"Poslušnosť je viac ako obeta..." (1 Sam)

Pri čítaní Prvej knihy Samuelovej ma snáď najviac zaujala 15. kapitola, kde sa opisuje vojna proti Amalekitom. Boh sa rozhodol potrestať celý Amalek a cez Samuela prikázal Šaulovi, aby Amalekitov porazil. Zároveň vyriekol nad ich kmeňom kliatbu. Čo bolo takto prekliate, z toho nesmel nikto nič ukoristiť, všetko bolo treba zničiť. V menej individualistickom svete tých čias sa bralo celé spoločenstvo na zodpovednosť za zločiny svojich členov a nieslo za ne následky. Šaul však Boha neuposlúchol a pred smrťou ušetril kráľa Amalekitov Agaga aj to, čo bolo v čriede a v stáde najlepšie. Kliatbu nechal vyplniť na všetkom, čo bolo biedne a podlé. Boh vtedy ľutoval, že ho ustanovil za kráľa a Samuel mu neuposlúchnutie rozkazu vyčítal. Šaul sa vyhováral, že ušetrený dobytok chcel obetovať Pánovi. Tu mu Samuel odpovedal vyhlásením, ktoré sa stalo hlavnou témou neskorších prorokov: „Poslušnosť je viac ako obeta.“
Keď sa posunieme o niekoľko rokov dopredu, môžeme v jednom z Dávidových žalmov čítať: Obety a dary si nepraješ,
lež uši si mi otvoril.
Nežiadaš žertvu ani obetu zmierenia,
preto som povedal: „Hľa, prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne,
že mám plniť tvoju vôľu.
A to chcem, Bože môj,
hlboko v srdci mám tvoj zákon.“
Je to spôsob Dávidovho poďakovania za poskytnutú pomoc. Výrazy nepraješ, nežiadaš si v hebrejčine neoznačujú výlučne zápor, ale iba umenšujú, uberajú na dôležitosti veci, o ktorú ide, teda význam, ani dôležitosť obety sa tým úplne nepopiera. Človek sa môže najlepšie odvďačiť Bohu poslušnosťou, čiže obetou ducha, a nie vonkajšími obetami, ktoré nestoja za nič, ak pritom nepodriaďujeme svoju vôľu vôli Božej. Hoci tieto slová boli vyslovené pred mnohými rokmi, nestratili nič zo svojej aktuálnosti. Skúsme sa aj my nad nimi neustále zamýšľať a prehodnotiť na ich základe svoje doterajšie i budúce konanie, ako aj všetky pohnútky k nemu vedúce. Vari si myslíme, že sa Bohu zapáčime len vtedy, ak mu budeme zaslepene prinášať vonkajšie obety, či pôsty a nebudeme vôbec vnímaví na jeho hlas, vyzývajúci nás napríklad na konkrétne skutky lásky k blížnemu?
On takéto obety nepotrebuje. No očakáva pravú obetu ducha. Žiť s Ním v každej chvíli, nielen vtedy, keď to nám vyhovuje. Hľadať najprv Jeho vôľu, a nie tú našu. A nakoniec, byť Mu verní v maličkostiach a nesnažiť sa za každú cenu o heroický výkon obety, o ktorej si myslíme, že je dôkazom našej dokonalosti. Uvažujme, či Boh tú obetu od nás naozaj žiada.

Preto konajme v prvom rade z poslušnosti, a až potom z obety, hoci i ducha.

Zdroje:

Sväté Písmo. Trnava: SSV, 1995. -