Preto sa po päťročnom pobyte v Aténach ako mladý muž (mal asi 27 rokov) vrátil asi v roku 356 do Kapadócie, kde sa chcel venovať asketickému životu pod vedením známeho askétu Eustatia. Eustatia už nenašiel a neúspešne ho hľadal i v sýrskej Antiochii a v Egypte. Dal sa pokrstiť. Pokrstil ho biskup Dianus Cézarejský. Stal sa rehoľníkom a potom sa vydal na študijnú cestu po klasických miestach mníšstva. Jeho cesty však neboli zbytočné, lebo mu pomohli lepšie poznať rozličné typy východného mníšstva v Sýrii, Palestíne, Egypte a Mezopotámii, čo mu neskôr poslúžilo pri zostavovaní pravidiel mníšskeho života. Po svojom návrate založil so svojimi druhmi, čo podobne zmýšľali, okolo roku 358 na svojom rodinnom majetku (blízko Neocézarey v Ponte) v hornatom kraji severnej Kapadócie mníšske spoločenstvo, ktoré sa rýchlo rozrástlo. Tu ho čoskoro vyhľadal Gregor Naziánsky. Obidvaja vzdelaní Kapadóčania sa okrem modlitby, fyzickej práce a skutkov kajúcnosti venovali intenzívnemu štúdiu Svätého písma a starších cirkevných spisovateľov, najmä Origena. Pôsobili medzi ľudom ako kazatelia a viedli rozjímavý život. Z ich spolupráce vznikli dve reguly pre mníchov, ako aj antológia z Origena (Filocalia).
Počnúc rokom 360 musel Bazil niekoľko ráz opustiť mníšsky život, aby ako teológ bránil božstvo Ježiša Krista proti heréze arianizmu. V tejto úlohe sa zúčastnil roku 360 i na carihradskej synode.
Roku 362 biskup Euzébius z Cézarey v Kapadócii nastúpil do svojho úradu. Hneď mu bolo jasné, že v tej dobe subtílnych a ostrých teologických sporov je odkázaný na vzdelaného teológa ako poradcu. Tak presvedčil Bazila, aby mu prišiel do Cézarey na pomoc obhajovať cirkev prenasledovanú za arianskeho panovníka Valensa, a aby prijal kňazské svätenie.
Roku 364 bol Bazil arcibiskupom Euzébiom vysvätený za kňaza. Znamenalo to preňho priame začlenenie do cirkevnej a pastoračnej činnosti, ktoré vyvrcholilo roku 370. Keď vtedy arcibiskup Euzébius zomrel, Bazil sa stal jeho nástupcom. Stal sa teda cézarejským arcibiskupom, a tým aj metropolitom Kapadócie päťdesiatim svätiacim biskupom. Ako taký bol aj exarchom Pontu. Jednou z jeho hlavných úloh vo vtedajších vieroučných zmätkoch bola obrana kresťanskej pravovernosti. Bola to nielen ťažká, ale i veľmi nevďačná úloha. Nekompromisná obrana viery zapríčinila Bazilovi nielen nepriateľstvo heretikov a arianského cisára Valensa, ale aj nepochopenie viacerých cirkevných predstaviteľov, ktorí si vysvetľovali Bazilov zásadný postoj ako prejav ctižiadostivosti.