ÚVOD
Neexistuje asi iná oblasť ľudského života na ktorej by tak veľmi záviselo osobné šťastie a životné naplnenie človeka, ako práve oblasť lásky muža a ženy, ktorá získava trvalú podobu v manželstve a rodine. V žiadnej inej oblasti sa taktiež nestretáva viera a život tak tesne, ako práve v manželstve. Zväzok muža a ženy, ktorý chcel Boh, je súčasne obrazom, dokonca sprítomnením zväzku človeka s Bohom, ktorý sa s konečnou platnosťou uzavrel skrze Ježiša Krista, podobenstvom Božej lásky a vernosti voči človeku. (por. Ef 5, 21-33)

SPOLOČENSKÉ VÝCHODISKÁ
Medzi kresťanmi je skutočnosť stvorenia manželstva zároveň skutočnosťou spásy. O to viac znepokojuje, že v súčasnej dobe v žiadnej inej oblasti nie je tak hlboký rozpor medzi oficiálnou náukou cirkvi a živým presvedčením mnohých veriacich, ako je tomu práve v otázkach manželstva a pohlavnosti. Náuka cirkvi sa mnohým praktizujúcim kresťanom zdá byť, ak nie životu nebezpečná, tak aspoň životu veľmi vzdialená. Práve preto, že v manželstve spolu najužšie súvisí skutočnosť stvorenia a skutočnosť vykúpenia, tak sú zvlášť tu viditeľné hlboké premeny v sebapochopení človeka a spoločnosti, predovšetkým vo vzájomnom vzťahu oboch pohlaví. To, že sa mnohí kresťania dištancujú od svojej cirkvi alebo to, že sa s ňou identifikujú len čiastočne, by mohlo mať svoje korene práve tu. Čiastkové otázky ako sú napr. metódy plánovaného rodičovstva, problematika predmanželského pohlavného života trápia mnoho ľudí. Aké sú však hlbšie súvislosti a príčiny vzniku týchto premien v chápaní ľudskej pohlavnosti? Jednotlivé morálne normy možno totiž pochopiť a prijať len na základe celkovo obnoveného pohľadu na kresťanskú manželskú spiritualitu. Inak sa stanú iba príkazmi alebo literou, ktorá zabíja a budú pociťované ako niečo „represívne“ a ako také aj odmietané. Preto sú na mieste otázky: Aké je kresťanské poňatie manželstva? Aké sú východiská kresťanskej spirituality manželskej lásky? Na základe akého chápania viery sa môže ľudsky a kresťansky zmysluplne podariť spoločný život muža a ženy v manželstve? Ako vníma ženu kresťanská náuka a na čom je založená jej dôstojnosť a hodnota?

NOVÉ VÝCHODISKÁ TEOLOGICKEJ REFLEXIE
Pre mnohých kresťanov je dnes pohľad na ľudské hodnoty v manželstve cudzí. Učenie Tomáša Akvinského, ktorý sa snaží zhrnúť kresťanský pohľad na ľudské hodnoty manželstva návratom k Augustínovej náuke o troch dobrách manželstva: 1. plodenie potomstva, 2.vzájomná láska, 3. vernosť sviatostnej povahy, je im vzdialené.
V pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes II. Vatikánskeho koncilu (1965) je manželstvo definované ako: „Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky ktorým sa novomanželia neodvolateľným osobným súhlasom obapolne dávajú a prijímajú.“ Vidíme, že východiskovým bodom pre uvažovanie o manželstve by dnes mala byť láska a vernosť v personálnej perspektíve vzťahov. Skoršie poňatie manželstva založené na prirodzenosti a biologických dobrách vyvoláva nepochopenie a vlnu kritiky. Naše uvažovanie zacielime predovšetkým na obhajobu dôstojnosti ženy, pretože sa nám zdá, že práve široko medializované ponižovanie ženy a presadzovanie správania, ktoré je v rozpore s jej vnútornou štruktúrou bytia oslabuje vykonávanie tej úlohy, ktorú za ňu nik iný v rodine i spoločnosti nemôže vykonať. Práve tu je srdce manželskej spirituality, tu vnímame aj prameň osobitnej schopnosti milovať a vytrvalosti vo vernosti, lebo práve žene je daná možnosť nosiť v sebe iného človeka a dávať mu samu seba, telo i krv, a to všetko ženu povznáša a dáva jej celkom osobitnú veľkosť.

DÔSTOJNOSŤ ŽENY V UČENÍ CIRKVI
Pápež Pius XII v jednom svojom príhovore novomanželom povedal: „Naozaj, žena a matka je ako slnko rodiny. Je slnkom svojou veľkodušnosťou a schopnosťou obetovať sa, stálou radosťou, pozornou a milou starostlivosťou o všetko, čo môže urobiť radosť mužovi a deťom. Ona sála okolo seba svetlo a srdečné teplo. Hoci sa hovorí, že manželstvo je šťastné vtedy, keď obaja manželia idú doň s túžbou urobiť šťastným toho druhého, a nie seba, a hoci to závisí od obidvoch, predsa len takýto vynikajúci duševný zmysel a úloha sú výsadou ženy. Ona je od prírody obdarená materským citom a akousi zvláštnou múdrosťou a rozumnosťou srdca. Preto na príkrosť odpovedá vľúdnosťou, keď ju urazia, dá najavo svoju dôstojnosť spojenú s úctou, tak ako keď slnko na západe ožiari zlatými lúčmi ťažké mraky. Počujte, čo o nej hovorí Sväté písmo: „Pôvab úprimnej ženy potešuje muža. Svätá a cudná žena je pôvab nad pôvab. Ako slnko, čo vychádza svetu na Božej oblohe, tak je krása dobrej ženy ozdobou jej domu.“ (Sir 26, 16n) Áno, žena je slnko rodiny zvláštnou prirodzenou a šľachetnou úprimnosťou, vážnou jednoduchosťou a ušľachtilou kresťanskou dôstojnosťou; ďalej vnútornou sústredenosťou, duševnou vyrovnanosťou a príjemným vystupovaním, vkusným oblečením a prizdobením i skromným a príťažlivým správaním.
Jemný a vnímavý duch, pôvabné črty tváre, mlčanie a úsmev bez zlomyseľnosti, pohyby hlavy prezrádzajúce dobrotu, to všetko jej získava krásu ušľachtilého a pritom jednoduchého kvetu, ktorý otvára lupene na prijímanie a vyžarovanie slnečných farieb.“

Pápež Pavol VI. Vo svojej encyklike Humanae vitae hovorí: „Je známe, že sa akosi zmenil pohľad nielen na osobu ženy a jej úlohu v ľudskej spoločnosti, ale aj na hodnotu manželskej lásky v manželstve a na posudzovanie manželských úkonov z hľadiska tejto lásky.“ a pokračuje: „Treba sa obávať aj toho, že muži, ktorí si zvykli používať prostriedky na zamedzenie počatia, stratia k ženám úctu, nebudú brať do úvahy ich telesnú a duševnú rovnováhu, urobia si zo ženy nástroj pre svoju žiadostivosť a nebudú ich považovať za životné družky, ktoré majú ctiť a milovať.“
V jednom svojom prejave povedal: „V kresťanskom náboženstve, viac než v ktoromkoľvek inom, žena má už odprvoti zvláštne dôstojné postavenie, o ktorom nám Nový zákon podáva mnoho dôležitých svedectiev (...); jasne z nich vysvitá, že žena bola povolaná, aby bola článkom živej a činnej štruktúry kresťanstva, a to v takej miere, že dosiaľ neboli asi všetky jej schopnosti ešte vyjadrené."

Pápež Ján Pavol II. tému dôstojnosti ženy rozvinul dokonca v samostatnom
apoštolskom liste Mulieris Dignitatem. Tu okrem iného píše: „Na vyriešenie otázok týkajúcich sa významu vzťahov medzi ženou a mužom je potrebné znovu študovať otázku o dôstojnosti a povolaní ženy. Dôstojnosť ženy a jej povolanie, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania, nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť.“
Spôsob Kristovho konania, evanjelium jeho skutkov a jeho slov, dôsledne odsudzujú všetko, čo uráža dôstojnosť ženy. Preto ženy okolo Ježiša objavujú samy seba vo svetle pravdy, ktorú on "hlása" a "uplatňuje", a aj vtedy, keď sa táto pravda dotýka ich "hriešnosti". Cítia, že "táto pravda ich vyslobodila", vrátila ich samým sebe; cítia, že sú milované "večnou" láskou, láskou, ktorá nachádza svoje zvýraznenie v Kristovi. Je to novota, ak si uvážime postoj, aký voči ženám mali všetci izraelskí učitelia, zatiaľ čo u Ježiša z Nazareta spomenutý postoj sa stáva čímsi normálnym. Keď Ježiš hovorí so ženami o Božích veciach a ony ich vnímajú, ako ozvena ich mysle a srdca zaznie odpoveď viery. A Ježiš túto typicky "ženskú odpoveď" chváli a obdivuje, ako v prípade kanaánskej ženy (por. Mt 15,28). Naozaj, evanjeliá nielen opisujú, čo urobila oná žena v Betánii, v dome Šimona, ale aj kladú dôraz na prvom mieste na prítomnosť žien pri kríži Ježiša Krista vo vrcholnej chvíli jeho mesiášskeho poslania. Ako vidno, v tej pritvrdej skúške viery a vernosti ženy sa ukázali silnejšími ako apoštoli.
V takýchto skúškach vedia premôcť strach tie, ktoré "veľmi milujú". Prvé pri hrobe sú ženy a prvé zistia, že hrob je prázdny. Ony sú prvé, čo počujú slová: "Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal" (Mt 28,6). Potom ony prvé mu objali nohy (por. Mt 28,9). Ony prvé dostanú výzvu oznámiť apoštolom zvesť o tejto skutočnosti (por. Mt 28,1-10, Lk 24,8-11). Sväté evanjelium podľa Jána (por. aj Mk 16,9) najviac vyzdvihuje mimoriadnu úlohu Márie Magdalény. Ona totiž sa prvá stretá so zmŕtvychvstalým Ježišom. Evanjeliová "rovnosť" čiže "zrovnoprávnenie" muža a ženy vzhľadom na "veľké Božie skutky", tak jasne zvýraznená v slovách a v činoch Ježiša Nazaretského, tvorí zjavný základ dôstojnosti a povolania ženy v Cirkvi a vo svete.

OSOBITNÉ ROZMERY POVOLANIA ŽENY
Dva osobitné rozmery, ktorými sa môže realizovať osobnosť ženy sú materstvo a panenstvo. Tieto dva rozmery vo svetle evanjelia nadobúdajú svoju dôležitosť a závažnosť v Panne Márii, ktorá ako "panna" stáva sa "matkou" Božieho Syna. ·Materstvo už od počiatku nesie v sebe zvláštne otvorenie sa voči novej osobe; a toto je vlastne "úloha" prislúchajúca žene. Vzájomný sebadar osôb v manželskom zväzku sa otvára k daru nového života, nového človeka, ktorý je tiež osobou na obraz a podobu svojich rodičov. Materstvo je totiž úzko spojené so štruktúrou ženského bytia ako osoby. ·Na základe evanjelia sa rozvinul a prehĺbil význam panenstva ako povolania aj pre ženu. Nemôžeme správne pochopiť panenstvo, bez odvolania sa na zásnubnú lásku, lebo v tejto láske sa ľudská osoba odovzdáva do daru niekomu inému. Panenstvo sa neobmedzuje iba na samotné "nie", ale obsahuje v sebe hlboké "áno" zásnubnej povahy, čiže darovanie seba z lásky, úplne a nedeliteľne. Dôstojnosť ženy sa úzko spája s láskou, ktorú prijíma vzhľadom na samu ženskosť, ako aj s láskou, ktorú ona opätuje. Žena nemôže nájsť samu seba inak, iba ak bude obdarovávať láskou iných. Žena bola od "počiatku" - tak ako muž - stvorená Bohom a ním "postavená" práve do tohoto poriadku lásky. Kresťanskému posolstvu o dôstojnosti ženy, žiaľ, odporuje zakorenený názor, ktorý človeka nepovažuje za osobu, ale za vec, za predmet kúpy a predaja, ktorý slúži sebeckým záujmom a číremu pôžitku; a prvou obeťou, ktorú takýto názor postihuje, je práve žena. Takýto názor prináša aj trpké plody, ako je: pohŕdanie mužom a ženou, otroctvo, utláčanie slabých, pornografia, prostitúcia - tým viac, ak je organizovaná - a všetky tie rôzne druhy diskriminácie, ktoré badať v oblasti výchovy, zamestnania, vyplácania mzdy za prácu a podobne.
MUŽ AKO MANŽEL A OTEC
Pravá manželská láska predpokladá a vyžaduje, aby muž hlboko rešpektoval rovnakú dôstojnosť ženy. Svätý Ambróz píše: "Nie si pánom, ale manželom; nedostal si otrokyňu, ale manželku.. Odplácaj sa jej pozornosťou a buď jej vďačný za lásku." Muž má žiť so svojou ženou v "celkom osobitnej forme osobného priateľstva". Kresťan je ďalej povolaný na to, aby pestoval city novej lásky tým, že svojej manželke preukazuje nežnú a súčasne pevnú lásku, akou Kristus miluje Cirkev. Láska k manželke ako matke, ako aj láska k deťom sú pre muža prirodzenou cestou k pochopeniu a uskutočňovaniu svojho otcovstva. Úloha a poslanie otca v rodine a pre rodinu majú jedinečný a dôležitý význam. Muž, ktorý tu na zemi znova robí zjavným a prežíva Božie otcovstvo, je povolaný na to, aby zabezpečoval harmonický rozvoj všetkých členov rodiny. Túto úlohu splní, ak si bude veľkodušne uvedomovať zodpovednosť za život počatý pod matkiným srdcom, ak sa bude vo zvýšenej miere usilovať zúčastňovať sa spolu s manželkou na výchove, ak bude vykonávať prácu, ktorá nerozvracia, ale povznáša rodinu v jej súdržnosti a pevnosti, a napokon ak bude vydávať svedectvo zrelého kresťanského života, ktoré účinnejšie privádza deti k živému stretnutiu s Kristom a s Cirkvou.

MATKA KRÁSNEJ LÁSKY
Možno povedať, spiritualita manželského života prináša ako svoje ovocie „krásnu lásku“ manželského páru. Ak sa pozrieme späť do dejín „krásnej lásky“, mohli by sme začať prvým ľudským párom, Adamom a Evou. Pokušenie, ktorému podľahli a následný dedičný hriech nezbavil ich úplne schopnosti „krásnej lásky“. To možno pochopiť napríklad pri čítaní Tobiášovej knihy, v ktorej je zaznamenané, že snúbenci Tobiáš a Sára pri stanovení zmyslu svojho zjednotenia sa odvolávajú na prarodičov Adama a Evu (por. Tob 8, 6) V Novom zákone to dosvedčuje aj svätý Pavol, keď hovorí o Kristovi ako o novom Adamovi (por. 1Kor 15, 45); Kristus neprichádza odsúdiť prvého Adama a prvú Evu, ale prichádza ich vykúpiť; prichádza obnoviť, čo je v človeku Božím darom, čo je v ňom večne dobré a pekné a čo tvorí podstatu krásnej lásky. Dejiny krásnej lásky v určitom zmysle sú dejinami spásy človeka. „Krásna láska“ sa vždy začína sebaodhalením osoby. V stvorení Eva sa odhaľuje Adamovi, ako Adam sa odhaľuje Eve. V priebehu ľudských dejín nové ľudské páry si hovoria navzájom „Budeme kráčať spoločnej v živote.“ Tak sa začína rodina ako jednota dvoch a silou sviatosti ako nové spoločenstvo v Kristovi. Láska, aby bola skutočne krásna, musí byť Božím darom, zaštepeným Duchom Svätým do ľudských sŕdc a v nich stále živená. (por. Rim 5, 5).
Cirkev si je toho dobre vedomá, a preto pri sviatosti manželstva žiada Ducha Svätého, aby navštívil ľudské srdcia. Aby to bola naozaj „krásna láska“, totiž dar osoby osobe, čo sa stane iba vtedy keď bude pochádzať od toho, kto je sám darom a prameňom každého daru. To všetko sa deje najmä v evanjeliu, pokiaľ ide o Máriu a Jozefa, ktorí na prahu Nového zákona znovu prežívajú skúsenosť „krásnej lásky“. Matka Božia, počne činnosťou Ducha Svätého, od ktorého pochádza „krásna láska“, ktoré evanjelium jemne umiestňuje do súvislosti „veľkého tajomstva“. A práve tajomstvo vtelenia je v ľudských dejinách prameňom novej krásy.

Mgr. Marek ISKRA
KSFX, 2004.
[email protected].

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Žena a jej dôstojnosť