III. prikázanie
„Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil!“
Ex 20, 8


Boh povedal Mojžišovi a ľudu, ktorý viedol:
„Spomni si na sobotný deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.“
Ex 20, 8-11

Tretie Božie prikázanie uzatvára trojicu prikázaní, ktoré definujú náš vzťah k Stvoriteľovi a Pánovi. Ako vieme, prvé či druhé prikázanie sa týkajú bezprostredne Boha a ukazujú nám cestu, ako sa nestratiť na tŕnistej púti k spáse. Naše tretie Božie „prianie“ sa týka zase bezprostredne nás – ľudí. Je to určitý spôsob, ktorým Boh pred príchodom svojho Syna na svet, zaručoval spomienku na svoje stvorené dielo u „pánov tvorstva“.

Prečo sobota?

Sobota je podľa sv. Písma dňom, kedy Boh ukončil svoje diela a „odpočíval.“ Preto keď Mojžiš píše Tóru a rozpráva pod vplyvom Svätého Ducha príbeh o stvorení sveta za šesť dní, je siedmy deň odpočinkom aj pre nás. Boh nám ho dáva za odpočinkový deň, inak by nevnukol autorovi knihy Genezis spomínaný príbeh. Boh jednoducho chcel, aby sme v rámci týždňa mali jeden deň, ktorý by bol všeobecne v spoločnosti uznávaný ako Jeho deň, teda deň, kedy sa máme venovať výhradne Jemu. Sobota sa stala dňom Pána práve pre židovský národ, teda pre ten ľud, ktorému Mojžiš Genezis predkladal. Tento deň je dodnes historicky zaznamenaný ako posledný deň v sedemdňovom týždni. Keďže Boh nikdy nič neurobí bez poriadne rozvitého plánu a za premysleného používania Svojej prozreteľnosti, čo má za následok, že každý Jeho čin má viacero príčin a dôsledkov, s ktorými ráta, aj povýšenie soboty nie je len pre vyhradenie času svojim ovečkám na Neho. Sobotu Boh povýšil aj preto, lebo, ako som už vyššie spomenul, chcel zachovať určitú spomienku pre svoj ľud na to, že je Stvoriteľom sveta. Aj preto používa výraz „spomeň alebo spomni.“ Je to veľmi podivuhodné, ale až prekvapujúco pochopiteľné. Boh predsa stvoril nesmierne dokonalý systém života, vesmír a všetko, čo je v ňom. Toto dielo si zasluhuje neustály obdiv a oslavu. Veď jeden z dôvodov, prečo Boh stvoril človeka, je, ako vieme, aj oslava Boha – Stvoriteľa a spoznávanie Jeho diela. Je to tak.

Preto nám vyhradil deň, kedy sa „zasvätíme“ práve napĺňaniu tejto úžasnej a vôbec nie podradnej úlohy. Táto príčina povýšenia soboty je nesmierne dôležitá, pretože v nej pramení dôvod, prečo kresťania neslávia sobotu, ale nedeľu.

Prečo kresťania slávia nedeľu?

Vieme, že celá história ľudstva, ktorú voláme aj dejinami spásy, je rozdelená na dve základné časti. Dokonca aj vo väčšine kútov zemegule sa používa letopočet, ktorého zlom je totožný zo zlomom histórie. Týmto zlomom je príchod Božieho Syna na svet. Boh sa stal človekom, aby trpel za niečo, za čo sú zodpovední Jeho vlastné stvorenia, a to všetko len preto, aby sa napravil narušený plán ich spásy. Je to jedinečné a svojou povahou to prevyšuje aj zázrak stvorenia, i keď len v určitom zmysle. Všetci vieme, že Pán Ježiš bol vzkriesený práve v nedeľu. V zmysle, v akom chápeme prevýšenie zázraku stvorenia Jeho vlastnou obetou, môžeme prehlásiť, že vykúpením a následným „ospravodlivením“ hriešnikov sa opäť zhodnocuje celý stvorený svet. V takomto chápaní je logické vykladať vykúpenie ako „znovustvorenie.“ Tento jav, vyjadrený v úvodzovkách, by nikdy nemohol nastať, keby Boží Baránok nevstal z mŕtvych, keby nebol vzkriesený. Dôvod je prostý. Boží Syn trpí za naše hriechy z lásky k nám a podstúpi trest, ktorý On sám udelil človeku za to, že zhrešil. Smrť. Smrť je tým trestom a On ju sám ide okúsiť, čím prejavuje tú najväčšiu poníženosť, akú môže Boh – Stvoriteľ podstúpiť.
Keby teda Ježiš iba zomrel, zostal by ponížený, a to by bola hanba, ktorá nahráva hriechu a vôbec Zlu, ktoré Božie dielo znehodnotilo. Stvorený svet by nenadobudol svoju hodnotu späť, pretože by Jeho Stvoriteľ nemohol zakúsiť slávu, akú dokonalý a plnohodnotný svet zasluhuje. Stvoriteľ musí túto slávu okúsiť, pretože On dáva zmysel všetkému a teda aj obnovenej hodnote stvoreného. Ako ponížený by nemohol dávať zmysel spomínanej hodnote, aby mohol byť následne slávny, preto musí nejakým spôsobom opäť ukázať svoju Božskú povahu. A to sa stalo práve vzkriesením. Vzkriesenie, o ktorom tu v týchto odsekoch hovorím, sa stalo v nedeľu. V prvý deň nového týždňa. Práve v tomto dni sme boli všetci „znovustvorení,“ lebo sa Boh opäť povýšil a umožnil tak Svojmu stvorenému dielu získať stratenú, nesmierne veľkú a neprekonateľnú cenu. Ako som už na predchádzajúcej strane vysvetlil, sobota sa stáva dňom, kedy nám Boh na pamiatku Svojho stvoriteľského plánu, metaforicky rozvrstveného po dobu 6 dní, pripomína túto nevšednú udalosť. Sobota, ako posledný deň v týždni, a podľa Sv. Písma aj ako deň Pánovho odpočinku, má plné právo takýmto posvätným dňom byť. Nuž, kresťania, ktorých už od „nového počiatku“ sprevádzal Svätý Duch, inšpirujúci knihu Genezis, uprednostňovali ako Pánov deň nedeľu. Práve v tento deň Pán Ježiš vstal z mŕtvych a stvorenie sa stalo opäť viac-menej dokonalým. Všetci sme práve Jeho vzkriesením povstali k novému životu, k novej nádeji. A tak si už menej spomíname na stvorenie sveta na skutočnom počiatku, pre nás ako Kristových nasledovníkov, je dôstojnejšie a vhodnejšie velebiť dielo stvorenia v deň zmŕtvychvstania nášho Pána. Takto chápajúc myšlienku 3. prikázania, nerobíme nič zlé, keď sme na sobotu „pozabudli“ a sviatočný deň preniesli na nedeľu. Tá predstavuje totiž pre nás po vykúpení väčšiu náplň 3. Božieho prikázania ako sobota.

Nie je to aj tak trúfalé, keď Boh jasne hovorí o sobote?

Vôbec nie. Trúfalé by to bolo, keby to Písmo, inšpirované práve Bohom, nejakým spôsobom neumožňovalo alebo priam zakazovalo. A ono to dokonca aj potvrdzuje, ba vyzdvihuje nedeľu nad sobotu. Súradnica Ž 118, 22-24 hovorí:

„Kameň, čo stavitelia zavrhli,
stal sa kameňom uhoľným.
To sa stalo na pokyn Pána;
vec v našich očiach obdivuhodná.
Toto je deň, ktorý učinil Pán,
plesajme a radujme sa z neho.“

Tieto slová nám vykresľujú deň, kedy predpovedaný Mesiáš prinesie vyvolenému národu vykúpenie a spásu. Kameň, o ktorom je tu zmienka, symbolizuje izraelský národ. Spomínaný deň predstavuje nielen obdobie, kedy si Boh vyvolil Židov za svojich, ale mesiášska povaha celého žalmu 118 nám dáva predpokladať, že ide o predobraz sviatočného dňa, ktorý im dáva Pán – Mesiáš. Z neho sa majú radovať a plesať, má to byť zrejme významný sviatok, pričom až ďalší vývoj ukázal, že tento deň prevezme úlohu soboty. Ak by sme neboli s týmto spokojní, oporu nám poskytuje práve Nový zákon. Na súradnici Sk 20, 7 čítame:
„Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba, Pavol s nimi hovoril, lebo na druhý deň chcel odcestovať, a pretiahol reč až do polnoci.“
Máme tu veľmi názorne vyjadrené, že nedeľa je dňom, kedy sa už prví kresťania schádzali na lámaní chleba. Snáď najdômyselnejším príkladom, že Písmo v Novom zákone prenecháva význam soboty na nedeľu je na súradnici Zjv 1, 10:
„V Pánov deň som bol vo vytržení a počul som za sebou hlas mohutný ako zvuk poľnice hovoriť:“
Kresťania nikdy neoznačili Pánov deň ako deň soboty. Dôvodom bol jednoduchý fakt, že pod slovíčkom Pán si predstavovali Božieho Syna – Ježiša Krista. Pod slovíčkom Boh Otca a Svätý Duch bol Duch Svätý.

Takže Pánov deň značí deň Ježiša Krista, a tým dňom je, samozrejme, deň Jeho vzkriesenia, čiže nedeľa. A keď Boh dostáva do vytrženia autora Apokalypsy práve v nedeľu a zjavuje mu ohromné tajomstvá konca sveta, a potom ho inšpiruje, aby tento deň zjavenia aj spomenul v biblickej knihe, ide o jasné povýšenie nedele nad inými dňami. Pánov deň sa skutočne stáva Božím dňom, dňom Otca – Stvoriteľa, kedy sa má človek plne venovať naozaj len Jemu.

Čo znamená vôbec svätiť deň?

Katolícky preklad resp. katolícke vyjadrenie 3. Božieho prikázania znie v súčasnosti: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.“ V minulosti sa uprednostňovalo vyjadrenie: „Spomni, aby si deň sviatočný svätil.“ V oboch tvaroch je použité slovo svätiť. Čo to ale znamená?
Svätiť deň alebo zasvätiť deň znamená istým spôsobom ho urobiť pre nás život posvätným. Urobiť ho výnimočným než sú pre nás iné dni. Písmo nám priamo nehovorí, ako to urobiť. Takže túto úlohu prevzal učiteľský úrad Cirkvi, osvietený Svätým Duchom presne rovnako, ako boli Ním inšpirované biblické knihy. Učiteľský úrad to nielenže môže, ale je to aj jeho povinnosťou, aby svojim učením bránil vieru údov Cirkvi, ktorými sme my všetci, a tak nás aj vychovával. Svätiť nedeľu znamená v kresťanskej tradícii stretávať sa na bohoslužbách a jednomyseľne ako jedno spoločenstvo vzdávať vďaky Bohu. Do tejto tradície patrí aj venovanie sa náboženskému rozvíjaniu svojej osobnosti (čítaním Sv. Písma, kresťanskej tlače, sledovanie kresťanských médií a pod.) a v neposlednom rade zdržiavanie sa telesnej práce. Konkrétne v katolíckej tradícii sa rozumie pod stretávaním sa na bohoslužbách účasť na plnej sv. omši.

Je účasť na sv. omši teda v nedeľu nutná?

Odpoveď znie prosto: áno. Ale nie je to také áno, ktoré nám nariaďuje, aby sme sa sv. omši zúčastnili. Je to takéto áno – áno, je to nutné, no nie nadiktované. Kto je veriaci a je skutočným nasledovníkom Pána Ježiša, bude sa zrejme snažiť s Bohom „vychádzať“ a neurážať Ho hriechmi.
Keďže vyjadril „prianie,“ aby sme svätili sviatočný deň, chce to zrejme pre našu spásu. Mnohí veriaci okúsili, že len pravidelná účasť na nedeľňajšej omši ich udržala pri viere, pretože to bol ich jediný verejný kontakt s Božou Cirkvou. Kde je Cirkev, tam sú Božie milosti potrebné na spásu a teda potrebné na prežitie našej viery. Ak chceme byť spasení, potrebujeme si byť vedomí, že to chceme. Aby sme si boli toho vedomí, potrebujeme logicky vieru v spásu a poznať cestu k tejto spáse. Vieru si udržiavame modlitbou, no a sv. omša je jedna veľká modlitba, dokonca v spojení so skutočným Pánom Ježišom v Eucharistii. Ceste k spáse nás Cirkev učí najmä cez kňazov – kazateľov práve počas svätej omše. Preto účasť na sv. omši v nedeľu je naozaj nutná. Je slávnostnejšieho charakteru a obsahuje napr. Krédo, ktorým si svoju vieru oživujeme a upevňujeme. Takúto omšu nenahradí omša, slúžená v bežný deň.

Je sv. omša aj povinná?

Odpoveď na túto otázku je len stručným doplnením tej predchádzajúcej. Ako katolíkom je naša viera formovaná Katechizmom Katolíckej cirkvi. Ten nám v bode 2280 hovorí, že povinnosť zúčastniť sa sv. omše v nedeľu, ba v prikázané sviatky skutočne existuje. Odpoveď je teda áno.
Treba však súčasne doplniť, že ustanovenie tejto povinnosti, nie je ničím iným, len zúfalým výkrikom Cirkvi nejakým poriadnym prostriedkom motivovať svoje „ovečky“ k návšteve chrámu. Je to snaha zabezpečiť svojim veriacim uchovanie viery, aby ten spomínaný kontakt s Cirkvou naozaj nestratili. Keby boli všetci tzv. veriaci veriacimi a záležalo by im na spáse, milovali by Pána, svojho Boha nadovšetko a určite by obetovali aspoň jednu či dve hodinky v týždni pre svojho Spasiteľa. Keby takíto ľudia neboli, povinnosť ísť do kostola by bola nepodstatná; všetci by tam išli aj bez toho. A nemať čas je len bezpredmetná výhovorka – ako sa hovorí – je to iba otázka priorít.

Zaväzuje úplne všetkých povinnosť účasti na sv. omši?

Samozrejme, že nie pre všetkých. Boh by sa predsa nemohol hnevať na niekoho bezvládneho, veľmi zoslabnutého či chorého, že nemohol prísť na sv. omšu. Univerzálne sa má zúčastniť v nedeľu a v prikázaný sviatok každý katolík okrem veľmi malých detí. Je ťažko určiť konkrétny vek, kedy dieťa nadobúda túto povinnosť a začne teda spadať pod 3. prikázanie. Závisí to od konkrétneho dieťaťa, ale všeobecne sa považuje vek 7 rokov ako vek zrelosti na zasvätenie nedele. Okrem mladších než 7 rokov sú oslobodení aj ľudia s vážnymi dôvodmi, prečo nemôžu ísť na omšu. Vážnymi okolnosťami sú najmä choroba, veľká vzdialenosť od kostola bez možnosti dopravy, rôzne problémy a ťažkosti spojené s vysokým vekom alebo aj povinnosť nastúpiť v zamestnaní.

Môžem zadosťučiniť 3. prikázanie aj u iných kresťanov?

Žiaľ, Cirkev ešte stále nedosiahla taký stupeň jednoty a ekumenizmus ešte nie je vždy až taký priebojný, aby sme mohli na túto otázku odpovedať kladne. Keďže cirkvi, ktoré vznikli z reformácie, si nezachovali sv. kňazstva a nevyznávajú vieru v Eucharistiu, ich obrad nie je pre nás niečím, čo by sa v zásade nelíšilo od podstaty sv. omše.

A ekumenický dialóg s Východom tiež výrazne nenapreduje. Preto musím smutne skonštatovať, že zatiaľ môžeme my zadosťučiniť tomuto prikázaniu len u katolíckych obradoch, či už rímsko-katolíckych alebo grécko-katolíckych.

Je to ťažký hriech, keď v nedeľu vynechám sv. omšu?

Keďže Bohu na nás veľmi záleží, záleží Mu, aby sme sa stýkali s Jeho Cirkvou. Veď na to ju vytvoril a zoslal k nej Svätého Ducha; aby nás viedla k Nemu. Preto keď toto spojenie vedome a dobrovoľne narušíme bez skutočných vážnych dôvodov, vystavujeme sa nesmiernemu riziku pádu vo viere a tým teda hazardujeme so spásou a zatratením. Tento hazard je určite pre Boha veľmi urážlivý, akoby sme šliapali po Jeho láske a Jeho snahe priviesť nás k Nemu. To ruší naše priateľstvo s Ním, je to obrátenie sa chrbtom k Jeho milostiam. Odmietanie Jeho milostí je nepochybne veľké pohŕdanie a urážka – ťažké previnenie. Čiže áno, je to celé ozajstný ťažký hriech.

Máme sa zdržiavať telesných prác. Ktoré sú to vlastne?

Telesné práce sú všetky práce, ktoré vyžadujú námahu tela. Každý človek osobitne vie, čo je preňho fyzicky namáhavé. Hlavným kontrolórom je tu jeho vlastné svedomie a Boh, pred ktorým myšlienky tiež nikdy neskryje. Ale sú situácie, kedy, či je nedeľa alebo nie, treba telesné práce podstúpiť. Stane sa to buď vtedy, keď to duchovní predstavení z dôležitých príčin uznajú za nevyhnutné alebo keď si to vyžaduje priamo vážnosť situácie. Vo všeobecnosti platí aj to, že sa máme zdržať aj takých prác či činností, ktoré by nám bránili preukazovaniu úcty Bohu a rozvíjania našej náboženskej osobnosti. Tretie prikázanie nesmie byť zneužívané na prejavy lenivosti a pod. Nie je to výzva na nečinnosť, ba naopak, je to vyzvanie na konanie dobrých skutkov, skutkov milosrdenstva. Je to vyhradený čas na upevnenie rodín a rôznych príbuzenských zväzkov. Čas na návštevy atď. V minulosti bolo toto prikázanie chápané vo veľmi ostrej a fanatickej rovine. Židovskí učitelia dávali sobote, až takú veľkú dôležitosť, že svojimi predpismi vyvolený Boží ľud zviazali a všetci sa tak stali otrokmi tohto dňa. Už to neslúžilo na odpočinok a spoznávanie svojej viery. Preto Pán Ježiš proti tomu radikálne vystupuje:
„Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“
Preto to nesmieme preháňať, ale racionálne sa držať zmyslu a podstaty existencie celého posvätného dňa a snažiť sa urobiť ho kľúčovým a duchovne užitočným práve pre náš konkrétny život.

„Nech ťa oslavujú, Pane, všetky tvoje diela
a tvoji svätí nech ťa velebia.
Budem ťa velebiť každý deň
a tvoje meno chváliť
navždy a naveky.“.