Vynikal medzi nimi predovšetkým jeho chrám v Olympii, postavený v rokoch 460-450 pred n.l. podľa plánov Libóna z Elidy. V Aténach to bol Olympieion, najväčší chrám na pôde dnešného Grécka, ktorého pôdorys meral 108 krát 40 metrov a z ktorého 104 stĺpov vysokých 17,5 metra dodnes stojí pätnásť. Jeho základy položili Peisistratovci okolo roku 515 pred n.l. a dokončiť ho dal až cisár Hadrianus roku 132 n.l. Najstarší a najväčší Diov chrám postavili Gréci v Akragante na Sicílii: jeho pôdorys mal 110 krát 56 metrov a pochádzal z prvej štvrtiny 5. storočia pred m. l. Celý rad chrámov mal aj v maloázijskom Grécku (v Mylase, Labrande, Eurome, Priéne a inde). Z Diových oltárov bol najobdivovanejší v Pergame: pochádza z rokov 180-160 pred n.l. a dnes je rekonštruovaný v osobitnom Pergamskom múzeu, ktoré je súčasťou Štátnych múzeí v Berlíne. Z Diových sôch je najznámejší tzv. Zeus Otrikolský, mramorové poprsie vytvorené pravdepodobne podľa originálu od helenistického sochára Bryaxida z polovice 4. storočia pred n. l: našiel sa v umbrijskom mestečku Otricoli a dnes je vo Vatikánskych múzeách. Z ostatných treba spomenúť kolosálnu hlavu Dia z Aigeiry na Peloponéze, pochádzajúcu z kultovej sochy vytvorenej v 2. storočí pred n.l. aténskym sochárom Eukleidom, ktorá je dnes v Národnom archeologickom múzeu v Istanbule. Najlepšia Diova socha je mierne nadživotný bronzový Zeus z Artemízia, pravdepodobne dielo aténskeho sochára Kalamida z rokov 460-450 pred n.l. Meno má podľa mysu Artemízia na severnej Euboi, kde ju vylovili z mora na dvakrát v rokoch 1926 a 1928. Niektorí bádatelia ju síce považujú (či považovali) za sochu boha Poseidóna: no tak či onak, je to jedna z najlepších sôch vôbec. Originál je v Národnom archeologickom múzeu v Aténach a jeho presná kópia zdobí vstupnú halu budovy OSN v New Yorku. Najslávnejšia však bola Diova socha v Olympii, vytvorená okolo roku 430 pred n.l. Feidiom zo zlata a slonoviny. Starovek ju považoval za jeden zo siedmich divov sveta, ale začiatkom 5. storočia n.l., po zrušení Olympie ako pohanskej svätyne, ju odviezli na rozkaz sisára Teodosia II. do Konštantínopolu, kde sa bez stopy stratila. Vraj padla za obeť požiaru roku 475. Mnoho ráz zobrazili Dia aj novovekí umelci: výpočet ich mien by sa rovnal zoznamu renesančných, barokových, klasicistických i mnohých neskorších maliarov a sochárov, v ktorom by bolo len málo medzier.