Šaul alebo Ako sa zrodila izraelská monarchia

V časoch, keď naši predkovia sa organizovali ešte v rodových občinách a ba aj po Rímskej ríši nebolo ani chýru, niečo cez tisíc rokov pred narodením Pána, mal Blízky a Stredný Východ už bohaté dejiny. Pánov ľud bol počestný a spravovanie jeho kmeňov bolo v rukách sudcov. Vskutku všetko bolo v poriadku, Pánov ľud sa vzmáhal teologicky, politicky aj v sile. Nuž prišiel čas skúšok a Božou vôľou, ako sa zdá, bolo, aby Jeho Syn pochádzal podľa ľudskej prirodzenosti zo vznešeného rodu. Napokon i v Písme nám vraví, že Kristus bude pochádzať z Dávidovho rodu. Svoju vôľu naplňuje ustanovením kráľovského trónu vo svojom vyvolenom národe.

Istý bojovný národ pochádzajúci z Kréty, národ Filištíncov, sa usadzuje na vrchoch Efraim. Sú to tí, ktorí budú nevedomky tlačiť na Izrael, že je potreba zjednotiť kmene pod jedným panovníkom. Keďže vieme, ako to všetko dopadne a aké budú dejiny, môžeme sa na to pozrieť s nadhľadom a pochopíme, že práve oni zastupujú všetky národy, ktoré sú „moderné,” čiže majú kráľa. Vonkajšia situácia je zabezpečená a vnútorné izraelské vzťahy začínajú pod tlakom kolísať. Vojna s Filištíncami pripraví Izrael aj o Archu zmluvy, čím sa dokazuje vážnosť situácie a predpovedá skorý zánik úradu sudcov. Archa zmluvy bola síce vrátená, ale je dôležité pripomenúť, že to bol samotný Boh, ktorý aktívne zasiahol filištínske mestá, v ktorých bola Archa. Božia vôľa sa totiž musí naplniť a nejestvuje nič, čo by ju prekazilo. Veď na jej plnenie sú na svete i všetci ľudia, ktorým za to On sľubuje večný život v Jeho sláve. Vnútropolitická situácia bola vo vyvolenom národe otrasená a kríza sa prehĺbila hriechom (ako je to napokon vždy). Známy a v týchto časoch aj veľmi dôležitý človek bol Pánom vyvolený sudca a prorok - Samuel. Bol to veľmi bohabojný muž, muž modlitby, modlitby, ktorá bola z jeho úst taká silná a úprimná, že sa celý Izrael na ňu spoliehal. Jeho potomstvo, Joel a Abia, však nebolo také ako on. Boli sudcami v Bersabe a išli len za ziskom. Práve preto sa starší Izraela zišli v Ráme u Samuela a požadovali, aby im ustanovil kráľa. Videli totiž budúcnosť cez čierne okuliare a správne predpokladali, že by s takými skazenými sudcami nepremohli nepriateľov. Samuel sa však stal prívržencom antimonarchistickej mienky. Usviedčal ho fakt, že sám Boh je kráľom Izraela a že žiadny človek nemá právo byť prostredníkom. Avšak mylne si myslel, že je Božou vôľou, aby to tak aj zostalo.

Samuel sa však vzdal svojho názoru akonáhle mu Pán prikázal poslúchnuť ľud. A tu sa začína plniť vrchol Božej vôle, samozrejme čo sa týka pokroku Pánovho ľudu v tomto čase. Plnosť Jeho vôle nastáva teda zrejme v Dávidovi. Stretáva sa s tým, ktorého si Pán vyvolil za prvého kráľa. S pekným a mladým vysokým mužom pochádzajúci z kmeňa Benjamíncov menom Šaul.

Jeho otcom bol Benjamínec Kis a žil s ním vo svojom rodisku v Gabae. Mal bohaté potomstvo, synov Jonatána, Ješui a Melchisua, dcéry Merob a Michol. Oženil sa s Achinoam4. V Gilgale, asi 7 km severne od Jeruzalema, ho Samuel súkromne pomazal na Pánov rozkaz. Kráľom sa nestal len tak, ale bol i verejne vybraný a zvolený v Masfe5. Zostavil kráľovské právo a kráľovský inštitút potvrdil v boji proti Ammončanom, po ktorom zostavil silné vojsko a upevnil tak svojbytnosť izraelskej monarchie. Potom bojoval s mnohými okolitými národmi. Vládol v Gabae v rokoch 1030 až 1010 pred príchodom Pána medzi nás. Keď Samuel rušil úrad sudcov, povedal v Svätom Duchu: „Ale ak vy budete páchať zlo, zahyniete aj vy, aj váš kráľ!” Túto hrozbu Pán nanešťastie musel splniť, keďže prvý izraelský kráľ, ktorý položil základy tak žiaducej monarchie, po roku ťažko zhrešil, práve vtedy, keď mal Pán jeho kráľovstvo upevniť na dlhé časy. Cítil sa totiž mocný, sláva a moc mu zrejme stúpla do hlavy. V mienke, že ho žiadny národ nemôže ohroziť, dal rozniesť po celej krajine, že porazil Filištíncov, že je ich veľký odporca. Zahraničná politika Filištíncov sa samozrejme vyburcovala a konflikt v starovekom svete nedá na seba dlho čakať. Ešte, v snahe udobriť si Pána a požiadať o pomoc proti Filištíncom, keď sa mu situácia vymkla z rúk, obetoval celopal. Tento hriech sa zväčšil a nehodnosť Šaula ostať kráľom sa potvrdila počas skúšky, ktorú Pán naňho dopustil. Mal spustošiť úlne všetko, čo patrilo Amalekitom, no on spuštošil iba to, čo bolo „podlé a biedne.” Bola porušená poslušnosť voči Bohu, a tým aj vznešenosť rodu. Preto si Pán vyvolil iný rod, Dávidov rod, z ktorého sa má narodiť Jeho Syn (resp. sa narodil). Samuel za ním dlho žialil.

Charakteristickou črtou Šaulovej povahy okrem závisti na Dávida bola rozdvojenosť. Bol bohabojný a miloval Pána, ale bol až príliš svetský a myšlienky si nechával blúdiť radšej po zemi. Práve preto zhrešil. Mohli by sme ho prirovnať k Abrahámovi v situácii, keď išiel obetovať svojho syna. Lenže Abrahám zvíťazil v skúške, on by ho naozaj obetoval. A Šaul.. Jeho previnenie spočívalo v tom, že hľadal kompromis medzi poslušnosťou voči Bohu a žiadosťami ľudu.

Chcel plniť Božiu vôľu, ale nechcel zabiť Agaga, kráľa Amalekitov, ani zdravé zvieratá, ktoré patrili Amalekitom. Preto ho Pán zavrhol, resp. ho zosadil z trónu. Veď Pán vyžaduje absolútnu odovzdanosť, dôveru a plnenie Jeho vôle. Aj Boží Syn to o tisíc rokov potvrdil. Ťažko uvažovať o tom, prečo si ho Pán vyvolil za prvého kráľa, keď určite vedel, že ťažko zhreší na svojom poste. Zrejme mu dal moc nad svojím ľudom úmyselne len dočasne. On mal byť jednoducho ten, ktorý postaví izraelskú monarchiu. A to bola jeho jediná úloha. Splnil, aj keď nie úplne. Na pozadí tohto skutočného príbehu môžeme vidieť Božiu lásku k ľuďom. Pán, Boh, jednoducho dáva každému človeku nádej, že ho nezavrhne. Pre tých, ktorí veria vo svätosť Písma, je to dôkaz, že život nie je dopredu určený. Ak nám napr. Boh odpustí hriech vo sv. spovedi, môžeme mať istotu, že sme očistení, aj keď my vieme, že Pán pozná budúcnosť a teda vie, že znova zhrešíme. Presne tak, ako keď Boh dosadil na trón Šaula a pritom vedel, že zlyhá. Dovtedy mu však nič nevyčítal a Šaul sa vzmáhal ako kráľ. Po nástupe Dávida na trón sa Šaul utiahol do samoty a v Samuelovej knihe (kde sa o Šaulovi rozpráva) na určitý čas zmizne z pozornosti. Objaví sa až na konci. Aj počas svojho „nekráľovania” bol užitočný Pánovmu ľudu. Mal síce chorobu trudnomyselnosti, ale tá ho opustila, keď sa stal obľúbeným zbrojnošom kráľa Dávida. Na sklonku svojho života (avšak nie ako starý) vyhnal všetky veštice a vykladačov a pomohol tak očistiť Pánov ľud. Zomrel so svojimi synmi vo vojne proti Filištíncom roku 1010 pr. Kr. na vrchu Gelboe. Nechcel, aby padol rukou Filištíncov, a tak sa hodil sám na svoj meč a zabil sa. Filištínci mu odťali hlavu a obetovali ju svojim bohom. Obyvatelia Jábesu ho aj jeho spoločníkov spálili, pričom ich kosti pochovali pod tamariškou v ich meste. Vzdali im poctu sedemdňovým pôstom. Ľud však videl i napriek tejto porážke a ťažkým začiatkom monarchie za Šaulovej vlády jedinú nádej záchrany a národnej existencie v kráľovi, ktorým sa stal Šaul.