v jej eucharistii, je obsiahnutý fyzický Kristus a Jeho duša a božská podstata. Táto oblátka má dostať uctievanie, ktoré patrí len samému Svätému Bohu. Tvrdenie, že Kristus je obetovaný v omši
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu Rímskokatolíckej cirkvi učia:
„Lebo v obeti Omše Náš Pán je obetovaný keď “ sa sviatostne sprítomňuje ako duchovný pokrm veriacich v podobe chleba a vína.“ Za týmto účelom Kristus zveril túto obeť (Rímskokatolíckej) cirkvi, aby veriaci v nej mohli mať podiel aj duchovne, vierou a láskou, aj sviatostne, prostredníctvom hostiny Svätého Prijímania. Účasť na Večeri Pánovej je vždy spoločenstvom s Kristom, ktorý sa obetuje za nás ako obeť Otcovi.“
Dnešná Rímskokatolícka cirkev, ktorá oficiálne schválila Tridentský koncil, ďalej preklína všetkých, ktorí nezastávajú názor, že jej omša je naozaj obeťou zmierenia. V súčasnosti schvaľuje nasledovné:
„Ak niekto hovorí, že obeť omše je len obeťou chvály a vďakyvzdania; alebo že je to púhe pripomenutie obete dokončenej na kríži, ale nie obeť zmierenia; alebo že má úžitok len pre toho, kto prijíma a že by sa nemala obetovať za živých i mŕtvych, za hriechy, tresty, zadosťučinenia a ďalšie potreby, nech je prekliaty.“
Jasnosť Kristovho príkladu je v diametrálnom rozpore s takýmto učením. Kristove slová „Vezmite a jedzte“ neboli adresované Jeho Otcovi v nebesiach, ale skôr apoštolom. Neprikázal im „obetovať a zmierovať obeťami“. Presnejšie, takáto obeť bola Jeho vlastným jedinečným úradom ako jediného Prostredníka.

Stredobodom rímskokatolíckeho uctievania a života je omša. Rímska cirkev učí svojich veriacich, že majú obetovať seba spolu s „posvätnou obeťou“, Ježišom Kristom, a potom prijímať tú istú „posvätnú obeť“. Vyhlasuje teda:
„Z toho vyplýva, že eucharistická obeť je zdrojom a vrcholom celého uctievania (Rímskokatolíckej) Cirkvi a kresťanského života. Veriaci sa plnšie zúčastňujú tejto sviatosti vďakyvzdania, zmierenia, prosieb a chvál nielen keď úprimne obetujú posvätnú obeť a v nej seba samých Otcovi s kňazom, ale tiež keď prijímajú túto obeť v sviatosti.“
Kristus nikdy nebol obeťou niečoho a ani v Písme nikde nie je myšlienka o tom, že by bol urobený nedobrovoľnou obeťou. Išiel na kríž zo svojej vlastnej slobodnej vôle. Tento chybný dogmatický základ Rím tak podčiarkuje, že sústreďuje myseľ na tragického Krista ako nedobrovoľnú obeť a nie ako na víťaza, ktorým teraz je - Pána pánov a Kráľa kráľov. Príkladom tohto prístupu, ktorý je vyjadrený slovami omše, je nasledujúca eucharistická modlitba č.