Lyonský biskup svätý Irenej patrí medzi najstarších a najdôležitejších cirkevných otcov. Jeho životné dielo malo veľký význam pre Cirkev v Galii (terajšie Francúzsko) i pre všeobecnú Cirkev a jeho spisy patria medzi najcennejšie dokumenty o živote Cirkvi v poapoštolskom období.
Nevieme, kedy a kde sa sv. Irenej narodil. Pochádzal z kresťanskej rodiny. Mladosť strávil v maloázijskom meste Smyrne (terajší prístav Izmir v západnom Turecku). Tam bol formovaný dvoma žiakmi svätého apoštola Jána; boli to svätý Papias a svätý Polykarp. Zvlášť inklinoval ku svätému Polykarpovi, ktorý prevzal náuku Kristovu od „Miláčka Pánovho“. V jednom zo svojich listov Irenej spomína, že bol ešte mladý, keď bol žiakom starého Polykarpa. Z toho sa dá usudzovať, že Irenej sa narodil niekedy medzi rokmi 130 a 140, lebo Polykarpa umučili okolo roku 156 vo veku 86 rokov. V Kristovej náuke sa teda zdokonalil u svätého Polykarpa, ale študoval i rímskych a gréckych filozofov, básnikov. Svoju vzdelanosť chcel uplatniť v prospech Cirkvi. Nie je známe, kedy a prečo prišiel Irenej z Malej Ázie do Lyonu (terajšie juhovýchodné Francúzsko), kde už v polovici 2. storočia bola veľká kresťanská obec. Pravdepodobne tam študoval a tu ho i biskup Potinus vysvätil za kňaza. Lyonskí veriaci v ňom vystihli milovníka Kristovho. Svedčí o tom dôvera, ktorú mu prejavili, keď ho ako kňaza v roku 177 vyslali do Ríma s posolstvom lyonskej cirkvi pre pápeža Eleutera. Tomu medziiným napísali: „List dodá Irenej. Váž si ho, je horlivý milovník Kristovho zákona.“ Táto historická udalosť z roku 177 je vlastne prvý pevný časový údaj. Cesta do Ríma zachránila Ireneja od predčasnej mučeníckej smrti. Počas jeho neprítomnosti padlo za obeť prenasledovaniu kresťanov 48 Lyončanov, medzi nimi aj 90 – ročný lyonský biskup Potheinos (Potinus), ktorý zomrel vo väzení. Za jeho nástupcu bol jednohlasne zvolený Irenej. Tento svätý nuž čoskoro vzkriesil ubitú lyonskú Cirkev a vieru Kristovu šíril aj v iných krajinách. Vychovával, svätil a rozposielal misionárov do šíreho sveta. Významní jeho žiaci sú zvlášť svätý biskup a mučeník Hypolit, a kňaz Kajus, ktorý podľa hodnovernej správy svätého Ireneja do podrobnosti opísal mučeníctvo svätého Polykarpa. Irenej bol teda horlivý duchovný pastier, ktorý sa pričinil o rozkvet lyonskej cirkvi a o rozšírenie kresťanstva vo východnej Gálii. Pritom sa usiloval ochrániť jeho rýdzosť pred tzv.

gnostikmi, ktorí proti viere stavali akési vyššie poznanie, spojené s podceňovaním hmotno – zmyslového sveta. Vysvetleniu a potlačeniu gnostických Valentiniánových bludov venoval Irenej svoje najvýznamnejšie písomné dielo Odhalenie a vyvrátenie falošnej gnózy, známe neskoršie pod menom Adversus haereses (Proti bludom). Spis pozostával z piatich kníh, bol napísaný po grécky a Irenej ho zostavil pravdepodobne medzi rokmi 180 a 190. Už okolo roku 200 bolo toto dôležité dielo celé preložené do latinčiny a neskôr i do iných jazykov, medzi iným do sýrčiny a arménčiny. Prvá kniha opisuje valentínovský systém v protiklade k cirkevnej náuke a prináša niektoré historické údaje o vzniku gnózy, počnúc Šimonom Mágom. Knihy 2 – 4 podávajú vlastné vyvrátenie systému argumentmi rozumovými, z cirkevnej tradície a z Pánových výrokov. Kniha 5 uvádza apokalyptickú eschatológiu, ktorú gnostici, pravda, neprijímajú. Irenej je veľmi blízky montanizmu a učí aj chiliasticky. Toto Irenejove dielo nie je síce najstarším protibludárskym spisom, ale pre svoj rozsah a pre jasnú dejinospásnu koncepciu je také zásadné pre polemiku s bludármi, že ho takmer všetci naskorší polemici používali a zväčšovali. Okolo roku 190 zasiahol Irenej zmierlivo do sporu o dátum slávenia Veľkej noci. Ázijské cirkvi sa pridŕžali tradície, ktorú odvodzovali od apoštola Jána a podľa ktorej sa Veľká noc slávila priamo v deň 14. nisanu (je to deň jarného mesačného splnu). Ostatné cirkvi slávili Veľkú noc v nedeľu po jarnom mesačnom splne. O tejto spornej otázke rokoval už Irenejov učiteľ Polykarp s pápežom Anicetom, ale nedosiahli dohodu. Za pontifikátu pápeža Viktora I. (189 – 198) sa konali synody, na ktorých sa veľká väčšina cirkevných obcí rozhodla pre slávenie Veľkej noci v nedeľu po jarnom splne. Iba maloázijskí biskupi, vedení efezským biskupom Polykratom, odmietali pripojiť sa k ostatným. Pápež Viktor ich chcel vyobcovať z Cirkvi. No viacerí biskupi ho prosili, aby to nerobil. Medzi nimi vynikol Irenej, ktorý v mene galských biskupov taktne a s úctou povzbudzoval pápeža, aby mal na zreteli pokoj, jednotu a lásku. K otvorenej roztržke naozaj nedošlo. Starokresťanský historik Eusébius v tejto súvislosti napísal: „Irenej, ktorého meno značí zmieriteľ, bol taký aj vo svojom konaní.“
Sv. Irenej zomrel mučeníckou smrťou niekedy okolo roku 202. Pochovaný je v Lyone, kde sa jeho hrob uctieva, v krypte jemu zasväteného kostola. Irenej napísal viacero teologických diel, v ktorých vysvetľuje a bráni kresťanskú vieru, prípadne skúma a vyvracia bludy.

Okrem už spomínaného 5-zväzkového diela Proti bludom (Adversus haereses) sa zachovalo v starom arménskom preklade kniha Výklad apoštolského kázania. Dávny historik Eusébius spomína aj ďalšie spisy: O schizme; O jednovláde alebo o tom, že Boh nie je pôvodcom zla; O vede a iné. No zachovali sa z nich len niektoré citáty. Veľkosť svätého Ireneja je v bohatstve darov Ducha Svätého, ktorého bol poslušným žiakom. Duch Svätý je Duchom lásky. Božské Srdce Ježišovo bolo plnosťou tohto Ducha, tohto horúceho ohňa dobroty, milosrdenstva, trpezlivosti; bolo ohniskom lásky Ducha Svätého. Miláčik Pánov spočíval pri Poslednej večeri na tomto srdci. Nie div, zapálený Bohom, zapaľoval aj žiakov, a tak i svätý Irenej cez svätého Polykarpa sa naplnil duchom lásky, dobroty, pokoja. Jeho meno vystihlo jeho srdce. Irenej, slovansky Ľubomír, čiže Milujúci pokoj!
Brat Irenej za stredobod Cirkvi považoval rímsku Cirkev. Jeho snaha smerovala k tomu, aby sa okolo tejto Cirkvi zjednotili všetky roztrúsené Cirkvi. Len láska ho podnecovala brániť túto Cirkev proti bludárom, brániť jej vieroučné pravdy.
Od svätého Jána nabral aj veľkú úctu k panenskej Matke Ježišovej. Je jeden z prvých a veľkých učiteľov, čo píšu o jej ústrednom postavení v diele spásy! A tak sme už pri prameni veľkej spirituality svätého Ireneja. Kto miluje panenskú Matku, kto sa postaví brániť ju ako milovanú Matku, tomu Ona nemešká vyprosiť ako Nevesta Ducha Svätého plnosť darov, plnosť Božieho ohňa, ktorý horí a stravuje, ale ktorý i zapaľuje. Svätý Irenej pod vplyvom tohto Božieho Ducha vedel tak nádherne vystihnúť cieľ človeka. Píše: „Žijúci človek je Božou slávou a životom človeka je videnie Boha! Každý sa má snažiť byť „slávou Božou“! Aké vznešené je poslanie každého človeka! Ako ma musí hriať povedomie, že Boh, ktorý je plnosť a nekonečnosť všetkého, tento Boh dovolí, aby sme sa i my, i ja, prispeli k jeho oslave. Ak ma chcú strhnúť trápenia tohto života, ak ma chcú skloniť smútkom k zemi, môžem im čeliť nádejou: To je len chvíľka, len do času! Za tento okamih, ktorý voláme život na zemi, dôjdem k videniu Boha, ktorý je večný, a preto i ja sa budem večne radovať. Zem je prechodom. Na druhej strane ma čaká večnosť .. Som Sláva Božia! Žiť budem večne v nazeraní! Aká radosť!“

ROZHODNUTIE na záver:

Často si budem opakovať: „Som Sláva Božia!“
Žijem pre oslavu Boha ...
S Bohom budem žiť na veky!.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk