Človek sa ale nestáva hriešnikom v dôsledku toho, že hreší – človek hreší, pretože je hriešnikom. Skutočnosť, že sme hriešnici, spôsobuje, že páchame hriechy. To je dôvod, prečo sa sami nemôžeme polepšiť a prečo spása nikdy nemôže prísť z nás. Potrebujeme vyslobodenie zvonku!

Naším najväčším hriechom je pýcha – myšlienka, že sme sebestační a nepotrebujeme nikoho, aby nám pomohol. Keď niekto hovorí: „Bože, daj mi spravodlivú odplatu za moje skutky! Chcem, aby si so mnou jednal spravodlivo!“, Boh mu vyhovie a vyplatí mu mzdu presne podľa jeho skutkov. Keby však len ten človek tušil, čo za mzda ho čaká! Sme otrokmi hriechu, hriech je naším pánom a usilovne pre neho pracujeme. Hrešiť je ťažká a vyčerpávajúca práca, napriek tomu sa jej oddáva toľko ľudí v nádeji, že v nej nájdu uspokojenie. Na konci života nám náš pán Hriech vyplatí spravodlivú mzdu, ktorou je smrť. Nie je to úbohá odplata za všetku tú námahu a otročenie hriechu? Je to presne tá istá mzda, pred ktorou Boh varoval Adama:
„Z ktoréhokoľvek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“ (Genesis 2:16–17)
Boh považuje každý hriech za nesmierne závažný. Adam nekradol, nesmilnil, nezabil – len si odtrhol jedno ovocie zo stromu. Dôsledkom tohoto jedného „nevinného“ prestúpenia sa celé ľudstvo rodí do otroctva hriechu. Každý, kto sa previní proti nekonečne svätému Bohu, získa za svoje skutky mzdu, ktorou je večné odlúčenie od Boha v ohnivom jazere, kde bude „plač a škrípanie zubov“.

To, že Boh nás necháva dýchať, jesť a smiať sa, sa deje len vďaka tomu, že s nami jedná počas života zhovievavo a odkladá trest. Sme odsúdenci, ktorí čakajú na trest smrti. Dobrá správa evanjelia spočíva v tom, že Boh tak miloval tento svet, že hriešnym ľuďom ponúka úplnú milosť. To, akým spôsobom sa to deje, ilustruje nasledujúci príbeh:

Istý človek išiel z Jeruzalema dolu do Jericha a upadol medzi lotrov, ktorí ho i vyzliekli i zranili a odišli zanechajúc ho polomŕtveho. A náhodou išiel tiež dolu akýsi kňaz, tou istou cestou, a keď ho zazrel, obišiel druhou stranou. A podobne aj Levita, ktorý idúc tiež dolu prišiel na to miesto, a keď prišiel a videl, obišiel druhou stranou. No, potom prišiel k nemu nejaký Samaritán, uberajúci sa cestou, a keď ho videl, milosrdenstvom bol pohnutý a pristúpil a poobväzoval jeho rany a polial olejom a vínom a vyložiac ho na svoje vlastné dobytča zaviedol ho do hostinca a postaral sa o neho.