Podstata Boha nikdy nebola nedokonalá, aby k nej mohlo byť pridané niečo, čo v nej predtým nebolo, alebo čo k nej nepatrilo a čoho nebolo. Popieranie večnosti Syna je rúhaním sa nielen Synovi, ale aj Otcovi, je to zmenšovanie Jeho dôstojnosti a zavrhovanie božskej nemeniteľnosti. Znamená to, že Otec bol bez svojho vlastného syna, bez svojej Múdrosti, že bolo svetlo bez svojho lúča, prameň bez vody. Suchý prameň už nie je prmeňom. Boh je večným prameňom, preto večná je aj Jeho Múdrosť, Jeho Slovo, večné je aj rodenie tejto Múdrosti. Keď niekedy nebolo Syna, potom Boh nebol Otcom, nebolo sv. Trojice, ale bola nedokonalá Trojica. Znamená to rozdeľovanie alebo zostavovanie Trojice z dvoch protikladných podstát: večnej a nemeniteľnej, časnej a stvorenej. Sv. Trojica teda vznikla postupne zločením, pridávaním a pod. Týmito úvahami snaží sa sv. Atanáz odhaliť „ tajomstvo “ arianizmu, ktorý v podstate popiera existenciu sv. Trojice, existenciu trojjediného Boha, a tým aj skutočnosť našej spásy. Je to zrieknutie sa hlavnej novosti novozákonného zjavenia, podstaty evanjelia ako pravého poznania Boha - večne existujúcej Trojice. Vo svojej nemeniteľnosti Otec vždy bol Otcom svojho vlastného a Jednorodeného Syna. Otec je v Synovi a Syn v Otcovi. Otec je v Synovi ako rozum v slove, slnko v žiarení, potok v prameni. Syn je „ obraz Otca “, pravdivý a neodlučný obraz božstva, v ktorom sa poznáva Otec. Celá Trojica je jeden Boh. Preto ju poznávame v Otcovi, Synovi a Duchu. Preto aj Duch je súpodstatný Otcovi a Synovi. Kto sa odváži, pýta sa sv. Atanáz, oddeľovať Ducha od sv. Trojice, keďže On je počiatkom obnovenia a posvätenia. Je to Duch života, svätosti, pomazania, pečať. Vďaka Duchu všetci sme sa stali účastníkmi svätosti a dokonalosti Boha. Preto Duch tiež nie je tvorenie, ale Boh. Jedno stvorenie nemôže posvätiť druhé, dať mu niečo viac než má samo a čím je podľa svojej podstaty.
Sv. Atanáz venoval veľkú pozornosť aj mnohým iným otázkam kresťanskej viery a náboženského života. Stačí spomenúť jeho učenie o sv. Eucharistii, o nesmrteľnosti duše, o kreťanských cnostiach, dušpastierstve, kresťanskom asketizme a mnohých iných otázkach, ktoré vysvetľuje skutočne v duch pravoslávnej teológie a na základe učenia o Sv. Trojici a učenia o spasení, t.j. christológii a soteriológii - náuke o spáse.

Na záver treba povedať len toľko, že sv. Atanáz skutočne predstavuje v dejinách kresťanstva, najmä však v dejinách pravoslávnej teoĺógie, jednu z najpozoruhodneších postáv. Pre tieto svoje zásluhy bol právom nazvaný „ otcom pravoslávia “. Zomrel 3. mája 373. roku ako 77 ročný starec.