Abrahám, často označovaný ako „otec našej viery“, si toto pomenovanie zasluhuje aj z historického hľadiska. Od neho sa totiž odvíja historické jednobožstvo (monoteizmus). Všetky náboženstvá, ktoré veria v jedného Boha (kresťanstvo, židovstvo, islam), zdedili vieru od Abraháma. No toto by sa nikdy nebolo stalo, keby ho Boh nebol povolal ...
Povolanie Abraháma považujem za veľmi zaujímavú udalosť. V Biblii sa slová Boha obmedzujú len na pár riadkov, poslúchnutie Abraháma (alebo vtedy ešte Abrama) dokonca na jednu jednoduchú vetu: „A Abram odišiel, ako mu Pán rozkázal.“ (Gn 11), no skrýva sa za tým nepredstaviteľne dramatická situácia. Abrahám má odísť zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva i z otcovského domu. Božie požiadavky sa stupňujú, ale takisto sa stupňujú aj prisľúbenia. V Abrahámovi budú teda požehnané všetky pokolenia zeme. Pravda, ak Boha poslúchne .. Abrahám si určite uvedomoval, čo to znamená odísť, a nevedieť pritom kam. A navyše, už samotná cesta do neznáma bola v tých časoch dosť nebezpečná. Tu však Abrahám urobil krok viery a dôvery v Boha a Boh mu to mnohonásobne odplatil. Opustil relatívnu istotu a zázemie, ktoré mal, a vydal sa na cestu cez púšť. Púšť ho akoby „prinútila“ modliť sa, rozprávať sa s Bohom, odovzdávať všetko do Božích rúk. Na púšti by človek sám neprežil a tak si Abrahám mohol uvedomiť veľkosť Boha. Viera v tohto jediného a najvyššieho Boha by nemohla byť zachovaná medzi polyteistickými, modloslužobnými pohanskými náboženstvami a Boh ju takto skrze Abraháma zachraňuje. Jeho úlohou bolo previesť svoje stáda na nové pasienky. Možno v tom vidieť istý obraz: Abrahámove stáda – to je Boží ľud a nové pasienky – to môže byť hociktoré z Božích prisľúbení, dokonca aj to posledné – nové nebo a nová zem. Lenže tak, ako sa nezaobišiel Abrahám bez úplnej dôvery pri prechode cez púšť, nezaobídeme sa bez nej ani my, keď sa budeme chcieť dostať na „nové pasienky“. No keď spravíme prvý krok, Boh nám vyjde v ústrety a urobí z nás nových ľudí, ako to urobil s Abrahámom zmenou jeho mena. Nové meno znamenalo nového človeka s novým životom v požehnaní. Na Abrahámovi je zaujímavé aj to, že ako prvá historicky doložená postava sa rozprával s Bohom. Napr. Noe Boha len počúval, ale Abrahám sa s ním rozprával, diskutoval, dokonca vyjednával v otázke zničenia Sodomy a Gomory.

Boh ho uznáva ako dobrého spolupracovníka, o čom svedčí aj myšlienka Gn 18, 17: „Mám pred Abrahámom tajiť, čo chcem urobiť?“ Považuje ho za akéhosi „radcu“.
Boh urobil s Abrahámom veľké veci. A určite ma pripravené veľké úlohy aj pre nás. Skúsme byť teda pokorní ako Abrahám a vziať si príklad z jeho obdivuhodnej viery a uvidíme, že Bohu nič nie je nemožné...

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk