Pravda o Bohu

Ak ste ešte nepočuli pravdu o Bohu, prečítajte si nasledovné vety. Možno kresťanstvo odmietate (rovnako ako som ho odmietal aj ja), a máte na to dobré dôvody. Odporúčam vám nasledovný článok, pretože skutočná pravda o kresťanstve je málo známa – a pritom tak ľahko overiteľná. Stačí sa pozrieť do Biblie a overiť si, či uvedené citáty sú naozaj pravdivé. Dôvod, prečo je pravda tak málo známa je ten, že je pre nás nepríjemná. Pozrime sa teda spolu, čo je také nepríjemné, že to nepočuť v rozhlase a nevidieť v televízii. Predložím vám tri mýty, ktoré si ľudia vymysleli, aby túto pravdu zmäkčili a tak ospravedlnili svoje vlastné konanie.

Mýtus č. 1: ĽUDIA SA DELIA NA DOBRÝCH A ZLÝCH

Pozrime sa, čo na to hovorí Boh:
“Nieto spravodlivého ani jedného, niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol sa stali neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného.” (Rimanom 3:10-12)
Radi by sme na jednu stranu postavili nás a na druhú stranu teroristov, Hitlera a vrahov. Lenže to sa nedá. Žiadna takáto deliaca čiara neexistuje. Pred Bohom sme všetci vinní rovnako. Možno nie sme rovnakí v skutkoch, ale všetci sme rovnakí v úmysloch. Nikoho si nezabil? V poriadku. Ale Ježiš Kristus hovorí:
“každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! – prepadne ohnivému peklu.“ (Matúš 5:22)
Nescudzoložil si? V poriadku. „Ale ja vám hovorím, že každý, kto by pozrel na ženu s myšlienkou požiadať ju, už aj scudzoložil s ňou vo svojom srdci.“ (Matúš 5:28) Nikomu si neukradol majetok? V poriadku. K majetku človeka však patria aj jeho povesť, jeho myšlienky a dôvera, ktorú má u iných. Nikdy si sa nesnažil mu ju ukradnúť?

Človek sa rád porovnáva s ostatnými – a vždy nájde niekoho horšieho ako on. Nebol by na svete raj, keby všetci ľudia boli ako ty? Problém je v tom, že všetci si pri vlastnom hodnotení radi znižujeme latku, aby sme ju mohli bez problémov preskočiť. Merajme však svoje skutky nie vlastným metrom, ale Božím metrom a zistíme, že túto latku nemáme šancu preskočiť.
"Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.

Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, dobre čiňte tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás utláčajú a prenasledujú." (Matúš 5:43-44)
Ľudia sa považujú za dobrých, preto nám dal Boh zákon, aby sme v jeho svetle uvideli svoju pravú tvar. Je absolútne vylúčené, aby sme získali spravodlivosť zo zákona, lebo to by vyžadovalo, aby sme boli bez hriechu vo svojich myšlienkach, zámeroch, slovách a chovaní každý rok, každú hodinu, minútu a sekundu svojho života od okamihu, keď sme sa narodili.
„Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým.” (Jakub 2:10)

Nielenže nikto nemá dostatok dobrých skutkov, ale človek bez Krista nemá ani jeden! Ani jeden, aj keby žil dvesto rokov! Prečo? Všetky tie takzvané dobré skutky, ktoré máme na svoju obhajobu pripravené, sú v Božích očiach bezcenné. „Lebo sme všetci ako nečistí, a všetky naše spravodlivosti sú ako ohyzdné rúcho; vädneme všetci ako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor.” (Izaiáš 64:6) Ako je to možné? Dobrý skutok, ktorý je prijateľný Bohom, má tri kritériá. Za prvé: Musí to byť to, čo nariadil Boh skrze svoje slovo. Za druhé to musí byť čin vykonaný srdcom, ktoré je očistené vierou. “A všetko, čo nie je z viery, je hriech.” (Rimanom 14:23b) To znamená, že všetko, čo človek urobí bez Krista je hriechom – nech už to on sám považuje za čokoľvek! Tretí bod je, že všetky dobré skutky musia byť vykonané pre slávu Božiu. Preto tí, ktorí neuverili v Krista, konajú v konečnom dôsledku všetky skutky pre seba a Boh ich neprijíma.
Hlavným problémom našich hriechov je to, že nemajú pôvod v okolí, ale v nás samých. To, čo konáme, je len vonkajším prejavom toho, akí sme. V našom vnútri je prirodzený princíp, ktorý nás núti hrešiť. Navonok konáme rôzne hriechy ako pýcha, klamstvo alebo smilstvo, ale príčina, ktorá nás núti hrešiť, je jedna. Je to naša vlastná prirodzenosť. Konáme zlo preto, lebo sme zlí. Človek sa nerodí mravne neutrálny, človek sa rodí a je od prirodzenosti hriešny a stratený:
„…všetko, čo vytvorí srdce človeka je zlé, od jeho mladosti,…“ (Genesis 8:21). Hoci hrešíme dobrovoľne, nemôžeme inak.

Ak máme hriešnu podstatu od narodenia, potom sme ju my nezapríčinili? Presne tak! Kto je teda príčinou? Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, rastliny, živočíchy a všetko bolo dobré (Genesis 1:1-25). Boh stvoril Adama a Evu, požehnal im a dal im vládu nad svetom, v ktorom neexistoval hriech ani smrť. Avšak oni porušili jeho jediný zákaz, aby nejedli zo stromu poznania dobrého a zlého. Chceli byť ako Boh, a neverili, že porušenie tohto príkazu môže mať také strašné následky.

Naše úsilie napodobňovať Boha a dychtiť po sláve, ktorá patrí len Jemu, tvorí jadro našej skazenosti. Tomuto bludu prepadli naši prví rodičia a v nich aj my všetci. Teraz je súčasťou našej prirodzenej povahy. Adamovým neposlúchnutím sme zhrešili všetci, stratili sme kontakt s Bohom a stali sme sa otrokmi hriechu. „Preto ako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili” (Rimanom 5:12)

Mýtus č. 2: BOH NAKONIEC SPASÍ VŠETKÝCH ĽUDÍ

Ak aj uznáme, že sme hriešni, máme hneď k dispozícii druhé ópium – Boh je láska, a tak nás nakoniec všetkých spasí (v najhoršom ešte prejdeme “očistcom”). Boh je však nielen láska, ale aj spravodlivosť. Boh nemôže žiaden hriech prepáčiť – každý jeden musí potrestať. Keď naša pýcha vylieva na Božiu slávu pohŕdanie, Jeho spravodlivosť Ho núti, aby On vylial svoj strašný hnev na našu pýchu. Pýcha človeka sa nikdy nebude tešiť zo slávy Boha a Božia spravodlivosť nikdy nestrpí, aby slávou Boha niekto pohŕdal. “… keď sa zjaví Pán Ježiš z neba s anjelmi svojej moci, v plamennom ohni dávajúc pomstu tým, ktorí neznajú Boha a tým, ktorí neposlúchajú evanjelia nášho Pána Ježiša Krista, ktorí ponesú pomstu, večné zahynutie, preč od tvári Pánovej a od slávy jeho mocnosti” (2. Tesalonickým 1:7-9) Okrem tvrdosti trestu si musíme uvedomiť aj jeho dĺžku – pohŕdanie nekonečne svätou bytosťou sa trestá nekonečným trestom. Veľkou tragédiou je, že ľudia sa už neboja Božieho hnevu. Boh zatiaľ svoj hnev mierni a odkladá do Dňa súdu, lenže potom ho vykoná. Samotné slovo “peklo” je použité v Novej Zmluve dvanásťkrát, z toho jedenásťkrát Ježišom Kristom. Nie je to teda nejaký mýtus – jedná sa o vážne varovanie od samotného Božieho Syna všetkým hriešnikom. Ak ho ignorujeme, veľa riskujeme. “A videl som veľký trón biely i sediaceho na ňom, pred ktorého tvárou utiekla zem i nebo, a miesto im nebolo utajené. A videl som mŕtvych, malých i veľkých, stojacich pred trónom Božím. A otvorili sa knihy, a otvorila sa aj iná kniha, to jest kniha života. a mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa svojich skutkov. A more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom, i smrť i peklo dali mŕtvych, ktorí boli v nich, a boli súdení jeden každý podľa svojich skutkov. A smrť a peklo boli uvrhnuté do toho ohnivého jazera. Toto ohnivé jazero je tá druhá smrť. A ak niekto nebol nájdený zapísaný v knihe života, bol uvrhnutý do ohnivého jazera”. (Zjavenie 20:11-15)
Naša situácia je zúfalá.

Existuje z nej vôbec východisko? Dobrá správa evanjelia spočíva v tom, že Boh nie je len spravodlivý, je aj milosrdný. Boh sa nad nami zmiloval a uchránil nás od vlastného hnevu. Boh si nás natoľko zamiloval, že podstúpil za nás tú najvyššiu obeť. Boh nám udelil milosť, a je nesmierne dôležité vedieť, akým konkrétnym spôsobom.

Mýtus č.3: ZA ZLÉ SKUTKY PEKLO, ZA DOBRÉ SKUTKY NEBO

Čo urobia ľudia, keď sa ich svedomie prebudí a oni zistia, že zhrešili? Snažia sa konať dobré skutky, aby podplatili svedomie. To je spôsob spasenia, ktorý vynašiel človek. Budhisti veria, že pokiaľ človek koná dobré skutky a nezabíja zvieratá, bude sa mu v ďalšom živote dariť lepšie. Moslimovia veria, že ak chce byt človek spasený, musí byt verný Bohu a dodržovať slová proroka Mohameda. Židia veria, že sa zapáčia Bohu, keď budú zachovávať Mojžišov zákon. Niektorí ľudia vyrastajú v domnienke, že Biblia učí: “Netancuj, nepi a s dievčatami, ktoré to robia, nechoď.” Toto nie je kresťanstvo, ale náboženstvo. Náboženstvo volá: Snaž sa, pracuj, aby si získal Božiu lásku a aby ti nakoniec Boh povedal “Tak a teraz môžeš do neba!”. Tak to ale nie je! Náboženstvo je snaha človeka zapáčiť sa Bohu. Kresťanstvo je Boh, ktorý nájde človeka a dá mu spásu zadarmo. Spása nikdy nebola za dobré skutky, je to Jeho milosť, Jeho dar! V liste Rimanom 3:20 čítame, že
“zo skutkov zákona nebude pred ním ospravedlnené niktoré telo”. Niekedy však vzniká dojem, že cirkev sa skladá z ľudí, ktorí dodržiavali Desatoro a vďaka tomu získali Božiu priazeň. Nič nie je vzdialenejšie pravde! Skutočná Kristova cirkev sa skladá z ľudí, ktorí uznali, že Desatoro nikdy nedodržiavali a z vlastnej vôle by toho nikdy neboli schopní.

“Dvaja mužovia išli hore do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej a druhý publikán [colník]. Farizej si zastal a takto sa modlil u seba: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci, alebo aj ako tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa a dávam desiatky zo všetkých príjmov. A publikán stojac zďaleka nechcel ani len oči pozdvihnúť k nebu, ale bil sa do pŕs a hovoril: Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu! [Ježiš:] Hovorím vám, že tento odišiel ospravedlnený do svojho domu a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lukáš 18:10-14)

Spása nemôže byť za dobré skutky, pretože tých nemá nikto dosť. Každý však máme dosť hriechov, ktoré sa dobrými skutkami nerušia. Spása je zadarmo, ale keďže ľudská myseľ je plná skutkov, človeka ani nenapadne, že Boh mu dá spásu zadarmo.

“Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.” (Efezským 2:8-9)
Človeka ani nenapadne, že Boh zadarmo ponesie ľudské bremeno. Stále si myslí, že musí spraviť niečo dobré, aby bol spasený. Hoci si uvedomuje, že nie je schopný urobiť všetko, myslí si, že musí urobiť aspoň niečo. Človek nie je ochotný sa ponížiť až na najnižšiu priečku. Myslí si, že by sa mal dostať aspoň o stupienok vyššie, aby mu Boh udelil spásu. Človek chce byt vždy svojím vlastným spasiteľom. Boh nás však neustanovil spasiteľmi. Boh hovorí, že my sme tí, ktorí majú byť spasení. Žiaden vlastný skutok človeka nespasí - či už sa jedná o charitu, navštevovanie kostola, modlenie alebo krst. Náboženstiev dobrých skutkov máme okolo seba plno, ale všetky vedú do pekla. Všetky dobré skutky sú až dôsledkom spásy, nie jej príčinou. Ako je teda človek spasený? Evanjelium podľa Jána, list Rimanom aj list Galatským nám jasne hovoria, že len vierou. Je to Boh, ktorý nám otvára oči, a nie my sami. Ak si dieťa zašpiní tvár, matka mu nepovie, aby si zarobilo nejaké peniaze, kúpilo uterák a utrelo sa. Matka mu sama podá uterák a povie dieťaťu, aby sa utrelo. Boh nám sám dáva pokánie, aby sme uvideli svoju minulosť a uvedomili si, akí sme boli nízki, slabí a skazení.

Boh je láska a nechce, aby sme trpeli. Boh je však aj spravodlivý, preto nemôže na naše hriechy zabudnúť. Boh preto stanovil svojho jednorodeného syna Ježiša Krista ako obeť zmierenia za naše hriechy (1. Ján 4:10). Sme hriešni a s našim hriechom si dokáže poradiť len Boh, nie my. Preto Boh prišiel na tento svet a stal sa človekom. Ježiš Kristus bol bezhriešny, túto spravodlivosť však na nás životom nepreviedol. Až Kristova smrť nás vykúpila z prekliatia zákona (Galatským 3:13). Odkiaľ vieme, že tento čin Boha uspokojil? Keby existoval len kríž Pána Ježiša, nikdy by sme nezistili, či je Boh spokojný alebo nie. Dôkazom je vzkriesenie Ježiša Krista z mŕtvych. Boh vzkriesil Pána Ježiša z mŕtvych na dôkaz toho, že dielo vykúpenia je dokonané. Boh ho potvrdil a schválil. Pán Ježiš uspokojil spravodlivé Božie nároky, aby sme mohli prijať Ježišovo zastúpenie. Jeho vzkriesenie je dôkazom nášho ospravedlnenia. Keď pochopíme, čo Boh vykonal, uveríme a prijmeme to, je náš problém hriechu vyriešený. Boh nám dal v Ježišovi Kristovi milosť. My túto milosť prijímame vierou. “Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.” (Rimanom 10:9)

Ak človek uverí vo svoj hriech, zástupnú obeť Ježiša Krista na kríži a jeho zmŕtvychvstanie, je spasený.

To je všetko? Áno, to je všetko! My už nemusíme dodať vôbec nič, lebo celú prácu za nás vykonal Boh. To On za nás zaplatil na kríži tú najvyššiu cenu. „[Boh] nás spasil a povolal svätým povolaním, nie podľa našich skutkov, ale podľa vlastného preduloženia a podľa vlastnej milosti, ktorá nám je daná v Kristu Ježišovi pred večnými časy” (2. Timoteovi 1:9) Pokiaľ ste uverili a prijali spásu, stačí povedať "Ďakujem!". Toto je cesta ku spáse, ktorú vám už nikto nemôže vziať. Dobré skutky tu nehrajú žiadnu úlohu. Boh nám dáva darom nielen ospravedlnenie, ale aj posvätenie a večný život. Už nič nemusíte konať sami. Nechajte konať Krista vo vás, počúvajte jeho hlas, čiňte jeho vôľu a on vám ukáže dobré skutky, ktoré má pre vás pripravené.