Ju­daisti hovorili, že človek (1) uve­rí v Krista, (2) do­dr­žia­va aspoň časť Božieho zákona, (3) a na základe toho je vyhlásený za spravodlivého.



Veľa kresťanov by povedalo, že je to čisto akademický a nepodstatný problém. Pavol to ale tak nevidel. Pavol videl medzi týmito pohľadmi dve úplne odlišné náboženstvá: nábožen­stvo zásluh a náboženstvo milosti. Ak Kristus poskytuje len časť spásy, a zvyšok necháva na nás, potom sme tí najväčší úbožiaci. Nikdy totiž nemôže postačiť ak naplníme Boží zákon iba z časti, nenaplniť požiadavky zákona úplne, znamená nenaplniť ich vôbec. A tak by sme sa ocitli naspäť tam, kde sme boli bez Krista. Pavol jasne videl, že Kristus buď urobil všetko alebo nič.



Rozdiel medzi Pavlovým evanjeliom a učením judaistov bol obrovský. Mieril totiž priamo do srdca evanjelia. Všimnime si, akým varovaním začína Pavlov list: „Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval iné evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zves­tovali, nech je prekliaty!“ (Galatským 1:8) Našli by sme dnes odvahu zopakovať Pavlo­ve slová?


FALOŠNÁ TOLERANCIA


Žijeme v dobe, keď zo všetkých strán počuť hlasy volajúce po tolerancii iných ná­bo­žen­stiev, po porozumení a vzájomnej spolupráci. Často zaznie potreba jednoty pre našu rozde­lenú spoločnosť. Ježiš však hovorí pravý opak: „Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem; neprišiel som dať pokoj, ale meč. Lebo som prišiel rozdeliť človeka proti jeho otcovi a dcéru proti jej materi a nevestu proti jej svokre, a nepriateľmi človeka budú jeho domáci. Ten, kto má radšej otca alebo mater ako mňa, nie je ma hodný; a kto má radšej syna, alebo dcéru ako mňa, nie je ma hodný; a kto neberie svojho kríža a nejde za mnou, nie je ma hodný.” (Matúš 10:34–38) Jednota má zmysel len ak je založená na pravde, a tou je sám Kristus. Ak niekto odmieta Kristovo evanjelium, musí byť odmietnutý, nech je to ktokoľvek. Môže vyzerať ako anjel, môže k nám prísť s veľkou vážnosťou, učenosťou a autoritou. Posu­dzuj­me však ľudí podľa evanjelia, neposudzujme evanjelium podľa ľudí.



Neexistuje viacero ciest k Bohu, ako je tak často možné počuť. Ak by sme pod rúškom to­le­rancie schvaľovali druhým ľuďom túto „slobodu voľby“, tak vlastne súhlasíme so zá­hu­bou ich duše. Nemilujeme ich ani len natoľko, aby sme im povedali pravdu, ktorá ich môže za­chrá­niť. Nesúhlas nie je nenávisť. Ak nám naozaj ide o záchranu ľudí, nemôžeme mlčať ak sa prekrúca evanjelium. Nebojme sa hlásať pravdu, aj keby sme boli v menšine! Hľadajme najskôr jednotu s Kristom, až potom s ľuďmi!



„Lebo veď vy ste chrámom živého Boha, ako povedal Boh: Budem bývať v nich a pre­chá­dzať sa, a budem ich Bohom, a oni mi budú ľudom.