januára 379 vo veku necelých 50 rokov. Jeho telo bolo križiakmi prenesené do Flandier. Jeho hlava sa nachádza v Monastieri sv. Atanáza na Athose a jeho ruka je uchovaná v Benátkach. Najväčšou Bazilovou zásluhou je skutočnosť, že v dobe, keď boli rovnako zmýšľajúci biskupi rozptýlení, dokázal mnohých zjednotiť okolo nicejského vyznania viery. Vypracoval takú terminológiu, ktorá sa neskôr stala celocirkevnou. Svojich protivníkov nehanobil, ale snažil sa objasniť pozitívne učenie Cirkvi, ktoré už samo o sebe robilo arianstvo bezmocným. Až po smrti získal plné uznanie za hrdinský kresťanský život, za vysokú kultúrnu vyspelosť a za nadľudskú prácu, ktorú vykonal na Božiu oslavu a pre telesné i duševné dobro ľudí. Jedným z prejavov tohoto uznania je i titul “Veľký”, ktorý svätému Bazilovi dáva nielen kresťanstvo, ale i nekresťanský kultúrny svet. Úcta a tradícia k sv. Bazilovi je veľká. Jeho sviatkom na Západe bol pôvodne 14. jún (deň jeho biskupskej vysviacky), ale od roku 1969 spolu so svätým Gregorom Naziánskym 2. január. Na východe pripadá jeho sviatok na 1. január.
Sv. Bazil Veľký je zobrazovaný najrôznejším spôsobom: ako mních alebo biskup, niekedy ako pustovník; ako atribúty má knihy, model kostola, holubicu alebo lebku, občas sa zobrazuje tiež s ohňom vedľa seba. Na záver by som chcel uviesť jednu jeho pravdivú a krásnu myšlienku, ktorá môže niečo povedať aj nám dnes. Sv. Bazil hovorí: “Držte si pevnou rukou kormidlo života! Kroťte oči, uši, jazyk! Nedajte sa premôcť búrkou hnevu, zaplaviť morom bázne, zatopiť tôňou smútku! To sú vášne, ktorým nesmieme dovoliť, aby nás zatopili.”.