Biskup na príkaz Lucia III. boli povinný navštíviť farnosti. Tam mali za úlohu vyhľadávanie vinníkov a potom ich zmierenie s cirkvou. Dialo sa to prostredníctvom očistenia, alebo ich potrestania. Keďže biskupi neboli schopní vykonávať vyhľadávanie a trestanie heretikov, Gregor IX. založil tribunáli, ktorým predsedali stáli inkvizítori. Za inkvizítorov vybral bratov františkánov a dominikánov, ktorých na túto činnosť vybrali ich predstavený. V tejto dobe nechýbali ani násilnosti a zneužitia moci, dovtedy pokiaľ pokiaľ sa neurčili presné procedurálne pravidlá.

V roku 1252 Inocent IV. bulou Ad extripanda, schválil používanie mučenia, ktoré už bolo používané v cirkevných tribunáloch, ale ustanovil , že by nemalo byť vedené do takej mieri aby zanechalo následky alebo ohrozovalo život mučeného. Mučidlá patrili k bežným rekvizitám stredovekého súdnictva. Inkvizícia ich prijal a urobila z nich súčasť svojich vyšetrovaní. V 16. storočí platilo pravidlo, že nikto nemá byť mučený opakovane. Inkvizičná tortúra nebola v tomto období tak krutá ako svetská. Pri mučení nemali byť kladené žiadne otázky, na ktoré sa dalo odpovedať len áno či nie. Predpokladalo sa, že mučený bude v istom stupni utrpenia ochotný prikývnuť na čokoľvek. Inkvizítor mal v priebehu celého mučenia nabádať mučeného k tomu, aby povedal pravdu.

Častokrát sa stávalo, že vinník prosil inkvizítora, aby mu predsa povedal k čomu sa má priznať. Najbežnejšou technikou používanou v Španielsku a Taliansku bola tzv. garucha. Vypočúvanému zviazali ruky v zápästí za chrbtom. Za zápästie potom ťahali cez kladku telo hore. Niekedy zavesili na nohy závažie alebo trhali povrazom aby bolo mučenie bolestivejšie. Byť väzňom inkvizície znamenalo byť uväznení od zatknutia do vynesenia rozsudku. Vinníci mali byť držaní v samoväzba a akýkoľvek styk s vnútorným svetom okrem inkvizičného dohľadu bol vylúčený. No v skutočnosti je známe, že v cele bývalo spolu aj viac väzňov, čo súviselo s nedostatkom priestorov. Izolácia väzňov v španielskych väzeniach bola dôkladnejšia ako v talianskych. 7. Záver

Vo svojej práci o stredovekej inkvizícii, som sa snažila ukázať a osvetliť túto problematiku na základe osudov niektorých ľudí. Nepojednávam tu iba o obetiach inkvizície ako bol napríklad Giordano Bruno, ale aj o známych inkvizítoroch ako napríklad Inocent III.

Chcela som poukázať nato, že inkvizične procesy, neboli vždy len o kacírstve, ktoré prenasledovala cirkev, ale aj o majetkoch, ktorý chceli svetský panovníci získať a ako zámienku na to využili práve inkvizíciu.