Sv. Atanáz Alexandrijský je najpozoruhodnejšou postavou počiatku IV. stor., popredným pravoslávnym teológom a neúnavným obhajcom pravoslávia proti ariánskej heréze na I. všeobecnom sneme v Nicei v roku 325. Jeho osobnosť a dielo má čo povedať aj dnešnému kresťanovi. Je to dielo veľkej duchovnej sily- veľký príklad pre nás v práci pre
rozkvet cirkvi pre rozkvet zdravého cirkevného učenia - pravoslávia. Narodil sa v Alexandrii v gréckej rodine okolo roku 293. V mladosti prežil prenasledovanie kresťanov za vlády Diokleciána. Štúdiu svetských náuk ,,venoval nemnoho času“, ako o tom svedčí sv. Gregor Teológ. Ale aj tak bol veľmi dobre oboznámený s antickou filozofiou, najmä s neoplatonizmom a rímskym právom. Nejaký čas prežil na púšti pri sv. Antonovi ,,otcovi mníchov”, kde sa mu dostalo asketickej výchovy, ktorej vďačí za mnohé dobrá i posilu v nastávajúcom rušnom živote a prenasledovaní. Hlavnú pozornosť vždy venoval štúdiu
Písma sv., ktoré poznal do najmenších detailov. Je možné, že ho študoval v alexandrijskej didaskálii.

Pre jeho bystrosť si ho všimol miestny biskup Alexander Alexandrijský, ku ktorému sa Atanáz aj nasťahoval a pod jeho vedením sa mu dostalo výchovy v oblasti gramatiky, rétoriky a iných vied. V roku 318 bol vysvätený na diakona a sta sa tajomníkom biskupa Alexandra, ktorého v roku 325 sprevádzal na I. Všeobecnom sneme cirkvi v Nicei, ktorí zvolal Konštantín Veľký, na ktorého rokovanie prišlo 318 biskupov. Po jeho boku sa stal neochvejným obrancom pravoslávia, proti heretickému učeniu Ária, ktorí bol tiež alexandrijským kňazom.Práve on začal na začiatku 20 rokov IV. stor. šíriť svoje heretické učenie, v ktorom tvrdil, že Isus Christos nie je synom Božím, že nie je podľa svojej božskej prirodzenosti rovný Bohu Otcovi, že je to akési vyššie stvorenie, ale nie Boh, čím vlastne bola ohrozená základná pravda kresťanského učenia o sv. Trojici a tým aj podstata samotného kresťanstva.

Snem bol otvorený 5. júna 325. Hl. témou všeobecného snemu bolo riešenie otázky nového heretického a veľmi nebezpečného arianizmu. Ako svedčia cirkevní historici, na sneme bolo položených mnoho otázok a vypočutých mnoho odpovedí, A na túto debatu o zákl. pravdách kresťanského učenia bol sv. Atanáz dobre pripravený. Oporou mu boli najmä biskupov: jeho učiteľ Alexander Alexandrijský a Hozeáš Kordubský.

Ešte po ceste na snem sa dohodli, že k správnej formulácií cirkevného učenia je potreba použiť filozofický výraz ,,súpodstatný- gr. homousios“, čo bolo na sneme aj urobené. Väčšina členov snemu bola za prijatie tohto slova, kto. Správne vyjadrovalo cirkevné učenie o rovnosti Syna Otcovi čo do Božstva a stalo sa navždy znamením pravoslávnej viery o sv. Trojici. Dejiny ponicejskej doby ukázali, že na tomto slove stroskotali všetky snahy ariánov, cirkev ubránila čistotu učenia, v čom je treba vidieť veľkú zásluhu sv. Atanáza, ktorý svojou nekompromisnosťou vo viere bránil toto slovo a doviedol boj k plnému víťazstvu nad ariánstvom.

Onedlho po sneme sv. Alexander zomrel, a ako sa zdá, určil sv. Atanáza za svojho nástupcu. Želal si to aj veriaci ľud alexandrijskej církvi. Svedčia o tom aj akty miestneho snemu z roku 339, kde sa o jeho voľbe hovorí takto ,,Veľké množstvo obyvateľov, všetci čo patrili k všeobecnej církvi a boli spolu zhromaždení, jednohlasne, akoby v jednom tele prevolávali a žiadali, aby sa biskupom cirkví stal Atanáz a celý národ v modlitbách prosil Christa o túto vec celé dni a noci“. Tieto modlitby boli vypočuté a preto aj 8. júla r. 328 bol Atanáz veľkým počtom biskupov vysvätený za biskupa Alexandrie.

Biskupské slúženie sv. Atanáza bolo veľmi rušné. Počas 47 rokov biskupskej služby prežil v 5 vyhnanstvách plných 17 rokov. Zomrel 3. mája 373. roku ako 77 ročný starec. Tesne pred smrťou vysvätil svojho nástupcu biskupa Petra.

Spisy sv. Atanáza Alexandrijského môžeme rozdeliť do týchto jednotlivých skupín:

Spisy dogmaticko - apologické:

a) Slovo proti Grékom, kde sa hovorí o nezmyselnosti a falošnosti pohanstva. Poukazuje na dve cesty po kt. sa človek môže dostať k poznaniu pravého Boha a Logu: skúmaním svojej duše a viditeľného sveta

b) o vtelení(vočelovičenii) Slova je pokračovaním predošlého spisu. Sv. Atanáz v ňom dokazuje nevyhnutnosť vtelenia Logu pre spásu človeka, vysvetľuje význam a zmysel tejto vieroučnej pravdy a poukazuje na splnenie starozákonných proroctiev, ako dôkaz pravdivosti vtelenia Syna Božieho. Ďalším dôkazom toho je morálna premena sveta, ktorú kresťanstvo vo svete uznáva.

Spisy dogmaticko - polemické:

a) Slová proti ariánom - Sú to tri slová, ku ktorým neskôr bolo pridané štvrté. Je to Atanázov hlavný polemický spis. V prvom slove Atanáz vyvracia raconalistické exegetické dôvody ariánov a rozoberá rôzne texty hlavného spisu Aria,Thalie. Druhé slovo je venované rozboru a výkladu. Tento text bol hlavným dôkazom ariánov o stvorení Syna v čb) ase.

V treťom slove Atanáz, dokazuje súpodstatnosť Otca a Syna a vysvetľuje patričc) né texty písma sv. o tejto vieroučd) nej pravde, a tiež tie, ktoré hovoria o ponížení Christa.
e) O vtelení Slova proti ariánom - Autor v ňom dokazuje božstvo Slova a proti macedonianizmu aj božstvo Ducha sv. Proti autentičf) nosti tohto spisu sa robia námietky.
g) K Serapionovi. Ide o štyri epištoly dogmatického obsahu. Hovorí sa v nich o súpodstatnosti Syna s Otcom, najmä však o božstve Duch sv. Serapion bol biskupom v Thmuis, dolný Egypt.

Spisy historický - polemické

Exegetické spisy

Morálno - asketické spisy

Podstata jeho učenia spočíva v rozlíšení medzi Božskou prirodzenosťou a Božskou vôľou. Podľa božskej prirodzenosti, Boh- Otec - od neho sa rodí Syn. Podľa prirodzenosti On posiela sv.Ducha. Ale stvorenie sveta nie je podľa prirodzenosti, ale podľa vôle Boha. Z toho vyplýva, že Boh vôbec nemusel stvoriť svet.

Rozdiel medzi prirodzenosťou a vôľou je to, že Boh nemohol nezrodiť Syna pretože On je rodičom podľa prirodzenosti a tak isto nemusel stvoriť ani svet, ale stvoril. To bola Jeho Božská a veľkorysá vôľa.

Učenie sv. Atanáza Alexandrijského o spasení

Vo svojom bohosloveckom vyznaní sv. Atanáz vychádza z vnímania jedinej historickej osobnosti Isusa Christa ako Bohočloveka a Spasiteľa.Ide o živú náboženskú skúsenosť, základný pilier kresťanskej teológie. Všetko stvorené vzniklo z nebytia a preto nemôžem byť podobné bytiu samobytnému, absolútnemu, je obmedzené a pominuteľné. Iba Boh je skutočným Bytím, On je Ten , Ktorý je! On nevznikol a je bez počiatku. Avšak aj stvorenie existuje a pri svojom vzniku dostalo nielen svoju existenciu, ale aj zmysel a harmoničnosť. Toto je možné vďaka prítomnosti Logu vo svete. Múdrosť, moc a prozreteľnosť Božia sa odráža nielen v človeku, ale aj celej prírode, aj ona má v sebe Jeho obraz. Logos ako Sila Božia a Božia múdrosť je Tvorcom a Ochrancom sveta. V Ňom je počiatok a cieľ všetkého, čo bolo stvorené Bohom. Neviditeľnosť božskej prirodzenosti je viditeľná v stvorení, lebo každá vec na svete nesie na sebe pečať všemohúcnosti Bohom ktorá ochraňuje svet do zániku a tlenia.
Počiatkom kozmického poriadku je Logos. Vznik sveta a prítomnosť Logu v ňom, to sú momenty časovo neoddeliteľné, čím chce Atanáz vyjadriť tú myšlienku, že v stvorení je vlastná, pominuteľná prirodzenosť a udržujúca pečať Logu, skrze ktorú stvorenie je prírodou i milosťou, teda príroda a dar milosti - blahodať.

Celý Atanázov systém je vybudovaný na odlišnosti týchto „elementov“.

Človek je pri svojom stvorení vyvedený z nebytia k bytiu a je pomazaný Duchom. Skrze pripodobnenie človeka Samému Sebe, Boh urobil človeka poznávateľom a očitým svedkom jestvujúceho a účastníkom blaženstva pravého života. Tento dar Duch človek mohol stratiť, čo sa aj stalo pri jeho páde, keď človek odvrátil svoj pohľad od Boha, prerušil svoj myšlienkový a duchovný vzostup k Nemu, uzatvoril sa sám do seba a začal skúmať sám seba.
Porušenie božieho prikázania zbavilo človeka duchovného svetla, vrátilo ho do “prirodzeného stavu“ a podmanilo zákonu tlenia. Človek sa tak stal do určitej miery blízkym ríši nerozumných stvorení. Zmalichernela myseľ človeka a ľudstvo sa tak začalo ponárať do tmy pohanstva, zbožňujúc seba alebo i svojimi rukami vytvorené diela, prírodné javy a pod. Inými slovami, človek následkom hriech ochudobnel a zbavil sa veľkého daru milosti. Preto bolo nutné obnoviť jednotu stvorenia, obnoviť milosť obrazu. A to sa aj stalo, lebo „ Slovo sa stalo telom“, t. j. prijíma na Seba ľudskú prirodzenosť, ktorá po jej prijatí Slovom sa zbavuje ľudských slabostí. Christos - Syn Boží sa tak stáva Obnoviteľom ľudstva.
Spasenie sa uskutočnilo nielen v samotnom vtelení Slova. Ono bolo len počiatkom spásy, jeho nezbytným predpokladom. Dielo spásy sa vykonávalo vo všetkej pozemskej činnosti Spasiteľa. A tu je treba mať na zreteli dva základné momenty: a) že Spasiteľ premohol smrť a obnovil ľudskú prirodzenosť, b) že svojimi skutkami dokázal, že je skutočne Synom Boha, Vodcom a Kráľom vesmíru. Svojím viditeľným zjavením Spasiteľ ukázal ľuďom i svojho Otca nebeského. Lebo kto videl Syna, videl Otca, - Boh je jeden. Naplnením Zákona sňal z nás prísahu a odsúdenie Zákona.
Učenie sv. Atanáza o spasení je v skutočnosti učením o VZKRIESENÍ, o vzkriesení človeka skrze Christa, Syna Božieho, Isusa Christa, Spasiteľa a Boha.

Učenie sv. Atanáza Alexandrijského o sv. Duchu

Prostredníctvom Ducha sv. sa uskutočňuje komunikácia s Bohom a jeho Zbožštenie. Vďaka blahodati Ducha, ktorú sme dostali, prebývame a Ňom a On prebýva v nás. A keďže Duch, Ktorý prebýva v nás je Boží, tak aj my majúc v sebe Ducha sv. sa správne považujeme za tých, ktorí prebývajú v Bohu. Takto boh prebýva v nás.

Učenie sv. Atanáza Alexandrijského o sv. Trojici

Pri obhajobe dogmy o súpodstatnosti Osôb sv. Trojice Atanáz hájil skutočnosť našej spásy. Keď by zvíťazilo ariánstvo, kresťanstvo ako také by prestalo existovať.

Podstata Boha nikdy nebola nedokonalá, aby k nej mohlo byť pridané niečo, čo v nej predtým nebolo, alebo čo k nej nepatrilo a čoho nebolo. Popieranie večnosti Syna je rúhaním sa nielen Synovi, ale aj Otcovi, je to zmenšovanie Jeho dôstojnosti a zavrhovanie božskej nemeniteľnosti. Znamená to, že Otec bol bez svojho vlastného syna, bez svojej Múdrosti, že bolo svetlo bez svojho lúča, prameň bez vody. Suchý prameň už nie je prmeňom. Boh je večným prameňom, preto večná je aj Jeho Múdrosť, Jeho Slovo, večné je aj rodenie tejto Múdrosti. Keď niekedy nebolo Syna, potom Boh nebol Otcom, nebolo sv. Trojice, ale bola nedokonalá Trojica. Znamená to rozdeľovanie alebo zostavovanie Trojice z dvoch protikladných podstát: večnej a nemeniteľnej, časnej a stvorenej. Sv. Trojica teda vznikla postupne zločením, pridávaním a pod. Týmito úvahami snaží sa sv. Atanáz odhaliť „ tajomstvo “ arianizmu, ktorý v podstate popiera existenciu sv. Trojice, existenciu trojjediného Boha, a tým aj skutočnosť našej spásy. Je to zrieknutie sa hlavnej novosti novozákonného zjavenia, podstaty evanjelia ako pravého poznania Boha - večne existujúcej Trojice. Vo svojej nemeniteľnosti Otec vždy bol Otcom svojho vlastného a Jednorodeného Syna. Otec je v Synovi a Syn v Otcovi. Otec je v Synovi ako rozum v slove, slnko v žiarení, potok v prameni. Syn je „ obraz Otca “, pravdivý a neodlučný obraz božstva, v ktorom sa poznáva Otec. Celá Trojica je jeden Boh. Preto ju poznávame v Otcovi, Synovi a Duchu. Preto aj Duch je súpodstatný Otcovi a Synovi. Kto sa odváži, pýta sa sv. Atanáz, oddeľovať Ducha od sv. Trojice, keďže On je počiatkom obnovenia a posvätenia. Je to Duch života, svätosti, pomazania, pečať. Vďaka Duchu všetci sme sa stali účastníkmi svätosti a dokonalosti Boha. Preto Duch tiež nie je tvorenie, ale Boh. Jedno stvorenie nemôže posvätiť druhé, dať mu niečo viac než má samo a čím je podľa svojej podstaty.
Sv. Atanáz venoval veľkú pozornosť aj mnohým iným otázkam kresťanskej viery a náboženského života. Stačí spomenúť jeho učenie o sv. Eucharistii, o nesmrteľnosti duše, o kreťanských cnostiach, dušpastierstve, kresťanskom asketizme a mnohých iných otázkach, ktoré vysvetľuje skutočne v duch pravoslávnej teológie a na základe učenia o Sv. Trojici a učenia o spasení, t.j. christológii a soteriológii - náuke o spáse.

Na záver treba povedať len toľko, že sv. Atanáz skutočne predstavuje v dejinách kresťanstva, najmä však v dejinách pravoslávnej teoĺógie, jednu z najpozoruhodneších postáv. Pre tieto svoje zásluhy bol právom nazvaný „ otcom pravoslávia “. Zomrel 3. mája 373. roku ako 77 ročný starec.

Tesne pred svojou smrťou vysvätil za svojho nástupcu biskupa Petra. Bol to prenikavý teológ, človek veľkého charakteru a silnej vôle, ktorý sa v boji s ariánmi duchovne zoceľoval a rástol. Pre vec cirkvi sa nikdy neutiekal k svetskej moci, ako to robili ariáni. Jeho diela prezrádzajú veľkú znalosť Písma sv., v čom je Atanáz príkladom pre každého, kto chce dokonale poznať učenie cirkvi a žiť správnym duchovným životom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Svätý Atanáz Veľký a jeho význam v teológii