Aristoteles bol prvý, kto rozdelil spravodlivosť na vyrovnávajúcu a rozdeľovaciu. Rázne vystupoval proti prevratom, ktoré považoval za nemúdre a škodlivé. Aristotelovi patrí veľká zásluha na odčlenení etiky od politickej vedy.

Malé sokratovské školy Malí sokratovci sa sústredili na realistickú stránku sokratovho učenia, a ich vplyv sa prejavil v stoicizme a epikureizme. Oportunistický smer v politickom myslení hlásali stúpenci Kyrénskej školy. Jej popredným predstaviteľom bol Platónov súčasník Aristippos z Kyrény. Podľa neho všetko ľudské vnímanie je subjektívne a dá sa odvodiť zo zmyslového vnímania. Ideálom je leia kinesis, čiže "umiernená chuť užívať". Obmedzovanie či zriekanie sa potrieb nepatrí do arzenálu oportunistických postojov. Hodnota dobra sa zisťuje podľa toho, ako ho psychicky prežívame. Základnú črtu politického oportunizmu, ktorou je schvaľovanie politického zriadenia, či režimu, bez ohľadu na jeho hodnotu prevzali vlastne z hedonistickej morálky, z ktorej okrem toho pramení aj ich egoizmus. Kým kyrenikovia schvaľovali vlastne každé politické zriadenie, cynici predstavovali odpor voči existujúcemu spoločenskému zriadeniu. Zakladateľom školy bol Antisténes z Atén, považovaný za najschopnejšieho Sokratovho žiaka. Bol odporcom Platóna. Jeho politickým krédom bolo, že sa k politike máme mať "ako k ohňu: ani nepristupovať blízko, ani sa nedržať ďaleko". Črtou cynizmu je aj kozmopolitizmus, ktorý vzniká potom, čo sa z polis stáva iba správna jednotka a vlastenectvo stráca svoje opodstatnenie. Cynici, hlásali názor, ktorý ich zbližuje s čínskym myslením, že najvyššou cnosťou je žiť podľa prírody, pretože spoločenské normy nekorešpondujú s prírodou. V mene rovnosti všetkých ľudí vystupovali proti rodine, vlastníctvu, štátu a otroctvu.

Politické myslenie úpadkových škôl Ide o obdobie od 3. stor. pred n.l. do 5. stor. n.l., ide o dobu po rozpade, gréckej polis, v jej dobe rozkladu, zmeny. Formujú sa tri nové myšlienkové smery: skepticizmus, epikureizmus a stoicizmus. Ideovým zdrojom skepticizmu, epikureizmu a stoicizmu sa stali predstavy cynikov a kyrenikov. Nastal posun od sebazdokonaľovania k vyhýbaniu sa nepríjemnostiam. Epikuros reprezentoval stoicheiálny spôsob myslenia a výkladu sveta. Jeho zámerom bolo oslobodiť človeka spod nadvlády náboženstva, strachu zo smrti, ale aj absolútneho determinizmu prírody. Spoločne s kyrenikmi pokladal za cieľ etického správania šťastie. Čistá rozkoš, ktorá vzniká popretím túžob, je výsledkom duševného pokoja. Epikuros má iný názor na spravodlivosť ako Platón.