Staroveký blízky východ
O politickom myslení Východu hovoríme ako o náboženskopolitickom myslení (Seodler). Formu vlády ktorá vznikla nazývame orientálna depsocia. Na jej čele stál monarcha, samovládca (faraón, lugal, cisár). Vlastníkom pôdy, základného výrobného prostriedku, bol štát. Napriek tomu časť pôdy patrila aj slobodným roľníkom. Otroci nevykonávali úplne všetky práce a preto aj medzi slobodnými existovala veľká rozmanitosť.
Jednota svetských a kultových funkcií štátu = teokracia. Štát podľa Burkhardta nie je ničím iným ako systematizáciou násilia.
Egypt Výrazným rysom egyptského života bola starostlivosť o mŕtvych a úloha vteleného boha, faraóna. Tep zepi, prvý raz. Všetko je platné preto, lebo vzniklo v prvom období.

Mezopotámia Cyklické prejavy zjednotení a rozpadov boli sprievodným, typickým javom dejín Mezopotámie. Sumersko-babylonsko-asýrske režimy taktiež zaraďujeme medzi orientálne despocie. Deifikácia je presvedčenie, že vládca je bohom. Vládca (kráľ) bol prostredníkom medzi bohmi a ľuďmi. Odpor proti vláde sa normálne považoval za rúhanie bohom.

Židovský mesianizmus Štát mal charakter teokratickej monarchie. Pre Židov bol Jahve bezprostredným vládcom, a kráľ a kňazi boli predstaviteľmi božej vôle na zemi. Základnou ideou mesianizmu je predstava, že boh si vyvolil židovský národ, aby mu vládol. Židovský národ vyniká nad ostatné ľudstvo a Židia verili, že raz im Jahve zošle mesiáša - vykupiteľa, ktorý obnoví slávu a moc kráľovstva. Toto obmedzovalo moc kráľa. Otroci židovského pôvodu neboli považovaní za veci. Mesianizmus je súčasťou eschatologickej (posmrtnej) koncepcie. Mesiáš je chápaný ako panovník v eschatologickom budúcom božom kráľovstve. Touto formou sa legitimizuje budúcnosť. Politické myslenie v antickom Grécku - počiatok európskeho politického myslenia

Grécky génius v podobe sekularizácie, racionalizácie, geometrizácie a kritického vedenia sa uskutočnil prostredníctvom spoločnej praxis. Staré teogónie sú zahrnuté do mýtov a ich miesto nahrádza model riadený isonomiou, ktorá akoby odráža inštitucionálne a myšlienkové štruktúry polis. Predchádzajúca "štrukturálna revolúcia", ktorá viedla ku vzniku klasickej polis, je cestou od mýtu k logu.
Od absolútnej moci k polis Homér je kritický k možnosti, aby štátnu správu vykonávalo ľudové zhromaždenie. Arché - výkonná moc sa osamostatňuje a odteraz bude označovať už politickú oblasť.