Je to večný raj – nebeská otčina.
Cesta k dobrému a blaženému životu je jedine a výlučne v pravom náboženstve, ktorým sa uctieva a najčistejšou zbožnosťou uznáva za počiatok celej prírody jediný Boh, veď v ňom má celý vesmír svoj počiatok, on ho udržiava, zdokonaľuje a v sebe zahŕňa. Základné momenty koncepcie človeka u sv. Augustína

Duša a telo v kresťanskom učení sv. Augustína

Pravdu nemožno nájsť mimo človeka. Nevychádzajme von zo svojho vnútra, vráťme sa do neho! V ľudskom vnútri prebýva pravda. Všetci pozostávame z duše a tela. Vieme, že žijeme. Teda vieme, že máme v sebe život, veď len život sa môže žiť. Vieme, že máme telo a dušu. Teda už vieme, že pozostávame z tela a duševného života. Človek nemôže byť ani bez tela, ani bez duše.
Človek teda pozostáva z tela a duše. Avšak duša má nadradené miesto a postavenie. Ľudský duch sa rozčleňuje na tri zložky: pamäť, rozum a vôľu. Táto trojica je obrazom Božskej Trojice, čo len potvrdzuje, že človek je odrazom Boha. Sv. Augustín vytvoril spiritualistickú koncepciu duše. Duša je nezávislá. Nie je vlastnosťou a ani druhom tela. Je nemateriálna. Duša je nositeľom rozumu a vôle. Je nezničiteľná a nesmrteľná. Nesmrteľná je preto, lebo má účasť na večných pravdách. Duša je teda viac ako telo. Poznanie o duši je isté a pevné. No poznanie o tele je pochybné. Nie telo, ale duša poznáva pravého a večného Boha. Treba sa viac starať o dušu ako o telo. Večný Stvoriteľ, náš Nebeský Otec, stvoril telo i dušu. Telo je však pominuteľné, podlieha pozemským zmenám a premenlivostiam. Duša je však večná, lebo si uvedomuje večné pravdy a tým má účasť na večnosti. Bola stvorená v čase. Po smrti tela duša neumiera, ale žije. Má sa snažiť o to, aby dosiahla ten blažený a večný život, ktorý spočíva v nekonečnom nazeraní na Boha.
Celý človek sa má približovať k Bohu. Vtedy sa stáva dobrým, svätým a bohabojným. Pokrm tela

Napríklad pokrm sa môže javiť potrebným pre telo, ale žiada sa nám kvôli životu a život sa týka duše. Každé telo má od prírody určenú istú mieru, ktorú nemôže prekročiť. No keby nemalo dosť výživy, vyvinulo by sa pod túto mieru. Otázka je teda, či je pokrm pre telo potrebný. Je, lebo bez neho telo chradne.

Pokrm duše

A čo duša, nemá aj ona nejaký osobitný pokrm? Má! Duša sa neživí ničím iným ako chápaním a poznávaním vecí. Totiž teoretickými úvahami sa živí duch, ak nimi môže niečo dosiahnuť. Je zrejmé, že duše vzdelaných sú v istom zmysle väčšie a plnšie ako duše nevzdelaných. Právom hovoríme, že duše nevzdelaných a nekultúrnych sú akoby prázdne a hladné. Aj ich duše sú plné, lenže nerestí a zloby. Je to akási duchovná neplodnosť a hlad.

Lebo ako telo napádajú choroby a neduhy a signalizujú hlad, keď telo nedostáva pokrm, aj duše tých sú plné chorôb a tie sú tiež prejavom hladu. Ničomnosť možno považovať za matku všetkých nerestí. Cnosť, ktorá je protikladom tejto neresti, počestnosť (v lat. frugalitas), súvisí s pojmom plod, a to vzhľadom na určitú duchovnú plodnosť; tamtá však dostala meno ničomnosť (v lat. nequitia), lebo má čosi spoločné s neplodnosťou, t. j. ničotou. Nič, to je čosi, čo plynie, slabne, rozkladá sa a ustavične akosi hynie. Niečo však je vtedy, keď ostáva, je stále, vždy rovnaké. Teda v telesnej i duševnej oblasti jestvujú dva druhy pokrmov: jeden z tých pokrmov je zdravý a užitočný, ten druhý je veľmi škodlivý a zhubný.