Svätý Pavol píše: “Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku.” (Rim 13, 1) Svätý Irenej o poslušnosti hovorí: “Poslušnosť je obnoviť veci v ich počiatkoch a voviesť ich do jednoty.” Človek je na svete preto, aby poslúchal. Ak chce byť dokonalejší, musí sám chcieť poslúchať. V prvom rade je to poslušnosť nášmu nebeskému Otcovi. Boha máme neustále poslúchať. Všetci kresťania v Cirkvi majú poslúchať Ježišovho nástupcu tu na zemi – svätého otca, pápeža, rímskeho biskupa.Od mala nás vychovávali a ešte aj vychovávajú naši drahí rodičia. Ich máme poslúchať a neustále si ich ctiť. V škole sme poslúchali našich učiteľov a i teraz ich poslúchame. I do seminára sme prišli na to, aby sme poslúchali svojich predstavených na čele s otcom arcibiskupom a tým sa formovali. Keď sme doma vo farnosti, poslúchame svojho principála. V duchovnom živote sa máme riadiť radami nášho duchovného vodcu – teda spovedníka. Máme ho poslúchať, ak chceme rásť v duchovnej dokonalosti. Teda celý život človeka je o poslušnosti. Samozrejme, že poslušnosť nesmie byť slepá, ale rozumná, zdravá. Nemôžeme a nesmieme poslúchať svojich nadriadených, ak nás nútia robiť zlo. Aká môže byť vlastne poslušnosť? Svätý Bazil hovorí o trojakej poslušnosti: 1.) zo strachu z trestu – poslušnosť otrokov; 2.) z túžby po odmene – obchodnícky postoj; 3.) z lásky – synovský postoj, postoj dieťaťa. Pre porovnanie svätý Pavol vo svojich listoch uvádza tiež rôzne poslušnosti: poslušnosť viere (Rim 1; 5; 16; 26), učeniu (Rim 6, 17), evanjeliu (Rim 10, 16; Sol 1, 8), pravde (Gal 5, 7), Kristovi (2 Kor 10, 5).
Poslušnosť je vlastne druh viery, ktorý je nevyhnutný, ak zjavené slovo obsahuje nielen pravdu o Bohu, v ktorú treba veriť, ale hlavne Božiu vôľu, ktorú treba plniť. Spása pre človeka prichádza za plnenie Božej vôle, nie svojej. V poslušnosti sa už určitým spôsobom uskutočňuje návrat stvorení k Bohu. Vzorom poslušnosti pre nás je samotný Boží Syn – Ježiš Kristus. On, ktorý “sa stal poslušným až na smrť” (Porov. Flp 2, 8), ktorý “z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti, a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú” (Porov. Hebr 5, 8 – 9). A na inom mieste zase svätý Pavol píše: “Lebo ako sa neposlušnosťom jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.” (Rim 5, 19) Adam je praotec všetkých neposlušných.