Prečo Boh dopúšťa utrpenie?

Táto otázka v sebe obsahuje zradný predpoklad o utrpení nevinných ľudí, či už máme na mysli seba alebo iných. Je vznesená z pozície celkom dobrého človeka, ktorý nespravodlivo trpí. Tento predpoklad je však úplne mylný. Neexistuje „nevinné“ utrpenie. Človek je pred Bohom vinný za svoje hriechy a pozemské utrpenie je dôsledok spravodlivého Božieho hnevu. Správne položená otázka by mala znieť: „Ako je vôbec možné, že Boh je tak dobrý a krotí väčšinu zla, ktoré v nás drieme? Prečo nám dopraje toľko dobra?“ Ak ľudia tvrdia, že až toľko nehrešia, tak je to len preto, že nevedia, čo je hriech a kto je Boh. Poďme sa teda na to pozrieť.

Čo je hriech?

Všetci sme sa narodili so svedomím. V hĺbke srdca vieme, kedy robíme zlé veci. Aj dieťa pozná rozdiel medzi férovým a neférovým konaním. Morálka sú objektívne normy dobra a zla, správneho a nesprávneho chovania. V súčasnosti je rozšírený falošný názor typu: „pre mňa je dobrý tento typ konania, pre teba zase iný – nemôžem vynášať jednoznačné tvrdenia o tom, že jedny morálne pravidlá sú lepšie ako druhé“. To je ten typ argumentácie, ktorý hovorí, že v našej kultúre sú správne tieto zásady a v inej kultúre platia iné zásady. Relativizmu sa v našej dobe darí dobre. Lenže bez objektívneho merítka morálky je možné ospravedlniť aj najohavnejšie zločiny. Existuje jedna jediná odpoveď, prečo je napríklad zabitie zlé – to preto, že je to porušenie zákona, ktorý je mimo nás. Zdrojom tohto zákona je Boh. V hĺbke srdca každý človek tuší, že niektoré veci sú bez ohľadu na kultúru a okolnosti vždy zlé. Keď relativistovi ukradnete auto alebo mu znásilníte manželku, okamžite sa bude odvolávať na objektívne merítko morálky. Boh nám svoje zákony zjavuje čiastočne v našom svedomí a v úplnej podobe v Biblii. Morálny rozmer činov nie je daný ani pocitom spokojnosti, ani užitočnosti, ani väčšinovým hlasovaním, ale Božím merítkom. Hriech je prestúpenie Božieho zákona. Ak by nebol Boh, nebol by hriech, pretože by sme nemali žiadnu dokonalú bytosť ako mierku toho, čo je správne. Čo od nás požaduje Boh?

Niekto povie: „ja som nikoho nezabil“. To je pravda, ale v srdci možno povraždil celé svoje okolie. Keby sa niekto chystal zabiť svojho nepriateľa, ale cestou si napríklad zlomil nohu a svoj úmysel nedokoná, bude pred Bohom vinný rovnako, ako keby vraždu spáchal. Boh sa totiž díva priamo na ľudské srdce a posudzuje jeho motívy. “Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by však zabil, musí ísť pred súd.

Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, musí ísť pred súd. Kto by povedal bratovi: Hlupák, musí ísť pred Veľradu. Kto by povedal: Blázon, musí ísť do ohnivého pekla.“ (Matúš 5:22)
Hriech teda nie je len to, že niekomu ublížime. Hriech sa uskutočňuje predovšetkým vo vzťahu k Bohu a až na druhom mieste vo vzťahu k ľuďom.

Jedno z novozákonných svedectiev, ktoré by nás malo prebudiť, je príbeh Ananiáša a Zafíry z piatej kapitoly knihy Skutkov apoštolov. Tento pár urobil veľmi dobrý skutok. Predali svoj majetok a značnú časť zisku venovali cirkvi. Len jednu vec urobili zle: aby vyzerali duchovnejšie, predstierali, že cirkvi venovali všetko, čo utŕžili za predané polia. Inými slovami, tvárili sa duchovnejšími, ako v skutočnosti boli. Po ich odhalení nasledovala tvrdá reakcia („padli a vydali ducha“), z ktorej je zrejmé, ako vážne Boh vníma pokrytectvo.

Niektorí ľudia vyzerajú navonok pekne. Majú vysoký zmysel pre morálku a slušný štandard chovania. My ale vidíme len vonkajšie správanie. Môžu sa pred nami chváliť svojimi činmi, ale nie pred Bohom! Boh o nich vie všetko. On sa díva priamo do ich srdca a posudzuje ich motívy. Hriech zostáva hriechom, aj keď nie je pred ľuďmi odhalený. Celým Ježišovým verejným životom sa tiahne jeho spor s farizejmi. Farizeji boli terčom jeho najostrejších útokov. Nazval ich:
„Plemeno zmijí! Blázni! Pokrytci! Slepí vodcovia! Obielené hroby!"
A pritom oni boli učitelia Mojžišovho zákona, čelní predstavitelia Židov. Verejne sa modlili, pravidelne sa postili, odovzdávali desiatky zo všetkého. V čom spočíval ich problém?
„Beda vám, zákonníci a farizeji- pokrytci, že dávate desatiny z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbávate, čo je závažnejšie v zákone, totiž spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Toto ste mali činiť a tamto nezanedbávať.“ (Matúš 23:23)
Tí istí učitelia, ktorí dávali desiatky z korenia, mali srdce plné namyslenosti a veľa úkonov konali len preto, aby na seba upútali pozornosť. A keď Ježiš uzdravil chorého v sobotu, zjavne im záležalo oveľa viacej na dodržaní protokolu ako na milosrdenstve. Farizeji neboli schopní naplniť zákon duchovne, plnili ho len formálne, hoci navonok to mohlo vyzerať veľmi presvedčivo. Boh prikazuje nielen skutok, ale aj motív. Tým motívom je láska k Bohu. Ak nehrešíme preto, lebo by nám to mohlo ublížiť alebo by nám na to „prišli“, myslíme na seba a nie na Boha. Celý Boží zákon stojí na dvoch prikázaniach:
“Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.

To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ (Matúš 22:37-39)
Bez lásky k Bohu nie je možné milovať ani ľudí. Boh považuje za dobré len tie naše skutky, ktoré sú konané na jeho oslavu. Ak nemilujeme Boha z celého srdca, nemôžeme naplniť nijaké iné prikázanie.

Ako človek plní Boží zákon?

Boží zákon je ako teplomer. Niekto môže mať horúčku, ale keď mu poviete, že nevyzerá dobre, nemusí vám veriť. Stačí mu ale dať teplomer a hneď sa preukáže, že má zvýšenú teplotu. Biblický teplomer nám ukazuje, že
„nieto spravodlivého ani jedného; niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného.“ (Rimanom 3:10-12). Nikto nie je pred Bohom nevinný, nikto sa nemôže preukázať životom, aký požaduje Boh.

„A ako neuznávali za hodné a potrebné mať Boha v pravej známosti, tak ich aj Boh vydal v neosvedčenú myseľ prevrátenú, aby robili to, čo sa nepatrí, naplnených každou neprávosťou, smilstvom, podlosťou, lakomstvom, zlosťou, plných závisti, vraždy, sváru, lesti, zlých obyčají, pletichárov, pomlúvačov, nenávidiacich Boha, trýzniteľov, pyšných, chlúbnych, vynálezcov zlého, rodičom neposlušných, nezmyselných, vierolomných, nemajúcich lásky, nezmierlivých a nemilosrdných, ktorí, hoci dobre poznali právo Božie, že tí, ktorí robia také veci, sú hodní smrti, nielen že to robia, ale to ešte aj schvaľujú tým, ktorí to tiež robia.“ (Rimanom 1:28-32)

Vidíme, že všetky ľudské hriechy majú svoj spoločný koreň – je ním zavrhnutie Boha ako Stvoriteľa a zákonodarcu. Najväčší hriech proti Bohu je ľudská pýcha, viera, že môžeme žiť z vlastných síl, že sme duchovne sebestační. Ak sa spoliehame na seba a odmietame rešpektovať jeho vôľu, stávame sa Božími nepriateľmi.
„Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou, ale jeho srdce sa odvracia od Hospodina.“ (Jeremiáš 17:5)
Prečo hrešíme?

Priznať si hriechy v živote je dôležité, ale je to len začiatok. Potrebujeme nájsť ich zdroj, len tak môžeme nad nimi nájsť cestu víťazstva. Existujú dva principiálne pohľady na zdroj hriechu – buď je zdroj hriechu mimo človeka alebo vo vnútri človeka. Humanistické stanovisko tvrdí, že zlé prostredie vytvára zlého človeka, preto koreň zla rieši nápravou spoločenských vzťahov.

Biblické stanovisko hovorí, že zdrojom hriechu je ľudské srdce (Matúš 15:19), preto koreň zla rieši vo vnútri srdca. Platí, že človek nie je zlý, pretože koná zlé činy, ale koná zlo, pretože je zlý. Preto bieda ani bohatstvo nerobí z ľudí zlosynov, ľudia sú zlosynmi už od počatia. „Všetko, čo vytvorí srdce človeka, je zlé, od jeho mladosti.“ (1. Mojžišova 8:21) Učia snáď rodičia svoje deti aby klamali? Samozrejme, že nie. Napriek tomu sa stanú deti prefíkanými klamármi. Nezvádzajme nič na prostredie alebo na históriu. Oboje pôsobí len ako katalyzátor a na povrch vypláva len to, čo je v nás od počatia skryté. Človek vlastní skazenú prirodzenosť a hreší v dôsledku tejto skazenosti. Dôsledok Adamovho pádu

Človek bol stvorený na to, aby oslavoval Boha, aby miloval blížneho, dodržiaval Božie príkazy, nekradol, neklamal, nezabíjal, nesmilnil a nezávidel. Boh stvoril dokonalého človeka. Adam nebol otrokom hriechu. Hriech, utrpenie a smrť vstúpili do Božieho dokonalého sveta ako výsledok prvej neposlušnosti a vzbury Adama a Evy voči Bohu. Tým človek stratil neporušenosť a spoločenstvo s Bohom, pre ktoré bol pôvodne stvorený. Adamovo rozhodnutie strhlo celé jeho potomstvo do stavu duchovnej oddelenosti od Boha a pozvoľného, ale neodvratného umierania.
„Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť – tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ (Rimanom 5:12) Ľudstvo stratilo možnosť žiť s Bohom a zostal mu len život v hriechu. Dôsledkom Adamovho pádu nespasený človek nie je schopný urobiť čokoľvek, čo by bolo duchovne správne a spravodlivé. Sme otrokmi svojho hriechu, sme Božími nepriateľmi (Rimanom 5:6) a od narodenia väzíme v duchovnej mŕtvosti (Efezským 2:1). Boží spravodlivý hnev

Podľa Biblie je neveriaci človek „dieťaťom hnevu“ (Efezským 2:3). Boh sa musí hnevať na hriech a hriešnika, pretože je spravodlivý. Boží hnev sa zjavuje kvôli objektívnej vine človeka. Boh, ktorý je nekonečne svätý, nekonečne nenávidí hriech. Jeho hnev sa čiastočne prejavuje už teraz (Rimanom 1:18), ale v plnosti sa prejaví až pri druhom príchode Ježiša Krista: „Keď sa zjaví Pán Ježiš z neba s anjelmi svojej moci, v plamennom ohni dávajúc pomstu tým, ktorí neznajú Boha, a tým, ktorí neposlúchajú evanjelia nášho Pána Ježiša Krista, ktorí ponesú pomstu, večné zahynutie, preč od tváre Pánovej a od slávy jeho mocnosti, keď príde, aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých, ktorí uverili.“ (2. Tesalonickým 1:8b-10)

Po našej smrti nás čaká zmŕtvychvstanie a Boží súd, na ktorom bude každý spravodlivo súdený za svoje hriechy.

Boží verdikt znie, že kto zhrešil, musí zomrieť (Rimanom 6:23). Zhrešiť voči nekonečnému Bohu znamená nekonečný trest. Celou Bibliou sa tiahnu vážne varovania pre všetkých, ktorí podceňujú existenciu súdu a trestu, ktorým je večné odlúčenie od Boha v pekle. Najviac nás pred peklom varuje sám Pán Ježiš Kristus, ktorý o ňom často hovorí ako o mieste, kde bude „plač a škrípanie zubov“. Len v samotnom Matúšovom evanjeliu je dostatok hrozivých opisov, ktoré na každého apelujú, ako vážne to Boh myslí (pozri Matúš 5:29, 30; 7:19; 10:28; 11:21-24; 13:30,41,42,49,50; 18:8,9,34; 21:41; 22:14; 24:51; 25:12,30,41; 26:24).

Božia milosť

Ak si človek uvedomí, že sa previnil voči Bohu, začne sa pýtať ako by sa s ním mohol zmieriť. Veľa ľudí si myslí, že Boh ich spasí, ak budú viesť morálne bezúhonný život, chodiť do kostola a niekedy niečo darujú. Týmito a rôznymi inými spôsobmi sa človek snaží zakryť svoje hriechy. Snaží sa zapáčiť Bohu konaním dobrých skutkov. Lenže dobré skutky nerušia trest za hriech! Boh totiž nemá záujem o čiastočné naplnenie svojho zákona (Galatským 3:10), požaduje dokonalosť, a keby sme čo len raz zhrešili, zasluhujeme si peklo (Jakub 2:10–11). Navyše človek žiadne dobré skutky nemá – všetky jeho činy koná vo vzbure voči Bohu a sú to len prikrášlené hriechy. Farizeji si o sebe mysleli, že vedú život, ktorý požaduje Boh. Tak to bolo aj v prípade farizeja menom Saul, ktorý potom, čo uveril v evanjelium, dostal nové meno Pavol a stal sa významným apoštolom. Boh mu otvoril oči a on spoznal vlastnú biedu a nehodnosť. Nenechajme sa aj my opantať ilúziou, že vlastne nie sme až takí zlí. Všetci sme hriešni a skazení.

Boh však natoľko miluje svet, že pre nás vymyslel záchranný plán – plán dokonale premyslený v ktorom nijako neustúpil od svojich požiadaviek na dokonalý život. Pred dvetisíc rokmi poslal na zem svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista, ktorý (hoci sám je Bohom) sa stal človekom. Všetok trest, ktorý by sme si zaslúžili my za svoje hriechy, vytrpel za nás na kríži Ježiš. To je tá dobrá správa evanjelia! Božia milosť je väčšia ako naše zlyhania. Boží súd už bol vykonaný zástupne na Ježišovi Kristovi, ktorý sa dobrovoľne obetoval za ľudí.:
„Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.“ (Rimanom 6:23)
Každý, kto verí v Kristovu zástupnú obeť, získa nielen odpustenie svojich hriechov, ale aj Kristovu dokonalú spravodlivosť a večný život s Bohom.

Krv Ježiša Krista platí pre všetkých, ktorí veria zvesti evanjelia ako výkupné z hriechov a zmieruje ich s Bohom. Boh nebol povinný urobiť to, preto je to nezaslúžený dar. Ak to vyzerá príliš jednoducho a neuveriteľne, potom ste túto správu pochopili správne. Boh už pre záchranu človeka z hriechu vykonal všetko a my nemôžeme a nesmieme ničím prispieť. On zaplatil plné výkupné. Uverte tejto dobrej správe, uverte v Kristove výkupné dielo a budete spasení!


Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život,
ale hnev Boží zostáva na ňom. (Ján 3:36).