A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval.“ (Efezským 2:8) Ľudia sa domnievajú, že najskôr sa musia polepšiť, aby mohli prijať milosť. Ale keby sme mali pred Bohom akékoľvek zásluhy, Božia spása by bola splatením dlhu a nebola by už milosťou. Ak si pred Bohom nárokujeme nejaké zásluhy, potom s nami nemôže jednať podľa milosti, ale podľa spravodlivosti. Zásluhy nám nepomôžu získať Božiu milosť, naopak rušia jej samotnú podstatu. Čo nie je zadarmo, nemôže byť milosťou. Biblická viera teda nie je náboženstvo, pretože je to cesta Božej milosti, zatiaľčo všetky náboženstvá sú cestami ľudských skutkov. „Ale ak milosťou [ste spasení], vtedy už nie zo skutkov, pretože milosť by už nebola milosťou.“ (Rimanom 11:6)

Sláva Bohu za to, že sa človek nemôže ničím podieľať na svojej spáse! Keby spása bola odmenou za dobrý život a dobré činy – nikto na svete by nemohol byť spasený! Lenže večný život je dar! Dar sa nedá zaslúžiť, iba vďačne prijať. Boh nechce, aby sme niečo urobili, aby sme tak boli jeho daru hodní. Naopak, dáva ho iba bezbožným duchovným žobrákom, ktorí ho v jednoduchej viere a pokore príjmu. Tak ako človek nemôže urobiť nič, aby ho získal, nemôže urobiť nič, aby ho stratil. Preto jedine ten, kto verí v spásu z Božej milosti, môže si ňou byť istý!

„Tomu, kto pracuje, sa mzda zaratúva nie z milosti, ale z povinnosti. Ale tomu, kto nekoná skutky, no verí v toho, kto ospravedlňuje bezbožného,
tomu sa jeho viera započítava za spravodlivosť.“ (Rimanom 4:4–5).