tohto zbavovania.“
Zen nestrpí ani duchovnú autoritu. „Ak sa stretneš s buddhom, usmrť buddhu.“ Chce zabrániť tomu, aby sa čokoľvek postavilo medzi človeka a priamy zážitok skutočnosti. Zen navyše miluje paradox, pretože sám život je paradoxný. Cieľom zenu je prázdnota, dosiahnuť stav vyprázdnenia sa a úplne sa zjednotiť s nekonečnou skutočnosťou, odosobniť sa. Vtedy ostane len čisté vedomie nezávislé na vlastnom ja. 1.1.1 Zenová meditácia

Zen kladie na prvé miesto vo svojej náboženskej praxi meditáciu. Samotné slovo zen značí meditácia. Tá nie je len prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ale jedinou cestou, „pravdou“ realizovanou v činnosti. Preto mohli adepti nechať stranou štúdium svätých písiem a sústrediť sa len na intuitívne smerovanie k duchovnému precitnutiu. Techniky a spôsoby meditácie prechádzali z majstra na žiaka.

Meditácia v zene nie je zameraná na žiadny objekt, nemá za úlohu obohacovať ducha o myšlienky, ale ho vyprázdňovať. Zen učí, že meditácia patrila od začiatku k pravému posolstvu Buddhu, a že zen bol prapôvodinou buddhizmu. V Buddhovej 8-dielnej ceste sa meditácia nachádza trikrát. Zenová meditácia je stav sústredenia, pokojnej bdelosti, pohrúženia ducha, čo sa deje v stredisku sily človeka, čiže v hlbokých vrstvách duše. Vedomiu meditujúceho je stále všetko nové. Byť v meditatívnom stave znamená, že človek je sám svojím prirodzeným ja, sám svojím buddhom, je si plne vedomý toho, čo ho obklopuje a čo robí. „Meditujúci nehľadá veci, ale sa im ani nevyhýba. K čomu dôjde, to reflektuje, ale nedrží u seba. To mu dáva schopnosť nad všetkým zvíťaziť a sám nebyť zranený, koná bez namáhania.“

1.1.2 Základné prvky zenovej meditácie

Techniky meditácie sú popísané napríklad v (3). V meditácii sa rozlišujú tri základné formy: uvedomenie, koncentrácia a pozorovanie. Žiak povinne medituje (medituje sa so skríženými nohami, tzv. lotosový sed, s vystretým chrbtom a v odlúčenosti spôsobom zazenu), žije jednoducho a striedmo a pokúša sa vylúštiť kóany, paradoxy, ktoré mu majster uložil. Od žiaka sa vyžaduje aj fyzická práca. Máva pravidelné rozhovory s majstrom, ktoré sú buď o podstate zenu, o základných pravdách, zmysle života, alebo mu prednesie výklad kóanu, o ktorom si myslí, že je správny. Podľa štýlu majstra dostáva odpovede paradoxné, nezmyselné, triviálne, alebo dostáva namiesto odpovede zaucho, buchnát, úder palicou, skríknutie, bez zrejmej závislosti na otázke, alebo probléme. To žiaka privádza do neistoty, strachu a narúšajú sa mu jeho ustálené predstavy, vrátane predstavy o jeho vlastnej autorite. V jeho mysli rastie zmätok a je dohnaný k tomu, aby sa vzoprel najvyššej autorite, na ktorú spoliehal – svojmu učiteľovi. Pritom zistí, že je možné byť sám sebou, že môže prevziať plnú zodpovednosť za seba, pravda, ak sa pred tým psychicky nezrúti.
Spomenuli sme, že žiakovi sa predkladá kóan. Kóan je racionálne neriešiteľná, paradoxne protichodná úloha, ktorá aktivuje rozum, uvádza ho v zmätok, vyčerpáva a nakoniec paralyzuje. Často sú obsahom kóanu anekdotické, legendárne, biografické udalosti, dišputy a výroky veľkých majstrov zenu. Najdôležitejšie príklady kóanov sa zachovali v dvoch zbierkach: Hekigaroku a Mumonkamu. Kánom môže byť napríklad otázka: „Ako znie tlesknutie jednej ruky?“, alebo: „Ak máš palicu, dám ti ju. Ak nemáš palicu, zoberiem ti ju“.

Meditujúci takéto hádanky rieši aj niekoľko rokov, pričom majster používa šokovú terapiu a vytrháva ho z jeho vnútorného sveta. Svet vnútorný a skutočný sa začnú prelínať, až nakoniec meditujúci nevidí rozdiel. Jediná nezávislá realita je prázdnota a v tejto prázdnote nastáva satori – osvietenie. „Až keď sa myseľ uštve k smrti, je človek zrelý k osvieteniu.“ (Dešimaru). 1.1.3 Význam meditácie v zene

Zen sa pomocou meditácie sústreďuje výlučne na dosiahnutie skúsenosti osvietenia, tzv. satori, ktoré je zmyslom zenu. Satori sa vykladá ako osvietenie, extáza. Ide o existenciálnu skúsenosť, ktorou sa človek prepracováva k dokonalému poznaniu seba samého i sveta, v ktorom žije a vidí veci také, aké sú. Ten sa usiluje o bezprostrednú skúsenosť osvietenia, ktorú prežíval Buddha v jej pôvodnej forme a ktorá z neho urobí samotného buddhu (prebudeného). Navyše, človek môže len vytvárať podmienky na to, aby sa satori „prihodilo“, samotné satori príde nezávisle od jeho vôle. Niektoré výroky majstrov hovoria: „Satori je zážitok absolútnej jednoty môjho ja a vesmíru. Poznávame, že všetko, ja a to, čo ma obklopuje, je prázdne. Všetky veci sú len obyčajným zdaním!“ (Kjózo). „Tu vidí človek pravú podstatu sveta.“ (Sekiguči). „Takzvané osvietenie neznamená nič iné, než absenciu môjho ja a prirodzenosti.“ (Arifuko). „Podstatné pri osvietení je to, že sa moje ja stáva ničím.“ (Baso). Cesta k satori sa vyjadruje pomocou desiatich bodov: Hľadanie strateného vola, nachádzanie stôp, objavenie vola, zmocnenie sa vola, krotenie vola, jazda na volovi, zabudnutie na vola, zabudnutie na seba, návrat na pôvodné miesto a ohlasovanie.

1.1.4 Spôsob meditácie

Využíva sa technika, ktorá sa volá zazen. Je to mlčanlivá meditácia v sede. Prikladá význam držaniu tela v lotosovom sede a regulácii dýchania, čo je spôsob podobný joge. Vyvoláva to stav vnútorného vyrovnania, ktorý napomáha osvieteniu. Toto sedenie sa využíva denne. U vetvy rinzai je to meditovanie o kóanu, v sótó je to sedenie bez myšlienok a zámeru. Zmysel zazenu spočíva v tom, že sa myseľ oslobodzuje od závislosti na akejkoľvek forme, veciach, predstavách, víziách, aj keby boli akokoľvek vznešené a v stave dokonalej prázdnoty si raz uvedomí pravú podstatu všetkého. Tento spôsob sa využíva hlavne v kláštornom zene. Mnísi žijú podobným štýlom ako v kresťanských kláštoroch. Prežívajú čnosť chudoby, čistoty i poslušnosti, môžu však z kláštora kedykoľvek odísť. Vstávajú okolo 4-tej hodiny, recitujú sútry, jedia trikrát do dňa vegetariánsku stravu z toho, čo si vyžobrali, vykonávajú manuálnu prácu, meditujú v cvičebných periódach (tzv.

sesshiny ), veria v obrovskú kozmickú energiu, ktorá im dáva silu robiť dobro a majú pravidelné rozhovory s majstrom, pri ktorých podávajú výklad kóanov a dostávajú inštrukcie. 2 Kresťanský pohľad na zenovú meditáciu
2.1 Čo hovorí katolícka Cirkev

„Buddhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôverivou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia, alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora.
Katolícka Cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je ‘cesta, pravda a život’, v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko.“

1.2 Porovnanie zenovej meditácie s kresťanskou modlitbou

Porovnáme niektoré hlavné aspekty meditácie v zene a v kresťanstve podľa listu biskupom katolíckej Cirkvi o niektorých aspektoch kresťanskej meditácie:
· „Podstatou kresťanskej modlitby je osobný, dôverný a hlboký rozhovor medzi človekom a Bohom. Modlitba je stretnutie dvoch slobôd, nekonečnej slobody Božej s ohraničenou slobodou človeka“ , pričom v zene je vzťah k absolútnu neosobný.
· „Cirkev odporúča čítať Božie slovo ako prameň kresťanskej modlitby a objavovať jeho hlboký zmysel prostredníctvom modlitby“ , na rozdiel od zenu, ktorý opovrhuje štúdiom textu.
· „Kresťan sa modlí v spojení s Kristom, v Duchu Svätom, spolu so všetkými svätými pre dobro Cirkvi“ , teda nie sám pre seba a jedine vlastnou snahou, ako je to v zene.
· K snahe zenu paralyzovať rozum dôvtipne poznamenáva sv. Terezka od Ježiša: „...sama snaha na nič nemyslieť zobudí rozum, aby myslel veľa“, a že nechať stranou v kresťanskej meditácii Kristovo tajomstvo je vždy určitým druhom „zrady“. · Zen vyžaduje „púšťanie“, vyprázdnenie ducha od každej zmyslovej predstavy a pojmu. „Prázdno, ktoré však potrebuje Boh je prázdno zrieknutia sa vlastného egoizmu, nie nevyhnutne prázdno zrieknutia sa stvorených vecí, ktoré nám On dal. Sv. Augustín hovorí: ‘Nezostávaj v sebe, ale prevýš seba, lebo ty nie si Boh: On je hlbší a väčší ako ty.’“
· V zene sa na prvé miesto kladie technika meditácie, pomocou ktorej sa má dosiahnuť osvietenie.

„Pravá kresťanská mystika však nemá nič spoločné s technikou: je vždy Božím darom, ktorého sa obdarený cíti nehodným.“

Nakoniec list biskupom hovorí, že „v kresťanskej realite sa mimoriadne spĺňajú všetky ašpirácie prítomné v modlitbe iných náboženstiev bez toho, že by sa tým osobné ja a jeho ráz stvorenia muselo anulovať a zmiznúť v mori ‘Absolútna’“ .

Záver

Pokúsili sme sa načrtnúť, aký význam môže mať zen pre kresťanstvo a kresťanskú modlitbu. Je vidieť, že táto téma je veľmi široká a nedovoľuje nám písať o nej rozsiahlejšie v tejto práci, ktorá mala byť len náhľadom do problematiky komunikácie dvoch kultúr, východnej a západnej.
Ľudská skúsenosť dokazuje, že poloha a postoj tela vplývajú aj na sústredenie a dispozíciu ducha. V modlitbe má vstúpiť celý človek do vzťahu s Bohom. Tie prvky, ktoré uľahčujú sústredenosť pri modlitbe je možné prijať, treba mať však za cieľ kresťanskú modlitbu a neskĺznuť do bludnej roviny. Čiže aj autentické praktiky meditácie zen-buddhizmu môžu byť vhodným pomocným prostriedkom pre modliaceho, aby mohol stáť pred Bohom vnútorne uvoľnený aj uprostred vonkajších podnetov, ale treba mať na mysli pravú podstatu modlitby, ktorou je rozhovor s Bohom. Praktickú zenovú meditáciu môžeme do našej modlitby zahrnúť aj nasledovným spôsobom:
a) zvolíme meditačnú pozíciu
b) vykonáme dýchacie cvičenie
c) rozjímame o nejakom výroku (najlepšie zo Svätého Písma)
d) ukončíme modlitbou a asimilujeme do života.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Meditácia v zen-buddhizme a jej význam pre kresťanskú modlitbu (SOČ)