Vyvstáva taká otázka: chce Boh, aby ho človek hľadal? Áno! Možno potom tvrdiť, že kto hľadá Boha, zle žije? Nie! Môže nečistý duch hľadať Boha? Nie! Teda ten, kto hľadá Boha, aj robí, čo Boh chce, aj dobre žije a nemá nečistého ducha a dá sa veriť, že má Boha stále. Nik nemôže dôjsť k Bohu, ak ho nebude hľadať. Lenže kto len hľadá Boha, ešte k nemu nedošiel, aj keď dobre žije. Preto nie každý, kto dobre žije, má Boha. Dá sa predpokladať, že každý má Boha, ale každý, kto dobre žije, má ho priaznivo nakloneného. Kto zle žije, od toho sa Boh odvracia. Už neplatí, že ten je blažený, kto má Boha, pretože každý človek má Boha, lenže nie každý je blažený. K tomu však treba dodať, že ten je blažený, kto má Boha priaznivo nakloneného. Treba ešte vysvetliť jeden rozdiel: niečo iné je mať Boha a iné nebyť bez Boha. Čo je teda lepšie, mať Boha, alebo nebyť bez Boha? Ideme si to vysvetliť: Kto dobre žije, má Boha, ale aj jeho priazeň, kto zle žije, má tiež Boha, ale znepriateleného. Kto však hľadá, a zatiaľ ešte nenašiel, nemá ho ani priaznivého, ani znepriateleného, no nie je bez Boha. Boh je naklonený tomu, komu praje. Boh praje človeku, ktorý ho hľadá. Teda kto hľadá Boha, má aj jeho náklonnosť, a každý, kto je u Boha v priazni, je aj blažený. Teda blažený je aj ten, kto Boha ešte len hľadá. Kto však hľadá, ešte nemá, čo chce. Z toho, vyplýva, že aj ten, kto nemá, čo chce, bude blažený. Avšak nie každý, kto má Boha nakloneného, je blažený. Sú pre to logické dôvody: Každý, kto už našiel Boha a má aj jeho priazeň, je blažený; každý, kto Boha hľadá, má síce jeho priazeň, ale ešte nie je blažený, a konečne, kto sa neresťami a hriechmi odcudzuje Bohu, nielenže nie je blažený, ale ani nežije v božej priazni. Ale každý, kto nie je blažený, je biedny. Z toho vyplýva, že človek, ktorý má božiu priazeň, bude biedny, pokiaľ ešte hľadá, a teda nie je zatiaľ blažený. Ako je pravdivé, že každý, kto trpí nedostatkom, je biedny, takisto je pravdivé, že každý biedny trpí nedostatkom, teda bude pravdivé aj tvrdenie, že bieda nie je nič iné ako nedostatok. Blažený bude teda ten, kto netrpí nedostatkom. Teda každý, kto netrpí nedostatkom, je blažený, alebo kto nie je biedny, je blažený, ak sa pojem nedostatku kryje s pojmom biedny. Nedostatky má telo. Netrpí nimi duch, v ktorom je blažený život. Ten je dokonalý. Nedostatok znamená niečo nemať, nespočíva v strachu zo straty toho, čo máme. Niet väčšieho a horšieho nedostatku ako nedostatok múdrosti a komu nechýba múdrosť, tomu nechýba ani nič iné. Teda duchovnou biedou nie je nič iné ako hlúposť. Ona je opakom múdrosti, a to takým veľkým, ako je smrť a život, ako biedny a blažený život, to znamená bez čohokoľvek uprostred medzi tým.

Lebo ako každý človek, ktorý nie je blažený, je biedny, a človek, ktorý nezomrel, žije, tak každý, kto nie je hlúpy, je zrejme múdry. Je zrejmé, že hriešna duša je hlúpa a že všetky jej neresti sú zahrnuté v slove hlúposť. Všetko, čoho je priveľa, alebo primálo, trpí nedostatkom, lebo nemá mieru. Mierou duše je však múdrosť. Nik nepopiera, že múdrosť je protikladom hlúposti a že hlúposť je nedostatok, no protikladom nedostatku je plnosť. Teda múdrosť je plnosť. V plnosti je však miera. Teda miera duše je v múdrosti. Teda byť blažený nie je nič iné ako nemať nedostatok, t. j. byť múdry. A múdrosť tu je ničím iným ako mierou ducha, ktorou sa udržiava v rovnováhe, aby nevybočil do nadmiery, ani aby sa nedusil pod ňou. Teda každý, kto je blažený, má svoju mieru, t. j. múdrosť. Akú inú múdrosť však môžeme nazvať múdrosťou, ak nie múdrosť božiu. Dozvedeli sme sa a Boh to potvrdil, že Syn Boží je práve tou božou múdrosťou ( porov. 1 Kor 1, 24), a preto je zaiste Bohom. Každý, kto je blažený, má však Boha. A čo iné je múdrosť, ak nie jedine pravda! Veď i to bolo povedané: „Ja som Pravda.“ (Jn 14, 6) Pravdou sa však niečo stáva na základe nejakej najvyššej miery, z ktorej vychádza a do ktorej sa zdokonalená vracia. Ale aj najvyššia miera musí byť pravdivá. Ak pravda vzniká podľa tejto miery, tak sa táto miera poznáva na základe pravdy. Nebolo by ani pravdy bez miery, ani miery bez pravdy. Kto je Boží Syn? Povedalo sa, že Pravda. Kto skrze pravdu dospeje k najvyššej miere, ten je blažený, čo znamená mať v duši Boha, požívať Boha. Ostatné veci, aj keď ich máme od Boha, nemajú Boha. Zo samého prameňa pravdy dostávame impulz, ktorý v nás spôsobuje, že na Boha pamätáme, že ho hľadáme, že prekonáme duchovnú nechuť a túžime po ňom. Lebo Boh je dokonalý, nestrácajúci nič zo svojich vlastností, ktorému v dokonalosti nič neprekáža. Tam je dokonalosť v celku i v jednotlivostiach a Boh je zároveň aj nanajvýš všemohúci. A v tom je plné nasýtenie duší, to je blažený život, zbožne a dokonale spoznať, kto nás privádza k pravde, akú pravdu požívame, čo nás spája s najvyššou mierou. Tieto tri veci ukazujú, kto je schopný pochopiť jediného Boha, jednu substanciu a vylúčiť márnosť rozličných povier. Nech Najsvätejšia Trojica pomáha nám, prosiacim! Toto je bezpochyby blažený a dokonalý život. Buďme presvedčený, že ak sa budeme usilovať, pevnou vierou, živou nádejou a vrúcnou láskou môžeme k nemu dôjsť. Blažená je iba jedna zem. Zem, do ktorej máme všetci smerovať. Je to duchovná zem, ktorá bude nasledovať po tejto pozemskej.