Táto otázka v sebe obsahuje zradný predpoklad o utrpení nevinných ľudí, či už máme na mysli seba alebo iných. Je vznesená z pozície celkom dobrého človeka, ktorý nespravodlivo trpí. Tento predpoklad je však úplne mylný. Neexistuje „nevinné“ utrpenie. Človek je pred Bohom vinný za svoje hriechy a pozemské utrpenie je dôsledok spravodlivého Božieho hnevu. Správne položená otázka by mala znieť: „Ako je vôbec možné, že Boh je tak dobrý a krotí väčšinu zla, ktoré v nás drieme? Prečo nám dopraje toľko dobra?“ Ak ľudia tvrdia, že až toľko nehrešia, tak je to len preto, že nevedia, čo je hriech a kto je Boh. Poďme sa teda na to pozrieť.

Čo je hriech?

Všetci sme sa narodili so svedomím. V hĺbke srdca vieme, kedy robíme zlé veci. Aj dieťa pozná rozdiel medzi férovým a neférovým konaním. Morálka sú objektívne normy dobra a zla, správneho a nesprávneho chovania. V súčasnosti je rozšírený falošný názor typu: „pre mňa je dobrý tento typ konania, pre teba zase iný – nemôžem vynášať jednoznačné tvrdenia o tom, že jedny morálne pravidlá sú lepšie ako druhé“. To je ten typ argumentácie, ktorý hovorí, že v našej kultúre sú správne tieto zásady a v inej kultúre platia iné zásady. Relativizmu sa v našej dobe darí dobre. Lenže bez objektívneho merítka morálky je možné ospravedlniť aj najohavnejšie zločiny. Existuje jedna jediná odpoveď, prečo je napríklad zabitie zlé – to preto, že je to porušenie zákona, ktorý je mimo nás. Zdrojom tohto zákona je Boh. V hĺbke srdca každý človek tuší, že niektoré veci sú bez ohľadu na kultúru a okolnosti vždy zlé. Keď relativistovi ukradnete auto alebo mu znásilníte manželku, okamžite sa bude odvolávať na objektívne merítko morálky. Boh nám svoje zákony zjavuje čiastočne v našom svedomí a v úplnej podobe v Biblii. Morálny rozmer činov nie je daný ani pocitom spokojnosti, ani užitočnosti, ani väčšinovým hlasovaním, ale Božím merítkom. Hriech je prestúpenie Božieho zákona. Ak by nebol Boh, nebol by hriech, pretože by sme nemali žiadnu dokonalú bytosť ako mierku toho, čo je správne. Čo od nás požaduje Boh?

Niekto povie: „ja som nikoho nezabil“. To je pravda, ale v srdci možno povraždil celé svoje okolie. Keby sa niekto chystal zabiť svojho nepriateľa, ale cestou si napríklad zlomil nohu a svoj úmysel nedokoná, bude pred Bohom vinný rovnako, ako keby vraždu spáchal. Boh sa totiž díva priamo na ľudské srdce a posudzuje jeho motívy. “Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by však zabil, musí ísť pred súd.