Je to ranokresťanský filozof, najvýznamnejšia osobnosť patristickej epochy a po celý stredovek najvplyvnejší západoeurópsky cirkevný učiteľ.

Zivot

Augustinus sa narodil roku 354 v Tagaste (dnešný Tunis) ako syn pohanského otca a kresťanskej matky (sv. Monika). Jeho názory i spôsob života boli spočiatku dosť vzdialené od kresťanstva. V diele Vyznania (Confessiones) podrobne opisuje cestu svojho hľadania. Najskôr bol stúpencom manicheizmu (dualistického gnostického učenia babylónskeho kňaza Maniho – polovica 3. storočia), potom sa obrátil k skepticizmu, neskôr k Plotinovým dielam a novoplatonizmu, aby napokon prešiel ku kresťanstvu. Jeho filozofická koncepcia je teda typom kresťanského novoplatonizmu. Ako 33-ročný sa pod vplyvom milánskeho biskupa Ambróza obrátil na kresťanskú vieru. Roku 391 sa stal kňazom a roku 395 biskupom v severoafrickom meste Hippo. Zomrel roku 430.
Z Augustinových početných diel uvediem len niektoré, charakterizujúce jednotlivé obdobia jeho tvorby: 1.) rané obdobie (do roku 390) – polemika so skeptikmi v diele Proti akademikom, O blaženom živote; 2.) prechodné obdobie (do roku 395) – diela O pravom náboženstve, O slobode vôle; 3.) obdobie biskupského pôsobenia (do roku 430) – O Trojici, O Božom štáte a Vyznania.

Kategória blaženosti (blaženého života) a jej stvárnenie u sv. Augustína

Chceme byť blažení, však? Pokladáme za blaženého človeka, ktorý nemá čo chce? Nie! Teda každý, kto má, čo chce, je blažený? Ak túži po dobrom a má to, je blažený, ak však túži po zlom, je úbohý, aj keď to má. Cicero vo svojom spise Hortensius hovorí: „Nevravia to síce filozofi, ale ľudia ochotní diskutovať, že tí, čo žijú, ako sami chcú, sú blažení.“ To nie je pravda. Veď chcieť, čo sa nepatrí, je práve veľmi biedne. Nie je natoľko nešťastím nedosiahnuť, čo chceš, ako chcieť dosiahnuť čosi nežiadúce. Zlá vôľa prináša so sebou viac zla, ako sám osud dáva niekomu dobra. Teda nikto nemôže byť blažený, kto nemá, čo chce, ale ani nie každý, kto má, čo chce. Ak je zrejmé, že nemôže byť blažený, kto nemá, čo chce, ako sme pred chvíľou rozumne zdôvodnili, potom nik nehľadá, čo nechce nájsť. Pripúšťame teda, že každý, kto nie je blažený, je biedny? Dá sa povedať, že to pripúšťame. Teda každý, kto nemá, čo chce, je biedny. Čo si má teda človek zaobstarať, aby bol blažený? Treba mu také čosi zaobstarať, čo môže mať kedykoľvek. Musí to byť stále, nesmie podliehať rozmarom osudu ani závisieť od náhody.

Lebo čo je smrteľné a pominuteľné, nemôžeme mať, kedykoľvek chceme a ako dlho chceme. Je tu však jedna námietka: Je veľa šťastných ľudí, ktorí práve tieto krehké a náhodám vystavené, ale pre tento život predsa príjemné veci majú v prehojnej miere a z toho, čo chcú, im nič nechýba. Vyvstáva tu otázka: Zdá sa nám blažený človek, ktorý sa bojí? Asi nezdá. Môže žiť bez strachu, komu hrozí strata toho, čo má rád? Nemôže! Teda, kto má čosi rád a vlastní, vôbec nemôže byť blažený. Teda biednym ho robí aj to, čo stále potrebuje. Čo ak všetkým týmto v hojnej miere oplýva a určí si nejakú mieru túžob, je so všetkým tým spokojný a slušným spôsobom to užíva, myslíme si, že je blažený? Nerobia ho blaženým tieto veci, ale umiernenosť ducha. Na túto otázku nemôže byť ani iná odpoveď. Teda nepochybujeme, že ak si niekto zaumienil byť blažený, tak si má zaobstarať čosi stále trvajúce, čo ani búrka osudu nemôže vyrvať. Zdá sa nám, že Boh je večný a stále trvajúci? To je také isté, že sa na to ani netreba spytovať. Usudzovaním prichádzame k názoru, že teda ten, kto má Boha, je blažený. Teraz však musíme skúmať už len to, kto má Boha; totiž ten bude naozaj blažený. Kto má teda Boha? Odpovede môžu byť rôzne: 1.) Boha má, kto dobre žije. 2.) Boha má, kto robí, čo Boh chce. 3.) Ten má Boha, kto nemá nečistého ducha. Boh práve prebýva v takýchto ľuďoch. Ak zvážime tie dva prvé názory, každý, kto dobre žije, aj robí, čo Boh chce, na druhej strane každý, kto robí, čo Boh chce, aj dobre žije. Veď dobre žiť, to nie je nič iné ako robiť, čo sa Bohu páči. Nad tým tretím názorom sa nám treba trochu dôkladnejšie zamyslieť, pretože pri najčistejších posvätných úkonoch sa používa výraz „nečistý duch“ v dvojakom význame: či už ako ten, čo zvonku napadne dušu, popletie zmysly a vyvolá v ľuďoch akúsi zúrivosť. Tí, čo majú za úlohu vyháňať ho, vkladajú na postihnutého ruku alebo, ako vravíme, exorcizujú, t. j. vyháňajú ho, odvolávajúc sa pritom na Boha. V ďalšom význame sa spomenutý výraz používa o každej nejako poškvrnenej duši. Je to pomenovanie pre dušu znečistenú hriechmi a neresťami. A čo „čistý duch“? Aký to je a kto ho má? Ten nemá nečistého ducha, kto žije čisto. Kto žije čisto, má teda čistého ducha. Koho môžeme nazvať čistým? Či toho, kto vôbec nehreší, a či iba toho, kto sa zdržuje nedovolenej rozkoše. Ale ako by mohol byť čistý ten, kto sa iba zdržiava nedovolenej rozkoše a pritom si dušu ďalej poškvrňuje ostatnými hriechmi. Ten je naozaj čistý, kto dbá iba na Boha a len jeho sa pridŕža.