Karol sa narodil 2. októbra 1538 v severnom Taliansku pri jazere Lago Maggiore ako syn poprednej grófskej lombardskej rodiny. Bol to veľmi nadaný chlapec, a pretože od detstva prejavoval zbožnosť, rodičia ho určili na duchovné povolanie. Ako 14-ročný začal študovať právo a teológiu na univerzite v meste Pavia. Krátko po skončení štúdií, roku 1559, sa stal pápežom jeho ujec Gianangelo de’Medici, ktorý prijal meno Pius IV. Čoskoro nato Karola povolal do Ríma a vymenoval ho za člena svojej rady a tajomníka. V januári 1560 sa Karol stal kardinálom ako 22-ročný a krátko potom administrátorom milánskeho arcibiskupstva, ale musel ostať v Ríme a do Milána vyslal svojho zástupcu. Pápežov postup sa stretol s odporom, ale Karol bol naozaj hoden takého postavenia. Bol učený a nábožný, žil príkladným a skromným životom, plnil horlivo svoje povinnosti a vždy dbal, aby bol ku každému spravodlivý. V duchu mediciovského rodu podporoval umenie a vedu. Náhlu zmenu v jeho živote spôsobila smrť jeho brata Federica v novembri 1562. Priatelia ho nahovárali, aby sa vzdal duchovného stavu a oženil sa, ale on videl v bratovej smrti Boží zásah a rozhodol sa zmeniť svoj život a dať sa vysvätiť za kňaza. O pol roka nato bol vysvätený za biskupa. V máji 1564 bol vymenovaný za milánskeho arcibiskupa. Diecéze sa však nemohol venovať, lebo ho viazali práce okolo Tridentského koncilu. Veľmi sa zaslúžil o jeho šťastlivé zakončenie a ako mladý milánsky arcibiskup usiloval sa uviesť do života koncilové rozhodnutia. Až po roku, keď sa skončil koncil, dovolil pápež Karolovi odísť do Milána.

Nový arcibiskup v duchu rozhodnutí Tridentského koncilu zakladal diecézne semináre na výchovu kňazov. V roku 1572 založil aj univerzitu zvanú Brera a v Pávii dal postaviť internát pre nemajetných študentov. Karolova disciplína bola prísna: prepychový palác zmenil na chudobný byt. On sám a úradníci nemohli nosiť nič prepychové a odlišné od chudobných ľudí. Nočné túlačky, zábavy a vyberané jedlá boli zakázané. Kto sa prehrešil, bol prepustený! V pôstoch a sebazápore bol prvý sám kardinál. Dvom kňazom prísne uložil strážiť ho ako kardinála a vytknúť mu každú chybu, ktorú na ňom zbadajú. A ľud čoskoro zbadal, že dostal kardinála – arcibiskupa svätca.

Hoci k milánskemu arcibiskupstvu patrilo v tom čase 15 biskupstiev, 750 farností a viac ako 2000 chrámov, kardinál sa dal osobne na vizitácie a ponavštevoval skoro všetkých.
Putoval z miesta na miesto, všade naprával neporiadky či krivdy a reformoval. Mohol si to dovoliť, lebo reforma sálala z neho samého. Diabol zúril proti svätému reformátorovi. Najal vraha, ktorý ho pri večernej modlitbe chcel zastreliť. Atentát sa našťastie nepodaril a Karol nebol ranený. V roku 1576 vypukol v Miláne mor. Šľachta a duchovenstvo opustilo mesto. Iba kardinál Karol zostal zo svojimi ovečkami. Najprv nariadil trojdňové zmierovacie pobožnosti, aby sa Boh zmiloval nad postihnutým mestom. Potom chodil z domu do domu, navštevoval chorých a umierajúcich a všemožne im pomáhal. Začiatkom roku 1577 mor prestal. Diabol sa mu za hrdinskú prácu znova vypomstil. Miesto vďaky, ľud ho u pápeža Pia V. obžaloval, že zavádza novoty, ruší zábavy a zavádza prehnané pôsty. Karol vydržal i tento nápor, ktorý zosnoval Satan. Dôveroval jedine Bohu a kládol sa iba do jeho dlaní. V roku 1584 si konal duchovné cvičenia. Vtedy smrteľne ochorel. Dal sa previesť do Milána a tu kajúcne ako žil, tak aj umieral. Vystretý na zemi, na popole dal si čítať sväté Evanjelium, umúčenie nášho Pána Ježiša Krista a jeho bolestnej Matky. Rozjímajúc o bolestiach týchto svojich najdrahších bytostí – Ježiša a Márie, zvolal túžobne: „Pane, prídem čoskoro...!“ – a skonal. Bol 3. november 1584. Mal 46 rokov. Pochovaný bol v krypte milánskeho dómu. Za blahoslaveného bol vyhlásený v roku 1602. V roku 1610 ho pápež Pavol V. vyhlásil za svätého. Dnes patrí k veľkým svätcom a biskupom novovekej Cirkvi.

Reformátor, ktorý to začal od seba, dokázal zreformovať celé svoje arcibiskupstvo. Sila vlastného príkladu je presvedčivejšia ako stovky kázní. Matka, otec, vychovávatelia, vedúci činitelia, predstavení, čo všetko vám hovorí do duše tento svätý kardinál? Ale má čo povedať rovnako aj mladým, ktorí vstupujú do života. Svoju reformu nezačínal v dňoch svojho dôchodku, odchodu z práce, ale v rozkvete života. Mal 23 rokov, keď si plne uvedomil svoje poslanie na zemi!
„Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje!“ – hovorí apoštol národov sv. Pavol. Všetko môžeme i my skrze Ježiša Krista a Máriu dnes i zajtra .. Položme si takú otázku na záver: V čom dnes začnem reformovať seba? Každý si na ňu môže odpovedať vo svojom srdci.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sv. Karol Boromejský