Dôležitá otázka znie: môže sa človek preukázať aspoň trochou spravodlivosti a poslušnosti pred Bohom? A dôležitá od­po­veď znie: NIE! Žiaden nespasený človek nemá pred Bohom ani jeden dobrý skutok: „nieto spravodlivého ani jedného; niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného.“ (Ri­ma­nom 3:10–12). Všetky naše skutky sú poznačené odvrátením sa preč od pravého Boha, a preto ich Boh neprijíma. Milosť, ktorú nám Boh dáva skrze Ježiša Krista, je milosťou preto, lebo je nezaslúžená.



Problémom je, že sotva ľudia spoznajú vieru Krista ako cestu spásy, nemôžu stráviť, že je úplne posta­čujúca a že na nej nemajú žiadnu zásluhu. Tak sa snažia pridať k nej vlastné skutky. Ale spása nemá so skutkami nič spoločné. Pridávať dobré skutky ako podmienku spa­senia, aj keby boli len doplnkom Kristovho diela, znamená, že jeho dielo je nedos­ta­točné a ľudia ho musia doplňovať a vylepšovať. V podstate to znamená prehlásiť kríž za nad­bytočný: „Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon [t.j. skutky], potom Kristus nadarmo zomrel.“ (Galatským 2:21) Pán Ježiš na kríži dokončil celé spasiteľské dielo. Ak by človek pridal ku Kristovej obeti, čo len jeden svoj „dobrý“ skutok, ruší tým celú Božiu milosť: „Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti.“ (Galatským 5:4, viď aj Rimanom 4:4) Boh nemôže prijať žiaden skutok človeka, pokiaľ na ňom spočíva akákoľvek vina za hriechy. Až keď je človek pred Bohom spravodlivý, môže konať dobré skutky.



Niekedy je táto doktrína aj známa, ale jej význam sa podceňuje. Lenže v skutočnosti je to jadro evan­jelia. Apoštol Pavol tento fakt veľmi dobre poznal, a vo svojom liste Galatským vážne varuje všet­kých, ktorí sa dali zviesť v tejto otázke bludným učením. Pavol sa totiž doz­vedel, že po jeho odchode zo zborov, ktoré sám založil, bolo evanjelium, ktoré im on zves­toval pod silným útokom zo strany falošných učiteľov – judaistov.



Judaisti verili, že Ježiš je Spasiteľ. Nevidíme, že by spochybňovali Pavlov pohľad na Krista. Pravdepodobne verili, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych a verili, že spása sa môže udiať len cez neho. Problém bol ale v tom, že okrem viery v Krista bolo podľa nich treba robiť aj niečo iné. Vraveli, že Kristova obeť len umožnila, aby sme mohli byť ospravedlnení na základe do­dr­žiavania aspoň časti Moj­ži­šov­ho zákona. Pavol tiež veril na dodržiavanie Božieho zákona, ale úplne inak. Pavol ho­vo­rí, že človek (1) najskôr verí v Krista, (2) potom je pred Bohom vyhlásený za spravodlivého, (3) a až potom môže dodržiavať Boží zákon.