Žijeme v čase, keď začína byť každému z nás jasné, že súčasné usporiadanie sveta nie je udržateľné. Musí sa zásadne zmeniť, inak prepadne do chaosu a násilia. Každý človek hrá svoju rolu v tejto zmene. Na jednej strane je tu rastúce pochopenie pre potrebu zmien a dokonca prvé kroky správnym smerom, na druhej strane tieto kroky nie sú dostatočne veľké v porovnaní s obrovskými rozmermi výzvy budúcnosti. Sme stále len na začiatku začiatkov a musíme sa naučiť nielen chovať sa inak ale inak aj myslieť.

Súčasná civilizácia založená na peniazoch, motivácii zisku a konkurencii, rozširujúca sa po celom svete, nie je trvalo udržateľná, rozvracia prirodzené systémy nevyhnutné pre život na tejto planéte. Poškodzuje pôdu, znečisťuje vodu a vzduch. Spôsobuje globálne otepľovanie, ktoré môže mať množstvo katastrofických následkov. Spôsobuje narúšanie ozónovej vrstvy, ktorá chráni všetok život pred ultrafialovým žiarením. Spotrebováva neobnoviteľné zdroje zeme obrovským tempom.

Cesta z našich problémov vedie šírením pravdy, šírením vedomostí o tom, ako možno uspokojiť prirodzené ľudské potreby, poznanie založené na rozumnom skúmaní a životných skúsenostiach, poznanie základnej prirodzenosti v ľudských bytostiach.
Preto som si vybral Mohandasa Karamchanda Gándhího.

Metodika práce
Samotná vybraná téma stredoškolskej odbornej práce predurčuje základne metologické prístupy k jej spracovaniu. Hlavnou metódou je metóda vyhľadávania, triedenia získaného materiálu zo života Mohandasa Karamchanda Gándhího.

Gándhí
Toto meno je v podvedomí mnohých z nás spojenené s pojmami ako satjágraha- vytrvalosť v pravde, alebo ahimsa- nenásilie. Už uplynulo pol storočia odo dňa, keď Mahathmá Gándhí zahynul guľkou hinduistického fanatika (1948). Zomierajúc odpustil tento nepriateľ násilia svojmu vrahovi. O sebe raz povedal: ,,Netúžim byť nikým iným len prostým robotníkom, obyčajným služobníkom Indie a ľudstva.“ Jeho meno Mahathma, čo znamená ,, veľký duch“ sa stalo trvalým symbolom. Už samotným výzorom, vychudnutou postavou, vždy s bielym bederným rúchom namiesto obleku, pripomínal Gándhí indického tradičného jogína. Na vystihnutie jeho charakteristických vlastností postačí len pár slov: dobrovoľná chudoba, asketizmus, sklon k držaniu hladoviek ako nátlakového prostriedku, krajné sebazapretie a sústavné sabazdokonaľovanie. Gándhí bez jógy by skutočne nebol Gándhí.
Jeho sabakázeň, pravidelné vstávanie za tmy, rozjímanie, neskonalá úcta jeho obdivovateľov a žiakov v duchu tisícročných tradícíi. Z tohto zorného uhla bol Gándhí typickým produktom staroindickej vzdelanosti, z ktorej prijal len tie prvky, ktoré mu pomohli k naplneniu jeho životných snáh. Študoval právo v Ahmadábáde, potom v Londíne. Svojmu cieľu bojovať bez násilia venoval dvadsaťjeden rokov v Južnej Afrike a tridsaťštyri rokov v Indii. Gandhí pochádzal z váženej hinduistickej rodiny a narodil sa 2. oktobra 1869 na západnom pobreží Indie.

Afrika
Ako mladý indický právnik prišiel roku 1893 do juhoafrického prístavného mesta Durban, aby doriešil jeden súdny spor, hoci sa chcel hneď po vybavení svojho prípadu vrátiť do vlasti, sa čoskoro upísal inému poslaniu: stal sa ochráncom práv utláčaných a diskriminovaných. Tam sa veľmi skoro stal vodcom Indickej menšiny. Vynaložil veľa úsilia v boji proti zákonom prenasledujúcim Indov. Táto činnosť sa nepáčila úradom ani protiindickým fanatikom, ktorí ho často zbili a týrali takmer až na smrť. Práve vtedy začal rozvíjať svoje učenie o „sile duše“ o vzdore voči nespravodlivej moci mierovými prostriedkami. Jeho názory ovplyvňovalo učenie L. N. Tolstého “O neprotiveniu sa zlu“, hinduistická kniha Bhagavadgéta a kresťanský nový zákon. Na potvrdenie svojej filozofie založil v južnej Afrike model sebestačnej Indickej obce zvanej Tolstého farma, ktorá mala žiť v úplnej nezávislosti od vonkajšieho sveta a prekonávať ťažkosti „silou duše“.

India
Táto oblasť patrila k grófstvu, ktoré podobne ako ďalších vyše päťsto indických grófstiev, podliehalo anglickej kolonialnej správe. O sedem rokov po Gandhího narodení bola koloniálna India vyhlásená za cisárstvo na čele s britským monarchom. Počtom obyvateľov prevyšovala celý európsky kontinent. Okrem neveľmi početnej a často neskutočne bohatej vrstvy majetných, väčšina ľudí žila v nepredstaviteľnej chudobe. Vyše štyroch miliónov Indov sa pokúšalo žiť v iných končinách sveta. Gándhí sa nikdy nepovažoval za nepriateľa Anglicka. Preto sa aj v prvej svetovej vojne so samozrejmosťou postavil na stranu britského impéria. Keď Anglická vláda roku 1919 nesplnila svoj sľub a nedala priestor indickej vláde, sklamaný Gándhí vyhlásil za hlavný cieľ národnooslobodzoviacieho boja svojej krajiny nezávislosť. Cesta k tomu cieľu však bola dlhá. Napríklad keď bol uveznený a ľud sa začal búriť, tak to prešlo až do krvavých zrážok s vojskom. Na- koniec aj tak zvíťazila Gandhího taktika.
K jeho úspešným metódam boja patrili „odmietnutie spolupráce“, „občianská neposlušnosť“ a práca s kolovrátkom. Zbraňou v boji za nezávislosť sa stalo ručné pradenie a tkanie. Na mnohých miestach ľudia demonštratívne pálili európske oblečenie a obliekali sa do rúch, ktoré si zhotovili sami. Mahathma bol vo všetkom príkladom. Tento askéta v rúchu, ktorý putoval po krajine v jednoduchých ramienkových sandáloch na bosých nohách, sa stal symbolom boja za národné oslobodenie. Vyše šesť rokov strávil vo väzeniach. Tam používal hladovku ako najradikálnejší spôsob odporu bez násilia. Zatknutých bolo aj niekoľko tisíc Ganhího privržencov. Spomedzi akcií vyjadrujúcich občiansku neposlušnosť najväčšiu pozornosť upútal manifest za zrušenie soľnej daňe, ktorý sa mal stať slávnym, pôsobivým, ako bolo vyhlásenie nezávislosti trinástich amerických kolónií, zhromaždených v Kongrese vo Philadelphi roku 1776.

Manifest zdôrazňoval udalosť, ktorú opísal nasledovne: „Nazdávame sa , že je neodňateľným právom indického ľudu, ako napokon hociktorého iného ľudu, mať slobodu, užívať výsledky svojej práce a mať, čo potrebuje pre život, aby sa mohol všestranne rozvíjať. Nevzdávame sa, ak vláda odopiera ľudu tieto práva a utláča ho, ľud má rávo usmerniť ho alebo zvrhnúť. Britská vláda v Indii nielenže zbavila indický ľud slobody, ale navyše obyvateľstvo vykorisťovala a krajinu hospodársky, politicky, vzdelanostne a duchovne zruinovala…Pokladáme za zločin proti človeku a Bohu, nútiť nás podriadiť sa naďalej takému domíniu, ktoré spôsobilo v našej krajine toľké škody. Pritom si uvedomujeme, že pre nás na získanie slobody nie je prijateľné násilie. Preto sa pripravujeme zrušiť podľa možnosti každé dobrovoľné združenie s britskou vládou a chystáme sa na občiansku neposlušnosť vrátane neplatenia daní. Teda jednomyseľne sa rozhodujeme uskutočniť rozhodnutie kongresu získať úplnu nezávislosť.“ Tento Gandhiho spôsob boja trval až do vyhlásenia nezávislosti Indie v roku 1947. V tomto krátkom citáte som pochopil čo znamená Satyagraha.

Gándhího zbrane:
Pravda - satyagraha
Satyagraha je Gándhího nová forma boja - v boji za slobodu Indie, či oveľa viac v boji života. Satya znamená pravdu, agraha znamená uchopenie či pevné držanie. Satyagraha teda znamená “neomylné pridržiavanie sa pravdy” alebo uchopenie pravdy, dôveru v pravdu alebo heslovite “silu pravdy”. Satya sa prakticky nedá preložiť: neznamená len pravdu, ale skôr pravdivosť, ktorú Gándhí pokladal za koreň všetkých cností, pretože v satya je skrytý sanskritský koreň sat (=pravé Bytie).
Pre Gándhího je Satya srdcom všetkých vecí - identická s Bohom. “Moje hľadanie ma v modlitbách priviedlo k poznaniu, že Boh je Pravda. Preto je Pravda mocnejšia ako každá moc sveta a žiaden iný prostriedok nedokáže to, čo zmôže Pravda.”

Nejde tu teraz o to používať ostrie intelektu ako zbraň namiesto brachiálneho fyzického násilia, ale o nasadenie Pravdy a Lásky, čiže tých síl, ktoré pozdvihujú človeka zo sveta džungle, v ktorom platí právo silnejšieho, do sveta ľudí. Pravá satyagraha je disciplína, ktorá vyžaduje zachovávanie pravdivosti nie v prvom rade od protivníka, ale predovšetkým vo vzťahu k sebe samému. Pravde a spravodlivosti na ceste do protivníkovho srdca nesmú prekážať žiadne násilné činy z našej strany. Ako Gándhí vždy zdôraňoval, nejde tu len o pasívny odpor, ktorý je zbraňou slabých, ktorí zatiaľ nedisponujú silnejšími zbraňami. Pasívny odporca neodmieta násilie z princípu, ale len takticky. Avšak satyagrahí rezignuje na násilie, pretože z násilia nikdy nemôže vzniknúť nič dobré. To nebránilo Gándhímu povedať, že tí, čo na násilie veria, by sa mali ďalej cvičiť v používaní zbraní: “Radšej by som videl, keby India siahla k zbraniam, aby bránila svoju česť, ako by mala zostať bezmocným svedkom svojho zneuctenia.” Len tí, čo skutočne veria v silu pravdy, spoznajú, že nenásilie má nad násilím obrovskú prevahu, lebo sila človeka neprýšti z jeho telesných schopností, ale z hlbokej viery a nezlomnej vôle.

“Neubližovanie” (ahimsa) je zbraňou udatného”, lebo ahimsa vyžaduje silu a odvahu a nedovoľuje odplatu. “Meč možno stratiť, ale nie statočnosť, s ktorou človek zomiera bez toho, aby sám udrel.” Ahimsa je protinásilie, nie v zmysle násilia proti násiliu, ale v tom, že násilie násilníka sa pripraví o účinok. Lebo čo zmôže násilie proti ľuďom, ktorí sa ničím nenechajú zastrašiť, pretože sa ničoho viac neboja; ani straty majetku, ani zdravia, slobody ani života? “Môj nepriateľ ma môže zabiť, rozdrviť, ak chce. V tom prípade získa moje bezduché telo, nie však moju poslušnosť. Nakoniec som potom víťaz ja, nie on, lebo jemu sa nepodaril pokus naložiť so mnou podľa svojej vôle.” Tak je satyagraha bojom, ktorý musí byť vybojovaný na viacerých rovinách: Odporu navonok predchádza odpor dovnútra - proti svojej vlastnej zbabelosti a slabosti. Všetko, čo zatemňuje pravdu, musí zmiznúť. Pre lož, klam alebo číru taktiku tu nie je žiadne miesto. Modlitba

Najdôležitejším bojovým prostriedkom je pre Gándhího modlitba, ktorá prýšti z čistej nevyhnutnosti: “Modlitba je taká nepostrádateľná pre dušu ako potrava pre telo.
Vskutku potrava pre telo nie je ani taká potrebná ako modlitba pre dušu. Lebo pôst je často potrebný na to, aby sa telo udržalo zdravé, avšak niečo ako pôst od modlitby neexistuje.” Modlitba musí tryskať z čistého srdca, lásky a pokory. Forma modlitby ako taká nie je rozhodujúca - ale len jedno: “Nenechajte ducha blúdiť v diaľke, zatiaľ čo pery drmolia vonkajšie formulky.” Tak sa Gándhímu z modlitby stáva nevyčerpateľný rezervoár sily a prostriedok na očistenie srdca, ktorý nikdy nezlyhá. Pôst

Tak ako sa z modlitby môže stať len čisto mechanický vonkajší prejav, môže sa aj z hladovky stať čisto mechanické mučenie tela. Takéto mechanické cvičenia sú bezcenné; dôležitý je len duchovný postoj. Pravdaže aj mechanický pôst môže podporiť očistu organizmu, ale nebude pôsobiť na dušu. Pôst poskytuje príležitosť cvičiť vládu ducha nad telom. To je však možné len vtedy, keď je telesný pôst spojený so správnym duchovným postojom, duchovným pôstom: pôst je neužitočný, keď nie je sprevádzaný nepoľavujúcim úsilím o sebaovládanie. Lebo vášne a žiadostivosť môžu byť nakoniec prekonané len sebaskúšaním a dôverou v Boha. Diéta a pôst sú pritom len sprievodné podporné prostriedky. Gándhího pôst teda nie je žiaden hladovkový štrajk a nikdy sa ani nesmie chápať ako zjemnený nátlakový prostriedok “potrhlého” politika. Úmysloml a cieľom Gándhího pôstov vždy zostávajú len duchovná posila a očista samotné. Hladovka bola jeho odpoveďou aj na ozbrojené výstrelky na strane Indov - pokánie v zmysle očisty. Pôstom chcel Gándhí vyrovnať a odpykať neprávosť: národ sa mal stať vnútorne disciplinovanejším a celé hnutie sa malo očistiť.

“Kajúcnik sa spolieha celkom na svojho Boha. Pokánie nepodniká ľahkovážne, nie v hneve a určite nie preto, aby dosiahol osobné výhody.. A vždy sa predpokladá osobná čistota ako aj živá viera v pravdu a nenásilie. Očividne nezostáva pri takom pokání žiadne miesto pre nejakú ctižiadosť.” Gándhí nikdy nehladoval z čírej politickej taktiky, ale vždy len na pokyn tichého vnútorného hlasu, “the still small voice”. Všetka táto sebadisciplína - alebo lepšie sebakontrola - nemá pre Gándhího žiadnu cenu sama osebe, ale len ako prostriedok k cieľu. Ide o to získať úplnú kontrolu nad myslením, rečou a konaním (=trojaká čistota) tak, aby duch panoval nad telom. Je to oddanosť Bohu, náboženský úkon očistenia vnútra, aby Boh (Pravda) sama v ňom mohla vládnuť. Sebakontrola je pri satyagrahe osobitne dôležitá. Nereagovať na urážky hnevom a urážkami, na násilie násilím predpokladá ovládnutie vlastných pocitov.
Len ten, kto sa naučil držať seba samého za každých okolností na uzde, zachová si nadhľad aj v kritických momentoch. Podľa staroindickej múdrosti o sublimácii energií, ktorá hovorí, že energia, ktorá má byť vedená do určitého smeru, nemôže súčasne odtekať iným smerom, bolo Gándhímu naprosto jasné, že všetky energie sú v tomto boji pravdy (satyagraha) naliehavo potrebné a nesmú sa premárňovať na uspokojenie vášní. Gándhí hovoril: “Sebaprekonanie je zákonom nášho bytia!” a predsa mu pripadalo “stať sa pánom nad svojimi vlastnými sklonmi a túžbami ďaleko ťažšie ako dobytie sveta silou zbraní.”

Ahimsa
“Neubližovanie” (ahimsa) je zbraňou udatného”, lebo ahimsa vyžaduje silu a odvahu a nedovoľuje odplatu. “Meč možno stratiť, ale nie statočnosť, s ktorou človek zomiera bez toho, aby sám udrel.” Ahimsa je protinásilie, nie v zmysle násilia proti násiliu, ale v tom, že násilie násilníka sa pripraví o účinok. Lebo čo zmôže násilie proti ľuďom, ktorí sa ničím nenechajú zastrašiť, pretože sa ničoho viac neboja; ani straty majetku, zdravia, slobody ani života? “Môj nepriateľ ma môže zabiť, rozdrviť, ak chce. V tom prípade získa moje bezduché telo, nie však moju poslušnosť. Nakoniec som potom víťaz ja, nie on, lebo jemu sa nepodaril pokus naložiť so mnou podľa svojej vôle.” Tak je ahimsa bojom, ktorý musí byť vybojovaný na viacerých rovinách: Odporu navonok predchádza odpor dovnútra - proti svojej vlastnej zbabelosti a slabosti. Všetko, čo zatemňuje pravdu, musí zmiznúť. Pre lož, klam alebo číru taktiku tu nie je žiadne miesto. Pri čítaní zaujmavých príbehov si uvedomujem že v minulosti život v Indii bol nielen prekvitajúci ale aj napomáhajúci filozofickému a duchovnému rozvoju.

Swadeshi
Mahatma Gándhi bol majstrom „swadeshi“ alebo domáceho hospodárstva. Ľudia mimo Indie vedia o Gándiho kampani to, že ukončila Britský kolonializmus, ale to bola iba malá časť jeho boja. Väčšia zásluha Gándhiho práce bola v obnovení životaschopnosti Indie a v regenerovaní jej kultúry. Gándhi sa nezaujímal iba o jednoduchú výmenu pravidiel bielych sahibov pravidlami hnedých sahibov, ale chcel, aby vláda predala väčšinu svojej moci miestnym obciam. Podľa Gándhiho, duch a duša Indie sú vo vidieckych komunitách. Povedal: „ Pravú Indiu nenájdete v niekoľkých mestách ale v jej 700 000 dedinách. Ak dediny zaniknú, India zanikne tiež.“
Vidiecke republiky
Swadeshi je program pre dlhodobé prežitie.
Gándhiho vízia slobodnej Indie nebola v národnom štáte, ale v konfederácii samostatných sebestačných ľúdí, žijúcich vo vidieckych komunitách, ktorí získavajú skutočné živobytie z výrobkov ich vlastných domácností. Čo najviac ekonomickej a politickej moci - vrátane moci rozhodnúť, čo by sa smelo dovážať a vyvážať z obce - by zostala v rukách obecných starešinov. V Indii žili ľudia tisícky rokov v relatívnej harmónii s prírodným prostredím: byvali vo svojich domoch, robili si odev, jedli doma vypestovanú potravu, používali doma vyrobené veci, starali sa o svoje zvieratá, lesy a polia.

Každý región Indie vyvíjal svoju vlastnú kultúru, ku ktorej tradične prispievali potulní rozprávači, saddhuovia a nepretržitý prúd mníchov. Podľa princípov swadeshi, čokoľvek vyrobené v obci musí byť v prvom rade použité členmi obce. Obchodovanie medzi obcami navzájom a medzi obcami a mestami by malo byť minimálne - len ako šľahačka na torte. Výrobky a služby, ktoré nemôžu byť vyprodukované komunitou môžu byť kúpené z inokadiaľ. Swadeshi sa vyhýba ekonomickej závislosti na vonkajšom trhu, ktorý by mohol urobiť vidiecku komunitu zraniteľ- nú.

Takisto sa vyhýba, nie nutnej, nezdravej, plýtvajúcej a preto životné prostredie ničiacej doprave. Obec musí budovať silnú ekonomickú základňu, aby uspokojila väčšinu svojich potrieb a všetci členovia komunity by mali uprednostňovať miestne tovary a služby. Každá vidiecká komunita slobodnej Indie by mala mať svojich vlastných tesarov, obuvníkov, hrnčiarov, staviteľov, farmárov, technikov, tkáčov, učiteľov, bankárov, obchodníkov, hudobní- kov, umelcov a kňazov. Inými slovami každá obec by mala byť mikrosvetom Indie - tkanivom voľne prepojených komunít. Gándhi považoval tieto obce za tak dôležité, že si myslel, že by mali dostať štatút „vidieckych republík“. Vidiecka komunita by mala stelesňovať duch domova - rozšírenú rodinu viac ako hŕbu konkurujúcich jednotlivcov. Gandhiho sen nebol osobná sebestačnosť, dokonca ani rodinná sebestačnosť ale komunitná sebestačnosť.

Prestali sme používať ruky ako ruky

Briti verili v centralizovaný, industrializovaný a zmechanizovaný spôsob výroby. Gándhi obrátil tento princíp naruby a predvídal decentralizovaný, miestny, remeselný spôsob výroby. Alebo ako sám povedal: „Nie masovú výrobu ale výrobu más.“ Prijatím princípu výroby masami, vid. komunity budú schopné vrátiť hodnotu ručnej ľudskej práci. Toto je vlastná /skutočná/ hodnota, vo všetkom čo robíme vlastnými rukami a pri prenenchaní práce stroju strácame nielen materiálový úžitok, ale aj duševný úžitok, pretože ručná práca prináša aj zahĺbenú myseľ a sebapoznanie.
Gandhi napísal: „ To je tragédia prvej veľkosti, že milióny ľudí prestalo používať ruky ako ruky."

Ak mánia po strojoch bude pokračovať, je vysoko pravdepodobné, že príde čas, keď budeme takí neschopní a slabí, že sa začneme preklínať za to, že sme zabudli používať živé stroje, ktoré máme od Boha. Všetci sa nemôžeme držať v kondícii hrami a cvičením a prečo by sme mali vymeniť užitočnú a produktívnu ťažkú prácu za neužitočné, neproduktívne a nákladné športy a hry. Masová výroba sa stará iba o výrobok, kdežto výroba masami sa zaujíma o výrobok, výrobcov a výrobný proces. Hnacou silou masovej výroby je kult jednotlivca. Aký motív môže byť pre rozširovanie ekonomiky na globálnu úroveň, ak nie túžba po osobnom a firemnom prospechu? Naproti tomu, miestna ekonomika zvyšuje komunitného ducha, vzťahy v komunite aj jej dobré fungovanie.

Také hospodárstvo podporuje vzájomnú pomoc. Členovia obce sa o seba starajú, aj o svoje rodiny, susedov, zvieratá, polia, lesy a všetky prírodné zdroje na osoh prítomných aj budúcich generácií. Masová výroba núti ľudí opúšťať svoje dediny, zeme, remeslá, gazdovstvá a odísť do práce v továrni. Namiesto zušľachťovania ľudí a členov samostatných vidieckych komunít, sa ľudia stávajú kolieskami stroja, stojac pri bežiacom páse, žijúc v ošarpaných mestách v závislosti na milosrdenstve svojich šéfov. Potom stále menej a menej ľudí je potrebných na prácu, pretože priemyselníci chcú väčšiu produktivitu. Manažéri finančného hospodárstva chcú ešte efektívnejšie stroje, ktoré pracujú stále rýchlejšie a výsledkom bude to, že muži a ženy budú vyhodení na smetisko nezamestnanosti. Taká spoločnosť vytvára milióny nezaradených ľudí bez práce, zavislých na štáte alebo žobrajúcich na ulici. V swadeshi, stroj bude podriadený pracovníkovi - nebude mu dovolené stať sa šéfom, diktujúcim tempo ľudskej činnosti. Podobne aj tržné sily budú slúžiť komunite a nie nútiť ľudí, aby sa prispôsobovali trhu.

Pohodlie = prekážka
Gándhi vedel, že s globalizáciou ekonomiky každý národ bude chcieť viac vyvážať ako dovážať, aby mali priaznivú obchodnú bilanciu. Stále tak budú ekonomické krízy, trvalá nezamestnanosť, permanentná nespokojnosť ľudí. V komunitách swadeshi bude mať aj ekonomika svoje miesto, ale nebude dominovať spoločnosti. Keď sa dosiahne určitá hranica, bude hospodársky rast podmienený ľudskému blahobytu. Moderný pohľad na svet je taký, že viac materiálnych statkov - lepší život. Ale Gándhi povedal: „Určitý stupeň fyzického pohodlia je nutný, ale po dosiahnutí istej úrovne sa stáva prekážkou namiesto pomôckou, preto ideál o vytvorení neobmedzeného počtu potrieb a ich uspokojovanie sa zdá byť preludom a pascou.
Uspokojovanie potrieb človeka sa musí v určitom bode zastaviť skôr než dôjde k fyzickému úpadku. Európania budú musieť premodelovať svoj pohľad na svet ak nechcú zahynúť pod váhou komfortu, ktorého sa stávajú otrokmi. Kvôli ochrane svojich ekonomických záujmov idú krajiny do vojny - kolonizačnej aj ekonomickej. Gándhi povedal: „Ľudia musia žiť vo vidieckych komunitách a jednoduchých domovoch a nie túžiť po živote v palácoch“. Milióny ľudí nebude nikdy schopných žiť v mieri jeden s druhým, ak neustále bojujú za vyššiu životnú úroveň. Vo svete nemôže byť skutočný mier, ak hľadíme na druhé krajiny ako na zdroje nerastných surovín alebo ako na potencionálne trhy hotovej priemyselnej produkcie.

Dosť pre potreby, málo pre chamtivosť
Semená vojny sú vysievané ekonomickou chamtivosťou. Ak analyzujem príčiny vojen v celej histórii, zistíme, že ekonomická expanzia následne vedie k vojenskému dobrodružstvu. „Je to dosť pre každého potreby, ale nie dosť pre hocikoho chamtivosť,“povedal Gándhi. Swadeshi je tak predpoklad mieru. Súčasní ekonémovia a priemyselníci nevidia kedy je dosť. Dokonca ak krajiny dosiahnú veľmi vysokú materiálnu úroveň žitia, stále sú ovládané myšlienkou ekonomického rastu. Tí, ktorí nevedia kedy je dosť, nebudú mať nikdy dosť, ale tí ktorí to vedia, už majú dosť. Swadeshi je cesta k celkovému mieru - mier so sebou, medzi ľuďmi, s prírodou. Domáce produkty

Globálne hospodárstvo vedie ľudí k vysokému výkonu, vysokému zisku, vysokým ambíciám, k materiálnemu úspechu. Toto vedie zase k stresu, strate názoru, strate vnútorného mieru, strate osobných a rodinných vzťahov, strate duchovného života Gándhi si uvedomil, že v minulosti život v Indii bol nielen prekvitajúci ale aj napomáhajúci filozofickému a duchovnému rozvoju. Z historického hľadiska indická miestna ekonomika bola závislá na najproduktívnejšom a udržateľnom poľnohospodárstve, záhradníctve, hrnčiarstve, nábytkárstve, kováčstve, šperlkárstve, kožiarstve a ďalších ekonomických činnostiach. Ale jej základom bolo tradičné textilníctvo. Každá dedina mala vlastných pradiarov, tkáčov a farbiarov, ktorí boli srdcom komunity. Avšak, keď bola India zaplavená lacným, na stroji vo veľkom vyrobeným textilom z Lancashiru, miestní textilní umelci boli zlikvidovaní rýchlo, čím komunita veľmi utrpela. Gandhi považoval za dôležité to, aby bol priemysel obnovený a začal protest proti prílivu odevu z Británie.
Vďaka jeho úsiliu sa tisíce hinduistov spojilo, aby odvrhli továrensky vyrobené odevy dovezené z Anglicka alebo z mestských tovární a učili vyrábať vlastné priadze a tkať vlastné odevy. Kolovrátok sa stal symbolom ekonomickej slobody, politickej nezávislosti a družných, beztriednych komunít. Tkanie a nosenie domácky vyrobených šiat sa stalo rozlišovacím znakom pre všetky sociálne skupiny. Keď zaprieme vlastnú kultúru

Takisto zodpovedné za zničenie indickej domácej ekonomiky v 18. storočí bolo aj zavedenie britského vzdelávacieho systému. Pán Macaulay, ktorý oboznámil Britský Parlament s indickým vzdelávacím zákonom povedal: „Jediná polica dobrej európskej knižnice bola hodná celej indickej pôvodnej literatúry. Ani ako právny jazyk, ani ako náboženský jazyk nemá Sanskrit žiadny mimoriadny nárok. Musíme sa čo najviac snažiť vytvoriť triedu občanov - Indov po krvi a farbe, ale angličanov vo vkuse, názoroch, správaní a rozmýšľaní.“ Tradičné školy boli nahradené koloniálnymi školami a univerzitami. Bohatí Indovia boli vyslaní do verenjých škôl ako Etou a Harrow a univerzít ako Oxforg a Cambridge. Vzdelaní Indovia sa učili anglickú poéziu, anglické zákony, anglické zvyky a zanedbávali vlastnú kultúru. Čítanie Shakespeara a London Times sa stalo modernejším než čítanie indickej klasiky ako Rama- yana, Wababarata, Védy a Upanišády. Vzdelaní Indovia videli svoju vlastnú kultúru ako spätnú, necivilizovanú a nemodernú. Chceli sa stať správcami Indie, ale chceli riadiť ako Briti.

Ak bol nejaký človek, ktorý reprezentoval tento typ západne - vzdelaného Inda, tak to bo J. Nehru, ktorý sa stal prvým predsedom vlády v nezávislej Indii. Nehru chcel podporiť industrializáciu Indie nie kapitalistickým spôsobom, ale centrálnym plánovaním. Motivovaný bol intelektuálmi z Londýnskej ekonomickej školy a Fabian spoločnosti. Na druhej strane, Gandhi veril, že hlavným príspevkom Indie svetu bude jednoducho jej indovstvo. Cítil, že Indovia by mali reorganizovať svojho vlastného génia a nie skúšať napodobniť Západnú kultúru, ktorá bola jednoducho nástrojom kolonializmu.

Ekonomika a politika by sa nemala zaoberať len materiálnymi vecami, ale by mali byť prostriedkami na dosiahnutie kultúrnych, duchovných a náboženských cieľov. V skutočnosti by ekonomika nemala byť oddelená od hlbšej duchovnej podstaty života. Podľa Gándhiho sa toto najlepšie dosiahne, keď každý jednotlivec je neoddeliteľnou časťou komunity, keď výroba tovarov je v malom rozsahu, keď je ekonomika lokálna a keď sa uprednostňujú doma vyrobené výrobky. Tieto podmiensky sú prospešné nábeženskému, duchovnému, ekologickému a komunitnému modelu spoločnosti.
Z Gándiho pohľadu, dochovné hodnoty by nemali byť oddelené od politiky, ekonomiky, poľnohospodárstava, vzdelania a ostatných činností každodenného života. V tomto zjednodušenom modele nie je rozpor medzi duchovným a materiálnym. Nie je dobré pre niektorých ľudí ak sa uzavrú do kláštorného poriadku a venujú sa náboženstvu a zase iní ľudia sú toho názoru, že duchovný život je len pre svätcov. Takéto oddeľovanie náboženstva od spoločnosti plodí skazenosť, chamtivosť, konkurenciu /súťaživosť/, mocichtivosť a vykorisťovanie slabých a chudobných. Politika a ekonomika bez duše bude len druh prostitúcie ako sex bez lásky.

Záver
Po prečítaní knihy Postavy a osudy „GÁNDHÍ“ od Clemente Fusero som si uvedomil, aký silný môže človek byť, ak v niečo verí.Už uplynulo pol storočia odo dňa, keď Mahathmá Gándhí zahynul. Meno Mohandasa Karamchanda Gándhího sa stalo trvalým symbolom, je v podvedomí mnohých z nás spojenené s pojmami ako satjágraha, vytrvalosť v pravde, alebo ahimsa, nenásilie. Už samotným výzorom, vychudnutou postavou, vždy s bielym bederným rúchom namiesto obleku, pripomínal Gándhí indického tradičného jogína. Na vystihnutie jeho charakteristických vlastností postačí len pár slov: dobrovoľná chudoba, asketizmus, sklon k držaniu hladoviek ako nátlakového prostriedku, krajné sebazapretie a sústavné sabazdokonaľovanie. Gándhí bez jógy by skutočne nebol Gándhí. Jeho sabakázeň, pravidelné vstávanie za tmy, rozjímanie, neskonalá úcta jeho obdivovateľov a žiakov v duchu tisícročných tradícíi. Z tohto zorného uhla bol Gándhí typickým produktom staroindickej vzdelanosti, z ktorej prijal len tie prvky, ktoré mu pomohli k naplneniu jeho životných snáh. Sám filozof nebol, bola to len otvorená, praktická myseľ pohotovoreagujúca na realitu, najmä realitu národného útlaku a duchovnej a hmotnej biedy prostého človeka.

Ešte by som rád spomenul „Soľný pochod“ bol to pochod za zrušenie soľnej dane. Na svitanie 13. marca boli s Gandhím všetci členovia komuny, aby sa spoločne pomodlili. „Máme vážny dôvod“ povedal v predchádzajúci večer zhromaždeniu. „Máme najčistejšie prostriedky a Boh je s nami. Modlím sa za boj ktorý sa zajtra začína.“ Cieľom soľného pochodu bolo Dándi vzdialené dvestoštyridsať míl cesty. V dejinách dosiaľ nevídaný pohľad na šesťdesiatjedenročného muža, ako ide porušiť zákon uplne neozbrojený, bez armády. Iba odvaha ho vedie proti moci…
Mohol by som písať oveľa viac, ale už len stručne zhrniem život „veľkého ducha“ Gándhího. Neúnavný zápas začal už po ukončení štúdia.

Skúsil, že farba pleti môže byť medzi ľuďmi a národmi neprekonateľnou prekážkou a vyvolávať povýšené pohŕdanie a zničujúce utlačovanie. Nebojoval len za oslobodenie a nezávislosť svojho národa, ale aj za oslobodenie a nezávislosť človeka vôbec. Za mnohých obdivovateľov jeho humanistického poslania citujeme slová Alberta Einsteina: „Nasledujúce generácie len ťažko budú môcť uveriť, že takýto člověk z mäsa a kostí vôbec niekedy mohol existovať na našej planéte.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Mohandas Karamchand Gándhí