Túto úvahu o celibáte začnem tak trochu netradične. Spomínam si totiž na jednu návštevu v Českej republike, kde mi raz niekto, kto sa ma pýtal na moje povolanie a prácu, s istou dávkou humoru i vážnosti povedal: „Chlapče, tak ty studuješ teologii. Bude z tebe kňez a určite budeš žít v celibátě. Víš, co to vůbec znamená? Ja ti to totižto řeknu. Celibát je to, čeho se musíš celý bát, protože v něm se učí nelíbat!“(anonym) Keď sa nad tým dnes s odstupom času zamyslím, tak zisťujem, že je v tom trochu humoru, ale i patričnej vážnosti a pravdy. V tejto úvahe sa zamýšľam práve nad touto skutočnosťou, teda nad celibátom a pravdou o ňom. V práci sa obzvlášť špecifikujem na kňazský celibát. Je správne položiť si otázky: Čo je celibát? Odkiaľ vlastne pochádza? Kto a kedy ho ustanovil? Prečo vôbec je? Aký má zmysel?

Celibát alebo bezženstvo u kňaza znamená jednoducho neoženiť sa, zostať celý svoj život slobodný, čistý a voľný; jednoducho bez záväzkov. Kňaz ako celibátnik zostáva celý život bez ženy, teda nevstúpi do manželského zväzku s nijakou ženou a tým si ani nezakladá rodinu s deťmi. Celibát je vlastne život človeka v zmysle evanjeliovej čistoty.
Celibát ako taký pochádza od samotného Najvyššieho veľkňaza – Ježiša Krista. Ježiš tým, že sa sám neoženil a zostal slobodný, nám naznačil cestu, ukázal smer a tiež nám svojim životom zanechal príklad, aby sme ho neustále nasledovali. On si síce povolával za svojich učeníkov často i ženatých mužov, ale to nijako neumenšuje význam celibátu u kňazov Cirkvi. V prvých storočiach bola v Cirkvi, ktorú založil Ježiš Kristus tu na zemi počas svojho života, ale i hneď po tom, ako vystúpil do neba a zoslal prisľúbeného Ducha Svätého, tradícia medzi kňazmi i biskupmi ženiť sa. Vieme to totiž z mnohých spisov veľkých cirkevných otcov a cirkevných učiteľov. Avšak neskôr sa v Cirkvi prišlo na to, že je lepšie byť kňazovi slobodným, aby tým mohol lepšie, ochotnejšie, plnšie, dokonalejšie a slobodnejšie vysluhovať i vykonávať svoje poslanie a povolanie duchovného otca a pastiera veľkého stáda veriacich Cirkvi. Preto sa asi okolo roku 600 konala v jednom španielskom meste synoda, ktorá sa zvláštne venovala tejto otázke celibátu kňazov. A práve tam sa uzákonil a presadil celibát u kňazov katolíckej Cirkvi latinského liturgického obradu. Teda celibát bol zavedený a nariadený kňazom z čisto praktických a pastoračných dôvodov.

Tiež preto, aby sa kňaz úplne dával a bezhranične celý ponúkal svojim veriacim a ich dušiam, ktoré na neho a jeho pomoc neustále čakajú.
Svätý Otec, Ján Pavol II., len tento význam a hodnotu kňazského celibátu potvrdzuje: „Latinská Cirkev, odvolávajúc sa na príklad samotného Pána Ježiša Krista, na učenie apoštolov a na cirkevnú tradíciu, chcela a naďalej chce, aby všetci tí, ktorí prijímajú sviatosť kňazstva, ochotne prijali toto zrieknutie sa pre nebeské kráľovstvo. Táto tradícia sa však spája s úctou voči odlišným tradíciám ostatných cirkví. Táto tradícia je ozaj charakteristickou vlastnosťou, zvláštnosťou a dedičstvom latinskej katolíckej Cirkvi, ktorá jej za mnohé vďačí a je rozhodnutá v nej zotrvať napriek všetkým ťažkostiam, ktorým by sa takáto vernosť mohla vystaviť, a tiež napriek rôznym príznakom slabosti a krízy jednotlivých kňazov. Všetci si uvedomujeme, že »tento poklad máme uložený v hlinených nádobách« (porov. 2 Kor 4, 7), predsa však vieme, že je to skutočne poklad.“ (Ján Pavol II., Boží plán Desatoro pre tretie tisícročie, 40.)