Pravé náboženstvo je len jedno

Všetky náboženstvá na svete tvrdia: buďme dobrí, preukazujme lásku k druhým, neklamme, nekradnime, polepšime sa. Za túto snahu očakávajú od Boha odmenu. Boh raz naozaj bude udeľovať odmenu, ale mnohí budú prekvapení; tou odmenou totiž bude smrť. Len v jednom jedinom prípade – biblickom kresťanstve – bude odmenou večný život. Ako je to možné?

Každý, kto očakáva, že za svoj pozemský život dostane ako odmenu večný život, nemá správnu odpoveď na otázku, čo od nás Boh požaduje. Koľko dobrých skutkov je potrebných na vstup do neba? Vo všeobecnosti prevláda myslenie, že Boh jedného dňa „odváži“ všetky naše skutky na váhach a ak to dobré preváži nad zlým, tak nás prijme do neba. Náš hriech je ale ďaleko závážnejší. Božou normou nie je iba 51% dobroty, ale úplná dokonalosť. Nikdy nemôže prijať nič menšie. To preto, že je svätý a v jeho prítomnosti nemôže prebývať žiaden hriech. Požiadavkou na vstup do dokonalého neba je teda úplne bezhriešny život. Jediná poslušnosť, ktorú Boh prijíma, je taká, keď 100% tvojej mysle a tela bude dodržiavať 100% prikázaní po celých 100% života.

Keď Ježiš vyšiel na cestu, pribehol ktosi k Nemu, a padnúc pred Ním na kolená, spýtal sa Ho: Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života? Ježiš mu povedal: Čo ma menuješ dobrým? Nikto nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepoškodíš, cti si otca i matku: Odpovedal Mu: Majstre, toto všetko som zachovával od mladosti. Tu sa Ježiš zahľadel na neho, zamiloval si ho a povedal mu: Jedno ti chýba: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď, vezmi kríž a nasleduj ma. Ale on sa zarmútil pre tú reč, a odišiel smutný, lebo mal mnoho majetku. Poobzeral sa teda Ježiš a povedal svojim učeníkom: Ako ťažko vojdú do kráľovstva Božieho tí, čo majú majetky! Učeníci však žasli nad Jeho slovami. Ale Ježiš im znova odpovedal: Deti moje, ako ťažko je vojsť do kráľovstva Božieho tým, čo dúfajú v majetok. Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho. Oni ešte väčšmi užasli a hovorili medzi sebou: Kto teda môže byť spasený? Ježiš sa zahľadel na nich a povedal: U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné. (Marek 10:17-27)

Problémom tohto muža nebol samotný majetok, ale túžba po majetku. Veci samé o sebe nie sú hriešne. Hriešny však môže byť náš vzťah ku nim, ak ich povýšime na zmysel života.

A tak tomu bolo v prípade tohto bohatého mládenca, ktorý si myslel, že vedie dobrý život. Ježiš ale vedel, že tento mladík nepozná sám seba. A tak mu povedal: „Ty si myslíš, že si dokonalý? Pozrime sa na to, či je tomu tak.“ Ukázal mu, že mu chýba prinajmenšom ešte jedno. Ako reagoval tento muž na Ježišove slová? Začal si uvedomovať, že Boh požaduje niečo, čo on nikdy doteraz nenaplnil a ani nenaplní. Tak je to aj s nami. Aj keby sme v danom okamihu mali pocit, že dodržiavame Božie príkazy, vždy existuje niečo, v čom zlyhávame. Boh nás chce upozorniť na našu situáciu, ale zároveň ani na moment nezľavuje zo svojej požiadavky na bezhriešny život. Veľa náboženstiev si uvedomuje nedostatky človeka a tak sa snaží zaviesť mäkšie pravidlá, ktorých dodržiavaním sa Bohu zapáčia. O to viac ich prekvapí, keď im Boh zjaví svoju spravodlivosť. Aj Ježišovi učeníci žasli nad prísnosťou Božieho zákona. Boh chce, aby sme spoznali sami seba v žiarivom svetle jeho svätosti. Len vtedy môžeme pochopiť, že sami nikdy nezvládneme to, čo Boh požaduje. Avšak čo nedokáže človek, to je schopný vykonať Boh pre nás a namiesto nás...
Niektorí ľudia pôsobia navonok pekne. Majú vysoký zmysel pre morálku a slušný štandard správania. Dokonca sa zdá, ako by žili nejakým kvalitnejším životom. Ale tam, kde sa ľudia dívajú na vonkajší prejav, tam sa Boh díva na srdce. Posudzuje nielen skutky, ale aj úmysly a jediný úmysel, ktorý prijíma, je milovať Boha celým srdcom a celou mysľou. Skutočnosť je však taká, že všetky ľudské úmysly sú zaťažené myslením, ktoré sa sústreďuje na seba a svoje okolie. Namiesto o Boha sa zaujímame o pozemské ciele. Tu leží koreň všetkých našich hriechov. Pýcha je niečo iné ako vražda, a klamstvo je niečo iné ako smilstvo, ale príčina je rovnaká. Je ňou naše skazené srdce, ktoré nás privádza ku konaniu viditeľných hriechov. Naše najvnútornejšie sklony nás ťahajú smerom k zlému; hriech je zakorenený hlboko v našej bytosti. Tak ako zlý strom nemôže donášať dobré ovocie, tak ako sa leopard nemôže zbaviť svojich škvŕn, tak sa my všetci nemôžeme, aj keby sme ako chceli, zbaviť svojich hriechov. Hriech je ako mocný prúd vody, ktorý určuje smer našich činov. Keď sa necháte unášať vodným prúdom, nepociťujete jeho silu. Skúste sa mu ale vzoprieť a hneď spoznáte jeho moc. Keďže človek je zlý vo svojej vnútornej podstate, žiadne predsavzatia, žiadne úsilie, obrady ani zákazy ho nevyliečia. Biblia nám ukazuje, že sme od narodenia hriešni. Existuje falošná predstava, že človek sa stáva hriešnikom, keď prestane konať dobro.

Človek sa ale nestáva hriešnikom v dôsledku toho, že hreší – človek hreší, pretože je hriešnikom. Skutočnosť, že sme hriešnici, spôsobuje, že páchame hriechy. To je dôvod, prečo sa sami nemôžeme polepšiť a prečo spása nikdy nemôže prísť z nás. Potrebujeme vyslobodenie zvonku!

Naším najväčším hriechom je pýcha – myšlienka, že sme sebestační a nepotrebujeme nikoho, aby nám pomohol. Keď niekto hovorí: „Bože, daj mi spravodlivú odplatu za moje skutky! Chcem, aby si so mnou jednal spravodlivo!“, Boh mu vyhovie a vyplatí mu mzdu presne podľa jeho skutkov. Keby však len ten človek tušil, čo za mzda ho čaká! Sme otrokmi hriechu, hriech je naším pánom a usilovne pre neho pracujeme. Hrešiť je ťažká a vyčerpávajúca práca, napriek tomu sa jej oddáva toľko ľudí v nádeji, že v nej nájdu uspokojenie. Na konci života nám náš pán Hriech vyplatí spravodlivú mzdu, ktorou je smrť. Nie je to úbohá odplata za všetku tú námahu a otročenie hriechu? Je to presne tá istá mzda, pred ktorou Boh varoval Adama:
„Z ktoréhokoľvek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“ (Genesis 2:16–17)
Boh považuje každý hriech za nesmierne závažný. Adam nekradol, nesmilnil, nezabil – len si odtrhol jedno ovocie zo stromu. Dôsledkom tohoto jedného „nevinného“ prestúpenia sa celé ľudstvo rodí do otroctva hriechu. Každý, kto sa previní proti nekonečne svätému Bohu, získa za svoje skutky mzdu, ktorou je večné odlúčenie od Boha v ohnivom jazere, kde bude „plač a škrípanie zubov“.

To, že Boh nás necháva dýchať, jesť a smiať sa, sa deje len vďaka tomu, že s nami jedná počas života zhovievavo a odkladá trest. Sme odsúdenci, ktorí čakajú na trest smrti. Dobrá správa evanjelia spočíva v tom, že Boh tak miloval tento svet, že hriešnym ľuďom ponúka úplnú milosť. To, akým spôsobom sa to deje, ilustruje nasledujúci príbeh:

Istý človek išiel z Jeruzalema dolu do Jericha a upadol medzi lotrov, ktorí ho i vyzliekli i zranili a odišli zanechajúc ho polomŕtveho. A náhodou išiel tiež dolu akýsi kňaz, tou istou cestou, a keď ho zazrel, obišiel druhou stranou. A podobne aj Levita, ktorý idúc tiež dolu prišiel na to miesto, a keď prišiel a videl, obišiel druhou stranou. No, potom prišiel k nemu nejaký Samaritán, uberajúci sa cestou, a keď ho videl, milosrdenstvom bol pohnutý a pristúpil a poobväzoval jeho rany a polial olejom a vínom a vyložiac ho na svoje vlastné dobytča zaviedol ho do hostinca a postaral sa o neho.

A druhého dňa, keď odchádzal, vybral dva denáre, dal hostinskému a povedal mu: Staraj sa o neho, a čo by si nad to viacej vynaložil, ja ti, keď pôjdem tadeto naspäť, zaplatím. (Lukáš 10:30-35)

Ľudstvo opustilo Jeruzalem – miesto, kde sídli Boh a kde s ním malo spoločenstvo a vydalo sa dole do Jericha na miesto, kde sa údajne dá urobiť veľký obchod a kde je všetko dovolené. Ale s každým, kto sa odvráti od Boha, to ide dole kopcom. Na tejto ceste skôr alebo neskôr upadne do rúk lupičov. Olúpia ho, stratí svoj tovar (schopnosti), odev (dôstojnosť), proviant (nádej) na cestu a krvácanie z rán ohrozuje život. Čo by mu asi povedal kňaz, ktorý išiel okolo? Pravdepodobne: „Miluj Boha celým srdcom, celou dušou a celou silou. Potom vstaneš a budeš chodiť. Je pravda, že si prišiel o svoj odev a že si polomŕtvy. Ale ak budeš konať dobro, budeš spasený.“ Ak ste nikdy nepočuli o láske k Bohu, nevedeli ste, aké dôležité je milovať Boha. Keby ste nikdy nepočuli o láske k blížnemu, nevedeli by ste, aké dôležité je milovať blížneho. Akonáhle sa dopočujete o láske k blížnemu, uvedomíte si, že ste svojho blížneho nikdy nemilovali. Predtým sme nevedeli, že Boha nemilujeme; teraz to vieme. Nielenže Boha nemilujeme celým srdcom, nemilujeme ho vôbec. Lupiči nás už ozbíjali. Tu však leží náš problém: Boh vyčerpávajúco pozná našu skazenosť, ale my sme sa nevzdali nádeje v samých seba. Myslíme si, že keby sme boli len trochu silnejší alebo mali o trochu viac vôle, vtedy by sme poslúchali Božie slovo. Klamne sa domnievame, že sme schopní niečo dokázať, ale Boh vie, že nemôžeme nič. Až keď pravdivo spoznáme sami seba, zvoláme: „Ach Bože, vzdávam to!“

Za nejakú chvíľu prišiel ďalší človek – milosrdný Samaritán. Keď ho uvidel, bol pohnutý súcitom. Mal nielen lásku a súcit, ale aj olej a víno, pomocou ktorých ho uzdravil. Potom ho zaniesol na miesto, kde o neho bude dobre postarané. Tam, kde nepomohol zákon a trest, tam Boh používa lásku. Odzbrojuje ľudí tou šokujúcou správou, že Boh prijal pred dvetisíc rokmi ľudské telo, aby sa stal prostredníkom a obeťou zmierenia medzi ním a ľuďmi. Boh tento bezbožný svet miluje a pre záchranu ľudí obetoval to najdrahšie, čo mal – svojho Syna. Boh však nezľavil zo svojej požiadavky, že do spoločenstva s ním môže vstúpiť len bezhriešny človek; ani zo svojho zákona, že hriech musí byť potrestaný. To, čo nedokázal človek, dokázal Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý žil na zemi život podľa Božích požiadaviek a tak naplnil celý zákon. Na kríži Boh preniesol vinu hriešnych ľudí na Ježiša Krista a potrestal ho podľa spravodlivosti trestom, ktorý patril hriešnikom.

Ako dôkaz, že táto obeť stačí na odpustenie hriechov, ho na tretí deň vzkriesil z mŕtvych. Na základe Kristovej obete môže každý človek získať namiesto zaslúženej smrti nezaslúžený večný život. Tomu, ktorý verí v zástupnú obeť Ježiša Krista, Boh odpúšťa všetky minulé aj budúce hriechy a daruje mu večný život, ktorý získal Kristus ako odmenu za svoj bezhriešny život na zemi. Takto nám môže udeliť milosť a sám zostať dokonale spravodlivým a svätým Bohom.

My sme tí, koho lupiči ozbíjali. Náš život utrpel ťažké zranenia. Naše telo ešte žije, ale náš duch je mŕtvy. Potrebujeme spásu. Nikdy netvrďte, že môžete sami čokoľvek urobiť. Boh nám odkazuje, že ho máme nechať, aby všetko urobil sám. Keď človek hovorí: „ja som schopný“, Boh sa v ňom stáva bezmocným. Až keď my vyčerpáme svoju silu, prejaví svoju slávu Boh. Najväčším ľudským omylom je domnienka, že máme niečo urobiť. Človek si vždy žiada byť svojím vlastným spasiteľom. Boh však hovorí, že to my sme tí, ktorí majú byť spasení. Tá lahodná správa evanjelia znie: Boh už v Ježišovi Kristovi urobil pre vysporiadanie ľudského hriechu všetko. Spoľahnite sa na to v úprimnej viere!
Na celom svete existujú len dva druhy náboženstiev. Biblické kresťanstvo predstavuje jeden druh a všetky ostatné náboženstvá môžeme dať do druhej skupiny. Kresťanstvo má v sebe niečo, čo ho stavia do protikladu ku všetkým náboženstvám. Tie hovoria: „Ak budeš robiť to a to, Boh sa nad tebou zmiluje“. Líšia sa akurát v tom, čo má byť ten potrebný skutok. Niekde je to kúpeľ v posvätnej rieke, inde pobozkanie posvätnej skaly, inde krst posvätenou vodou alebo nejaký iný rituál. Náboženstvo hovorí: „urob to a to“, evanjelium hovorí: „Kristus urobil všetko“. Náboženstvo žiada skutky, ktoré koná človek, evanjelium žiada vieru v skutky, ktoré vykonal Kristus. Náboženstvo je úsilie človeka dosiahnuť Boha zdola nahor. Ciest nahor k Bohu je snáď toľko, koľko je ľudí. Zhora dole však existuje len jedna cesta. Kresťanstvo je Boh, ktorý nájde človeka a dá mu všetko. Ostatné náboženstvá robia z Boha dlžníka, pretože vraj spásu dĺži všetkým, ktorí majú vzorné pozemské správanie. Náboženstvo volá: snaž sa, aby si získal Božiu priazeň, aby ti Boh napokon povedal: „Tak a teraz môžeš do neba!“ To je ale klamstvo! Spása nie je, nikdy nebola a ani nebude za dobré skutky, pretože tých nemá nikto dosť. Boh ponúka spásu ako dar z milosti. Boh Otec obetoval za ľudské hriechy svojho jediného Syna – to najdrahšie, čo mal – aby nám mohol ponúknuť ten najväčší dar, večný život, úplne zadarmo. „Lebo milosťou ste spasení, skrze vieru.

A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval.“ (Efezským 2:8) Ľudia sa domnievajú, že najskôr sa musia polepšiť, aby mohli prijať milosť. Ale keby sme mali pred Bohom akékoľvek zásluhy, Božia spása by bola splatením dlhu a nebola by už milosťou. Ak si pred Bohom nárokujeme nejaké zásluhy, potom s nami nemôže jednať podľa milosti, ale podľa spravodlivosti. Zásluhy nám nepomôžu získať Božiu milosť, naopak rušia jej samotnú podstatu. Čo nie je zadarmo, nemôže byť milosťou. Biblická viera teda nie je náboženstvo, pretože je to cesta Božej milosti, zatiaľčo všetky náboženstvá sú cestami ľudských skutkov. „Ale ak milosťou [ste spasení], vtedy už nie zo skutkov, pretože milosť by už nebola milosťou.“ (Rimanom 11:6)

Sláva Bohu za to, že sa človek nemôže ničím podieľať na svojej spáse! Keby spása bola odmenou za dobrý život a dobré činy – nikto na svete by nemohol byť spasený! Lenže večný život je dar! Dar sa nedá zaslúžiť, iba vďačne prijať. Boh nechce, aby sme niečo urobili, aby sme tak boli jeho daru hodní. Naopak, dáva ho iba bezbožným duchovným žobrákom, ktorí ho v jednoduchej viere a pokore príjmu. Tak ako človek nemôže urobiť nič, aby ho získal, nemôže urobiť nič, aby ho stratil. Preto jedine ten, kto verí v spásu z Božej milosti, môže si ňou byť istý!

„Tomu, kto pracuje, sa mzda zaratúva nie z milosti, ale z povinnosti. Ale tomu, kto nekoná skutky, no verí v toho, kto ospravedlňuje bezbožného,
tomu sa jeho viera započítava za spravodlivosť.“ (Rimanom 4:4–5).