Jemný a vnímavý duch, pôvabné črty tváre, mlčanie a úsmev bez zlomyseľnosti, pohyby hlavy prezrádzajúce dobrotu, to všetko jej získava krásu ušľachtilého a pritom jednoduchého kvetu, ktorý otvára lupene na prijímanie a vyžarovanie slnečných farieb.“

Pápež Pavol VI. Vo svojej encyklike Humanae vitae hovorí: „Je známe, že sa akosi zmenil pohľad nielen na osobu ženy a jej úlohu v ľudskej spoločnosti, ale aj na hodnotu manželskej lásky v manželstve a na posudzovanie manželských úkonov z hľadiska tejto lásky.“ a pokračuje: „Treba sa obávať aj toho, že muži, ktorí si zvykli používať prostriedky na zamedzenie počatia, stratia k ženám úctu, nebudú brať do úvahy ich telesnú a duševnú rovnováhu, urobia si zo ženy nástroj pre svoju žiadostivosť a nebudú ich považovať za životné družky, ktoré majú ctiť a milovať.“
V jednom svojom prejave povedal: „V kresťanskom náboženstve, viac než v ktoromkoľvek inom, žena má už odprvoti zvláštne dôstojné postavenie, o ktorom nám Nový zákon podáva mnoho dôležitých svedectiev (...); jasne z nich vysvitá, že žena bola povolaná, aby bola článkom živej a činnej štruktúry kresťanstva, a to v takej miere, že dosiaľ neboli asi všetky jej schopnosti ešte vyjadrené."

Pápež Ján Pavol II. tému dôstojnosti ženy rozvinul dokonca v samostatnom
apoštolskom liste Mulieris Dignitatem. Tu okrem iného píše: „Na vyriešenie otázok týkajúcich sa významu vzťahov medzi ženou a mužom je potrebné znovu študovať otázku o dôstojnosti a povolaní ženy. Dôstojnosť ženy a jej povolanie, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania, nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť.“
Spôsob Kristovho konania, evanjelium jeho skutkov a jeho slov, dôsledne odsudzujú všetko, čo uráža dôstojnosť ženy. Preto ženy okolo Ježiša objavujú samy seba vo svetle pravdy, ktorú on "hlása" a "uplatňuje", a aj vtedy, keď sa táto pravda dotýka ich "hriešnosti". Cítia, že "táto pravda ich vyslobodila", vrátila ich samým sebe; cítia, že sú milované "večnou" láskou, láskou, ktorá nachádza svoje zvýraznenie v Kristovi. Je to novota, ak si uvážime postoj, aký voči ženám mali všetci izraelskí učitelia, zatiaľ čo u Ježiša z Nazareta spomenutý postoj sa stáva čímsi normálnym. Keď Ježiš hovorí so ženami o Božích veciach a ony ich vnímajú, ako ozvena ich mysle a srdca zaznie odpoveď viery. A Ježiš túto typicky "ženskú odpoveď" chváli a obdivuje, ako v prípade kanaánskej ženy (por. Mt 15,28). Naozaj, evanjeliá nielen opisujú, čo urobila oná žena v Betánii, v dome Šimona, ale aj kladú dôraz na prvom mieste na prítomnosť žien pri kríži Ježiša Krista vo vrcholnej chvíli jeho mesiášskeho poslania. Ako vidno, v tej pritvrdej skúške viery a vernosti ženy sa ukázali silnejšími ako apoštoli.