VIII. prikázanie
„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“
Ex 20, 16

Toto Božie prikázanie má jednu hlavnú úlohu. Chrániť česť a dôstojnosť človeka. Tieto hodnoty sú také vzácne a cenné, že sú v každej situácii hodné našej úcty. V tomto prikázaní sú skryté mnohé tajomstvá dôstojnosti človeka, dalo by sa o ňom rozprávať veľmi veľa. Avšak, ak sa udržíme jeho podstaty, vystihneme vždy presne jeho pravý zmysel a úlohu v našom živote.

Čo je to česť alebo dôstojnosť človeka?

Česť a dôstojnosť sú v podstate slová s rovnakým alebo aspoň veľmi podobným významom. Aby sme pochopili, akú česť svojich priateľov, alebo jednoducho ľudí okolo nás, máme chrániť a mať v úcte, musíme, pochopiteľne, vedieť, čo to vlastne je. Dôstojnosť a česť človeka sú takým zvláštnym duchovným pokladom všetkých ľudí na svete bez akéhokoľvek rozdielu. Mohli by sme povedať, že človeka robí človekom práve jeho dôstojnosť. Túto dôstojnosť nemajú žiadne zvieratá a vôbec žiadne iné stvorenia. No, ale potom čo robí človeka dôstojným? Veď zvieratá tú česť nemajú, lebo my im ju odopierame, aj to najmä kvôli ich chabej inteligencii. Odpoveď sa zdá byť jednoduchá, aj keď v sebe zahŕňa mnoho rozličných dôsledkov. Človek je dôstojný nie preto, že by ľudská spoločnosť uznávala za najvyššiu hodnotu ľudský život, ale preto, že ľudský život je nezastúpiteľná hodnota pre jeho Stvoriteľa; pre Boha. To, že Stvoriteľ dal človeku právo vládnuť nad stvoreným svetom, ktorý ho obklopuje, a že mu dal aj múdrosť a všetky potrebné schopnosti, ho robí pred Bohom veľmi cenným, je jednoducho vyvolený zo všetkého storenstva. To, že sa Boh pred stvorením človeka podľa Svätým Duchom inšpirovaného autora knihy Genezis zamýšľal nad stvorením človeka, predznamenáva jeho vlastnú obrovskú hodnotu. Vyvrcholením celého procesu „vyvýšenia človeka nad ostatné tvorstvo“ sa stáva stvorenie človeka na Boží obraz. Čo to znamená – na Boží obraz?
Boh ako bytosť nemá telo, ktoré by ho v niečom obmedzovalo, preto nemôže mať žiadny obraz. Ale ak si porovnáme aspoň tú nepatrnú časť Jeho vlastností, ktorú sme schopní aspoň trochu pochopiť, a porovnáme ju teda s vlastnosťami človeka, zistíme, že ľudské najzákladnejšie črty majú svoj vzor u Boha. A to je ten tzv. Boží obraz; narodili sme sa s vlastnosťami podobnými s Božími. Máme inteligenciu, fantáziu, city, túžby a sny, vynaliezavosť a mnohé iné, zakusujeme lásku, vzťahy, prežívame citlivosť a zmysel pre pochopenie.

To všetko máme iba my, ľudia, a dostali sme to práve od Boha, Pôvodcu všetkého.
No a preto je človek tak hodnotný, ľudský život tak cenný a človek vôbec tak dôstojný – pretože je stvorený na Boží obraz.

Takže dôstojnosť a česť je to isté?

Keď sme si to tak pekne objasnili, môžeme si už dovoliť rozlíšiť tieto dve navzájom ovplyvňujúce sa hodnoty. Česť je priamym dôsledkom ľudskej dôstojnosti. To znamená, že kto si je vedomý svojej vnútornej hodnoty – teda dôstojnosti, cíti určitú vnútornú hrdosť, takú zdravú sebadôveru, ktorá má základ na jeho osobnom životnom princípe resp. životnom kréde, ktorú voláme česť. Česť nie je len tak hocijaká hrdosť, je verne podložená vnútorným presvedčením človeka, jeho charakterom a ľudskými vlastnosťami, čo majú základ v Stvoriteľovi. V minulosti ľudia sľubovali na svoju česť, odvolávali sa len a len na ňu. Porušiť takýto sľub znamenalo, poškvrniť si osobnú česť, resp. osobnú hrdosť, čo bolo absolútne neprijateľné. Tento jav je neprijateľný aj v súčasnosti. Mnohí dnešní ľudia už na svoju hrdosť nemyslia, nahrádzajú si ju falošným vystupovaním a skrývaním sa pred zodpovednosťou. Prípadné neúspechy si kompenzujú ohováraním alebo neúmerným sťažovaním, inak povedané – keď ich česť poškvrnená, nech je aj ostatných.

A túto česť má prikázanie chrániť?

Presne tak. Keďže, ako som vyššie vysvetlil, je dôstojnosť človeka priamym dôsledkom jeho nepostrádateľnej vnútornej hodnoty, musíme ju chrániť a mať v úcte. Akoby Boh povedal: „Nepošliap dôstojnosť svojho blížneho.“ Prečo – sme si už povedali. Otázka je teda, ako sa dá česť pošliapať.

Ako sa dá pošliapať česť blížneho človeka?

Pošliapať je slovo tvoriace veľmi zaužívaný idióm. Slovo, ktoré najviac vystihuje danú vec, je slovo ponížiť. Človeka s veľkou hodnotou ponížime / znížime pred ostatnými. U samého seba sa daný blížny môže javiť ako ponížený, ale v skutočnosti je ponížený len v našej mysli, v našich predsudkoch. Tento prípad, ak je konaný vedome (čo nie je také ťažké) a dobrovoľne, stáva sa hriechom. Ale tento prípad je snáď úplne zanedbateľný oproti priamemu ponižovaniu blížneho pred ostatnými, či už jemu za chrbtom, alebo aj za jeho prítomnosti. Ponižovanie môže prebehnúť, ako som už naznačil, buď za prítomnosti „obete,“ alebo mimo nej. Nemôžeme objektívne posúdiť, ktorý prípad je závažnejší. Pri jednom nejakým spôsobom znemožňujeme danú osobu pred ostatnými, pri druhom sa skrývame za jeho chrbát a ničíme jeho „povesť“ u ostatných, alebo ho aspoň ukazujeme v negatívnom svetle. Obidva prípady sú typickým porušením 8. prikázania.
Za chrbtom „predmetu,“ pre ktorý prestúpime prikázanie, môžeme pošliapať jeho česť štvorako. Ohováraním, osočovaním, zosmiešňovaním a potupovaním.

Aký je rozdiel medzi zosmiešňovaním a potupovaním?

V podstate ide o tie isté hriechy s jednou odlišnosťou. Blížneho zosmiešnim, keď o ňom rozprávam ponížujúco za účelom pobavenia sa. Zabávame sa na jeho vybranej vlastnosti. Potupujem ho, keď to robím vyslovene za účelom navodenia zlej nálady, resp. zlého vzťahu medzi ním a „poslucháčmi.“ Iné účely či príčiny menia tento hriech na jednoduché ohováranie alebo osočovanie.

Aký je rozdiel medzi ohováraním a osočovaním?

Ohováranie je, žiaľ, jeden z hlavných prejavov nefungujúceho priateľstva resp. vzťahu. Tento zlozvyk je tak rozšírený, až sa prestáva chápať ako urážanie na cti dotyčnej osoby. Ohováranie je každé poukazovanie na negatívne, alebo aspoň „všeobecne menej vyhovujúce“ vlastnosti blížneho, ktorý nie je v našej prítomnosti resp. ohovárajúceho nepočuje a zároveň sa nemá možnosť akokoľvek brániť. Tento skutok neponižuje ľudskú dôstojnosť „obete,“ keď je rozprávanie o ňom nevyhnutné. Bez vonkajšej príčiny je vedomý a dobrovoľný skutok ohovárania, žiaľ, hriešny. Osočovanie je v porovnaní s ohováraním omnoho závažnejšia záležitosť. Je podobné ako ohováranie, avšak s tým dôležitým rozdielom, že pri osočovaní si chyby blížneho vymýšľame alebo aspoň zveličujeme. Je preto jasné, že tento hriech veľmi ľahko smeruje až k smrteľnému teda ťažkému hriechu.

Sú ťažkým hriechom tieto urážky na cti?

Áno aj nie. Ohováranie samotné nám nemôže tak ľahko pretrhnúť láskyplné spojenie s Bohom a Jeho milosťou, najmä nie ako zlozvyk. Ale je určite potrebné brať tento hriech vážne a vynaložiť znova a vždy veľa snahy na zlikvidovanie tohto nebezpečného sklonu. Verejné či súkromné potupovanie blížneho posudzujeme v podstate priamo v závislosti od nášho svedomia a najmä od následkov nášho činu. Ak čestne uvážime, že po našom čine by nebolo naozaj vhodné zúčastniť sa sv. prijímania, pretože sme dakomu potupovaním či zosmiešňovaním spôsobili značné trápenie (či už psychické alebo fyzické), nemusíme pochybovať, ale si radšej zaumieňme čo najskôr prijať sviatosť pokánia. Osočovanie môže byť ťažkým hriechom, keď naše klamstvá majú naozaj vplyvný dosah a majú za následok možno nevrátiteľné poškodenie povesti dotyčného. Obvlášť nemusíme mať pochybnosti, keď sme to odmietali odvolať, ospravedlniť sa a povedať pravdu.

Názov prikázania nenaznačuje aj zákaz klamania?

Áno. Keďže Boh je pravdivý a my sa máme usilovať o zdokonalenie svojich vlastností podľa ich Pôvodcu, máme sa snažiť byť pravdivý tiež. Teda žiť v pravde. Boh túto svoju dôležitú až kľúčovú vlastnosť, že aj sám je Pravda, skutočne zahrnul do tohto prikázania. Preto lož či klamstvo je hriešne. Ono je nesprávne už vo svojej podstate, takže vlastnosť hriechu je už len dôrazným pridaním závažnosti. Takisto sa sem zahrňuje aj falošná výpoveď napr. pri súde. Krivo svedčiť znamená klamať v úlohe svedka, čo je veľmi vážnym prestúpením tohto prikázania. Inak je klamanie všedným hriechom, ťažkým sa stáva vtedy, keď má hlboké a ďalekosiahle následky, keď negatívne ovplyvní viacero udalostí alebo spôsobí väčšie problémy blížnym.

Existujú aj iné formy klamania?

V živote k nám prichádzajú zo všetkých strán mnohé pokušenia. Jedným z nich je aj pokušenie na „nevinný“ malý podvod napríklad v škole pri písomke. Narážam na istý druh klamania, ktorý sa volá pretvárka či pokrytectvo, alebo hovorím o podvádzaní, opisovaní v škole a pod. Každému by sa možno zdalo, že malé číhnutie do písomky suseda a opísanie nejakého viac-menej nedôležitého údaja, nemôže nič pokaziť. Ale vzťahy s Bohom predsa-len dokáže. Je množstvo situácií, ktoré sa musia posudzovať samostatne. Napríklad či je hriech, keď pošepkám dačo odpovedajúcemu, čo sa topí v beznádeji a očami hádže po nás výzvy o pomoc. V tomto konkrétnom prípade, ak nejde o veľa, ale len o nejakú bežnú odpoveď, by sa dali uprednostniť medziľudské vzťahy. Vzájomná pomoc priateľov v núdzi. Musíme však dohliadnuť, aby sa to ten dotyčný doučil. Horšie je na významných písomkách čí testoch, kedy má hodnotenie vplyv na viacero vecí v budúcnosti. Vtedy takýto malý podvod je naozaj hriechom, a človek má pochybnosť, či nie aj ťažký. Keď podvádzam, je to hriech preto, lebo nechránim svoju česť. Tým, že konám nečestne, konám proti svojej dôstojnosti, ktorá by mi mala byť zdrojom osobnej hrdosti a nedovoliť mi tak znížiť sa na podradnú úroveň podvodníka.