Územie Malej Ázie, na ktorom sa dnes rozprestiera Turecko, patrilo v čase po Kristovom narodení medzi najkultúrnejšie oblasti vtedy známeho sveta. Verejný život ovládala grécka reč a vzdelanosť, a to i za rímskej nadvlády. Kresťanstvo tu zapustilo hlboké korene už v apoštolskom období a po prenasledovaniach v prvých troch storočiach na maloázijskej pôde vyrástli viacerí veľkí teológovia všeobecnej Cirkvi. Popredné miesto medzi nimi zaujímali traja kapadócki Otcovia: sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánsky a sv. Gregor Nisský.

SV. BAZIL VEĽKÝ (329/30 - 379)

Neúprosný bojovník za mier vo vnútri cirkvi, vynikajúci teológ, otec východného mníšskeho života, najväčší z troch Kapadóčanov, obdivuhodný kazateľ … To je len zlomok zo všetkých jeho prívlastkov, ktoré dostal počas svojho života i po svojej smrti. Jednoznačne patrí k najväčším postavám cirkevných dejín.
Presný dátum jeho narodenia sa nedá určiť. Narodil sa niekedy v rokoch 329-330 v meste Cézarea, v rímskej provincii Kapadócii, v dnešnom Kayseri na územi východného Turecka. Pochádzal z početnej a významnej rodiny, ktorá dala Cirkvi viacerých svätých. Vo východnej Cirkvi sa uctievajú ako svätí jeho stará matka z otcovej strany Makrína, potom obidvaja rodičia Bazil a Emélia, jeho staršia sestra Makrína, brat Peter zo Sebaste a brat Gregor z Nissy, známy vo všeobecnej Cirkvi ako sv. Gregor Nysenský.
V útlom veku vychovávala Bazila jeho starostlivá a nábožná stará matka Makrína. Bazil prekonal v tom období ťažkú chorobu, ktorej takmer podľahol. Chorľavosť sa uňho prejavovala i neskôr v živote. Inak vyrastal ako každé iné dieťa, pričom bolo čoskoro badať jeho nadpriemernú rozumovú bystrosť.
Keď Bazil získal základné školské vzdelanie, dal sa na štúdium rétoriky. Prvým učiteľom mu bol vlastný otec, ktorý mal známu rétorickú školu. No otec predčasne zomrel, keď mal Bazil 13-14 rokov. Osihotený mládenec pokračoval v štúdiu najprv v rodnej Cézarei a neskôr v Carihrade, v hlavnom meste Východorímskej ríše. Záujem o štúdium priviedol Bazila až do gréckych Atén, ktoré boli stále uznávaným strediskom gréckej vzdelanosti. Tam nadviazal viaceré vážne priateľstvá, najmä s Gregorom Naziánskym, ktorého spoznal ešte kedysi v Cézarei.
Bazila však okrem rečníctva, medicíny a filozofie zaujímal i hlbší duchovný život.

Preto sa po päťročnom pobyte v Aténach ako mladý muž (mal asi 27 rokov) vrátil asi v roku 356 do Kapadócie, kde sa chcel venovať asketickému životu pod vedením známeho askétu Eustatia. Eustatia už nenašiel a neúspešne ho hľadal i v sýrskej Antiochii a v Egypte. Dal sa pokrstiť. Pokrstil ho biskup Dianus Cézarejský. Stal sa rehoľníkom a potom sa vydal na študijnú cestu po klasických miestach mníšstva. Jeho cesty však neboli zbytočné, lebo mu pomohli lepšie poznať rozličné typy východného mníšstva v Sýrii, Palestíne, Egypte a Mezopotámii, čo mu neskôr poslúžilo pri zostavovaní pravidiel mníšskeho života. Po svojom návrate založil so svojimi druhmi, čo podobne zmýšľali, okolo roku 358 na svojom rodinnom majetku (blízko Neocézarey v Ponte) v hornatom kraji severnej Kapadócie mníšske spoločenstvo, ktoré sa rýchlo rozrástlo. Tu ho čoskoro vyhľadal Gregor Naziánsky. Obidvaja vzdelaní Kapadóčania sa okrem modlitby, fyzickej práce a skutkov kajúcnosti venovali intenzívnemu štúdiu Svätého písma a starších cirkevných spisovateľov, najmä Origena. Pôsobili medzi ľudom ako kazatelia a viedli rozjímavý život. Z ich spolupráce vznikli dve reguly pre mníchov, ako aj antológia z Origena (Filocalia).
Počnúc rokom 360 musel Bazil niekoľko ráz opustiť mníšsky život, aby ako teológ bránil božstvo Ježiša Krista proti heréze arianizmu. V tejto úlohe sa zúčastnil roku 360 i na carihradskej synode.
Roku 362 biskup Euzébius z Cézarey v Kapadócii nastúpil do svojho úradu. Hneď mu bolo jasné, že v tej dobe subtílnych a ostrých teologických sporov je odkázaný na vzdelaného teológa ako poradcu. Tak presvedčil Bazila, aby mu prišiel do Cézarey na pomoc obhajovať cirkev prenasledovanú za arianskeho panovníka Valensa, a aby prijal kňazské svätenie.
Roku 364 bol Bazil arcibiskupom Euzébiom vysvätený za kňaza. Znamenalo to preňho priame začlenenie do cirkevnej a pastoračnej činnosti, ktoré vyvrcholilo roku 370. Keď vtedy arcibiskup Euzébius zomrel, Bazil sa stal jeho nástupcom. Stal sa teda cézarejským arcibiskupom, a tým aj metropolitom Kapadócie päťdesiatim svätiacim biskupom. Ako taký bol aj exarchom Pontu. Jednou z jeho hlavných úloh vo vtedajších vieroučných zmätkoch bola obrana kresťanskej pravovernosti. Bola to nielen ťažká, ale i veľmi nevďačná úloha. Nekompromisná obrana viery zapríčinila Bazilovi nielen nepriateľstvo heretikov a arianského cisára Valensa, ale aj nepochopenie viacerých cirkevných predstaviteľov, ktorí si vysvetľovali Bazilov zásadný postoj ako prejav ctižiadostivosti.

Veľkým sklamaním pre Bazila bol nedôverčivý, ba miestami až odmietavý postoj pápeža Damaza, od ktorého Bazil žiadal pomoc pre herézu a nepokojmi zmietanú východnú Cirkev.
Situácia sa zlepšila až smrťou cisára Valensa v auguste 378. Vtedy však už ostávalo Bazilovi iba niekoľko mesiacov života.
Bazil však nezanedbával ani svojich veriacich. Dôkazom toho, že Bazil nebol ctižiadostivým teológom alebo bezohľadným cirkevných organizátorom, bola jeho neúnavná a všestranná charitatívna činnosť. Už ako kňaz a pomocník cézarejského biskupa Euzébia prejavil mimoriadnu obetavosť v hladomore, ktorý postihol Kapadóciu okolo roku 368. Vyznamenal sa tým, že za hladomoru rozdal svoje dedičné imanie chudobným a zriadil vývarovňu, kde sám vydával jedlo hladujúcim. Ako arcibiskup žiadal podriadených biskupov, aby vybudovali vo svojich biskupstvách útulky pre chorých, chudobných a starých. Ako arcibiskup sám dal postaviť v blízkosti Cézarey nové mesto nazývané Basilias, ktoré malo svoj chrám, nemocnicu a útulok, ba disponovalo aj potrebným počtom lekárov, ošetrovateliek a remeselníkov. Nemocnica mala niekoľko oddelení podľa druhu chorôb. Tí, čo boli postihnutí malomocenstvom alebo inými nákazlivými chorobami, boli umiestení osobitne. Mnohí to vtedy považovali za div sveta. Každé ráno a večer mával kázne pred veľkým zhromaždením veriacich a pred úsvitom slúžil bohoslužby so žalmami.
Obdivuhodná charitatívna činnosť si vynútila uznanie i nepriateľského cisára, ktorý daroval Bazilovi na dobročinné ciele, zvlášť pre malomocných, úrodné cisárske pozemky.
Bazil je aj hlavným zákonodarcom rehoľníctva na Východe: takmer všetci rehoľníci a rehoľníčky gréckej ortodoxnej cirkvi sa až dodnes riadia jeho Regulou. Dochovala sa v dvoch redakciách: Regulae fusius tractatae a Regulae brevius tractatae (Regula v celom rozsahu a Regula v skratke). Zdôrazňuje najmä život komunity, liturgickú modlitbu, manuálnu prácu skôr než individualistický asketizmus. Regula bola dostatočne pružná, aby umožňovala uplatňovať pokrok v charitatívnej oblasti, nemocničnej starostlivosti a starostlivosti o odkázaných, kde rehoľníci pôsobili, pričom sa vyhýba aj nadmernému aktivizmu, pretože kladie silný dôraz na rozjímanie. Pravidlami rehoľného života sa stal Bazil nielen otcom mníšstva na Východe (početná rehoľa baziliánov), ale ovplyvnil aj rehoľné hnutie v západnej Cirkvi, ako to vidieť zo spisov sv. Benedikta.
Sv. Bazil sa významne zapísal i do liturgie. Východná Cirkev odvodzuje od neho osobitný bohoslužobný formulár, ktorý sa používa v niektorých významných dňoch liturgického roku. Sv. Bazil Veľký sa nedožil vysokého veku. Oslabený chorobami a vysilený starosťami i nadmernou námahou zomrel 1.

januára 379 vo veku necelých 50 rokov. Jeho telo bolo križiakmi prenesené do Flandier. Jeho hlava sa nachádza v Monastieri sv. Atanáza na Athose a jeho ruka je uchovaná v Benátkach. Najväčšou Bazilovou zásluhou je skutočnosť, že v dobe, keď boli rovnako zmýšľajúci biskupi rozptýlení, dokázal mnohých zjednotiť okolo nicejského vyznania viery. Vypracoval takú terminológiu, ktorá sa neskôr stala celocirkevnou. Svojich protivníkov nehanobil, ale snažil sa objasniť pozitívne učenie Cirkvi, ktoré už samo o sebe robilo arianstvo bezmocným. Až po smrti získal plné uznanie za hrdinský kresťanský život, za vysokú kultúrnu vyspelosť a za nadľudskú prácu, ktorú vykonal na Božiu oslavu a pre telesné i duševné dobro ľudí. Jedným z prejavov tohoto uznania je i titul “Veľký”, ktorý svätému Bazilovi dáva nielen kresťanstvo, ale i nekresťanský kultúrny svet. Úcta a tradícia k sv. Bazilovi je veľká. Jeho sviatkom na Západe bol pôvodne 14. jún (deň jeho biskupskej vysviacky), ale od roku 1969 spolu so svätým Gregorom Naziánskym 2. január. Na východe pripadá jeho sviatok na 1. január.
Sv. Bazil Veľký je zobrazovaný najrôznejším spôsobom: ako mních alebo biskup, niekedy ako pustovník; ako atribúty má knihy, model kostola, holubicu alebo lebku, občas sa zobrazuje tiež s ohňom vedľa seba. Na záver by som chcel uviesť jednu jeho pravdivú a krásnu myšlienku, ktorá môže niečo povedať aj nám dnes. Sv. Bazil hovorí: “Držte si pevnou rukou kormidlo života! Kroťte oči, uši, jazyk! Nedajte sa premôcť búrkou hnevu, zaplaviť morom bázne, zatopiť tôňou smútku! To sú vášne, ktorým nesmieme dovoliť, aby nás zatopili.”.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sv. Bazil Veľký (život a založenie mníšstva)